Urbanistka: Zateplené paneláky sa budú musieť prerábať znovu

Na sídliskách síce prebehla nejaká obnova bytových domov, ale je to stále nedostatočné. Budovy sa budú musieť obnovovať znova, musíme zlepšiť ich izoláciu, čo pomôže aj pri ochrane pred prehrievaním. Pomôcť môžu aj vonkajšie žalúzie a zelené strechy, ktoré okrem iného zadržiavajú dažďovú vodu, hovorí v rozhovore ZUZANA HUDEKOVÁ.  

Zuzana Hudeková je urbanistka a krajinárka, ktorá sa venuje ochrane životného prostredia a biodiverzity v mestách. Je spoluautorkou metodík pre adaptáciu miest na zmenu klímy a pôsobí aj ako expertka Únie miest pre životné prostredia. 

Celý rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast.

V rozhovore sa dozviete:

ako vyzerá dobre pripravené mesto,
či sú hrozby iné pre sever a juh Slovenska,
či sú politici ochotní drahšie investície presadzovať,
a ako môže vyzerať parkovisko, ktoré sa neprehrieva.

Bude každé leto vyzerať ako to posledné, s teplotami nad 35 stupňov a povodňami?

V prvom rade si myslím, že by sme nemali byť prekvapení. Klimatológovia na to upozorňujú už minimálne 20 rokov. Zmena klímy sa deje, dochádza k veľkým rozdielom a globálne otepľovanie je jedným z tých dôsledkov.  

To sa prejaví nielen v celoročnom priemere – máme teplejšie asi o 1,5 stupňa teraz – ale aj v počte a intenzite letných horúčav. Pamätám si správy environmentálnych agentúr, ktoré uvádzali rôzne scenáre, pretože stále existuje určitá miera neistoty. Nevieme totiž, ako sa nám podarí znížiť emisie skleníkových plynov, a tým aj, ktorý scenár bude nakoniec realitou a aké veľké bude otepľovanie. 

 Čo dnes vieme s istotou? 

Vieme, že sa bude otepľovať, a vieme, že horúčavy budú intenzívnejšie a častejšie. Spomínam si na jednu správu, kde pre náš región predpokladali, že môžeme mať až 60 tropických dní ročne. To je ako kompletne horúci júl a august.  

Samozrejme, klimatológovia hovoria, že nesmieme súdiť len podľa jedného roku, treba mať minimálne 30-ročné obdobie na sledovanie týchto zmien. Takže, aj keď bude budúci rok podobne horúci alebo ešte teplejší, alebo aj keby vôbec nebol, stále potrebujeme dlhodobejšiu perspektívu.  

Čo sa týka zrážok, máme podobný problém. Aj keď máme extrémne suchá, občas sa stane, že spadne toľko zrážok, že celoročný priemer vyzerá normálne. Ale to neznamená, že vegetácia a poľnohospodárstvo netrpia. Obávam sa, že aj v budúcnosti to bude horšie, pretože vedci už toľkokrát zdvihli varovný prst, že dnes už máme oveľa menej klimaskeptikov ako pred niekoľkými rokmi. 

Hovoríte, že sa treba pripraviť. Ako?

Túto tému trochu rozšírim. Zmena klímy je dôsledkom toho, že spaľujeme fosílne palivá a uvoľňujeme oxid uhličitý (CO2). Je to jednoduché – podobne ako keď by sme stále sypali soľ do polievky, tak bude čoraz slanšia. Od priemyselnej revolúcie sme začali spaľovať fosílne palivá a meniť zloženie atmosféry. Skleníkový efekt spôsobuje, že teplo, ktoré by sa normálne odrážalo späť do vesmíru, ostáva na Zemi. Alfa a omega riešenia tohto problému je dosiahnuť uhlíkovú neutralitu – to znamená prestať vypúšťať skleníkové plyny, alebo vypúšťať len toľko, koľko prírodné ekosystémy dokážu pohltiť. 

Toto platí aj pre mestá. Mestá by mali smerovať k uhlíkovej neutralite. Aj keby sme teraz dosiahli uhlíkovú neutralitu, vedci odhadujú, že trvalo by možno aj sto rokov, kým by sa klíma vrátila do predindustriálneho stavu. Takže tie dopady budeme cítiť ešte dlho. Musíme pracovať na zmierňovaní zmeny klímy (mitigácia) a zároveň sa prispôsobiť jej dôsledkom (adaptácia).  

Ako to vyzerá v našich mestách?  

V mestách, napríklad, veľká časť emisií CO2 pochádza z dopravy a bývania. Budovy spotrebúvajú veľa energie na vykurovanie v zime a chladenie v lete, čo súvisí so spotrebou fosílnych palív. Ak by sme využívali obnoviteľné zdroje energie, smerovali by sme k uhlíkovej neutralite.  Ďalšia oblasť je nakladanie s odpadmi, aj keď to tvorí len asi 8 percent uhlíkovej stopy. Hlavné problémy sú teda doprava, energia a budovy.

Čo sa týka našich miest, myslím si, že mnohé ešte nie sú pripravené. Napríklad na sídliskách ako je Petržalka, kde síce prebehla nejaká obnova bytových domov, ale je to stále nedostatočné. Budovy sa budú musieť obnovovať znova, musíme zlepšiť ich izoláciu, čo pomôže aj pri ochrane pred prehrievaním. Pomôcť môžu aj vonkajšie žalúzie a zelené strechy, ktoré okrem iného zadržiavajú dažďovú vodu. 

Zelené strechy majú ďalší efekt – horné poschodia bytov sa tak neprehrievajú a zároveň strechy zadržiavajú množstvo zrážok, ktoré by inak spadli a stekali preč. Musíme sa na to pozerať komplexne. A aby toho nebolo málo, musíme sa zamyslieť aj nad stratou biodiverzity, takže je potrebné zakomponovať aj výsadbu, napríklad pruhov zelene, ktoré podporujú biodiverzitu, aby sme vytvorili živé prostredie príjemné na pobyt. 

Momentálne beží výzva, v ktorej sa môžu samosprávy uchádzať o eurofondy, napríklad na výsadbu zelene, zachytávanie dažďovej vody alebo premenu asfaltu na dlažbu alebo mlatové chodníky. Ktoré mestá to potrebujú najviac?  

Iné problémy má Bratislava, Hurbanovo, Rimavská Sobota, Poprad alebo Dolný Kubín. Najväčšie klimatické ohrozenia sa líšia podľa regiónu. Mestá na severe netrpia takými letnými horúčavami ako tie na juhu. Hoci sa aj tam otepľuje, letné suchá nie sú také výrazné. Tie mestá, ktoré sú vyslovene na juhu Slovenska, trpia viac. 

Na severe môžu mať väčšie problémy so zrážkami, povodňami. To isté platí aj pre Bratislavu, kde sa tiež vyskytujú problémy so zrážkami a povodňami, najmä tam, kde sú záplavové pásma. Tieto hrozby sú známe, len sa prejavujú rôzne podľa regiónov. Je dôležité poznať klimatické ohrozenia a scenáre, ako sa budú vyvíjať, aby sa mestá mohli pripraviť. 

Čo bráni takejto príprave?  

Ja som sa tejto téme začala venovať už možno pred 20 rokmi, keď to ešte nebolo také známe. Mestá, ktoré sú zodpovedné a majú dobré vedenie, majú na pamäti, že musia zabezpečiť kvalitu života pre svojich obyvateľov. Napríklad namiesto budovania parkovísk na úkor zelene by mali myslieť dopredu. Tieto krátkodobé želania obyvateľov, ako mať viac parkovacích miest, sú pochopiteľné, ale vedomie toho, čo nás čaká, a zodpovedná príprava na budúcnosť, je veľmi dôležitá. 

Keď sa spýtate obyvateľov, čo ich trápi, tak krátkodobo ich možno viac trápi, že nemajú kde zaparkovať, alebo že kvalita ciest a chodníkov nie je dostatočná. Pri obmedzenom rozpočte môžu mať pocit, že je lepšie opraviť betónové chodníky než investovať zámkovej dlažby.    

Finančné náklady sú samozrejme bariéra. Samosprávy často musia šetriť už niekoľko rokov a dostávajú sa do finančných problémov, takže možno nemôžu investovať toľko, koľko by chceli. Ale infraštruktúra, technická infraštruktúra, má svoju životnosť. Po určitom čase musíme cesty aj chodníky obnoviť. Aký materiál pri tom využijeme, to je na nás. Cena hrá rolu, ale nie je vždy to najdôležitejšie. Ak si zvolíme asfaltové parkovisko, čo to urobí s mikroklímou? Prehrieva sa, čo ovplyvňuje aj okolie, a ľudia sa necítia komfortne. Keby sme to vyjadrili kvantitatívne aj kvalitatívne, mohli by sme zistiť, že niekedy lacnejšia alternatíva prinesie viac problémov. 

Jedným z opatrení je znižovanie množstva nepriepustných plôch, tzv. „soil sealing“ v angličtine, teda zastavanie plôch cestami, parkoviskami a budovami. V mnohých krajinách sa dá vypočítať, koľko plochy sa ročne zastavia, napríklad na veľkosti futbalových ihrísk. Mali by sme sa viac sústrediť na využívanie brownfieldov, ktoré sú nedostatočne využité v rámci miest, a nezastavovať nové plochy. Toto voľné prelievanie sídelného prostredia do krajiny je veľmi nevhodné. 

Sú politici v samosprávach ochotní to ľuďom komunikovať?  

Samozrejme, politici sú závislí od voličov, a to nielen na národnej úrovni, ale aj na úrovni samospráv. Teraz to trochu odľahčím. Keď sme začínali ešte s organizáciou Živica, niekedy okolo roku 2012 alebo 2013, s iniciatívou obmedziť kosenie aspoň na niektorých miestach – bolo to kvôli opeľovačom – tak to bolo naozaj niečo veľmi zvláštne. Bolo treba veľa vysvetľovať, že to nie je z nedbanlivosti alebo lajdáckosti. 

Spočiatku ľudia často telefonovali s tým, že prečo sa nekosí. Potom sa to však dostalo do bodu, že už to bolo tak pol na pol – niektorí občania volali, že prečo sa zasa kosí, a iní sa sťažovali, že prečo sa nekosí. Myslím si, že sa to pomaly preklápa do stavu, keď viac ľudí volá s otázkou, prečo sa kosiť musí. Nehovorím, že netreba kosiť vôbec. 

Čo je teda riešenie? 

Sú miesta, kde trávniky majú svoju funkciu – napríklad tam, kde chceme, aby to bolo pobytové miesto, kde sa hrajú loptové hry alebo sa piknikuje, tak samozrejme tam kosenie má zmysel. Je veľmi veľa plôch, ktoré nemusíme kosiť s rovnakou intenzitou. A tu prichádza na rad aj niečo ako mozaikové kosenie. To je podľa mňa veľmi pekné. Videla som niekoľko príkladov, kde to naozaj vyzeralo krásne. Niekedy tie veľké trávnikové plochy môžu byť trochu nudné a esteticky menej zaujímavé. 

Ktoré mestá na Slovensku v tomto ohľade pokročili?

Viaceré mestá na Slovensku už majú spracované adaptačné stratégie a akčné plány. Ale pravdepodobne to nie je úplne ideálna cesta, ak to necháme len na miestnych politikov, na ich ochotu venovať financie na takéto projekty.  

Pracujem aj pre Európsku komisiu ako hodnotiteľka projektov a komisia vyhlásila niekoľko misií, ktorým sa chce venovať. Jednou z nich je cieľ mať v Európe 100 klimaticky neutrálnych miest, ďalšia misia sa týka adaptácie, kde je cieľ mať 150 klimaticky odolných regiónov. Ja som bola medzi hodnotiteľmi miest, ktoré sa chceli zaradiť medzi tých 100 uhlíkovo neutrálnych miest. 

Ako to dopadlo? 

Nehodnotila som slovenské mestá, ale zaujímavé bolo pozorovať rozdiely medzi krajinami. Napríklad som hodnotila francúzske mestá, a tam bolo vidieť, že už mali povinnosť mať nejakú stratégiu na dosiahnutie uhlíkovej neutrality do roku 2050. Boli pripravené a len trošku „refreshli“ svoje plány, aby to dosiahli do roku 2030. Už mali jasno v tom, kde majú najväčšiu uhlíkovú stopu a aké projekty môžu realizovať na jej zníženie. 

Na Slovensku však mestá nemajú zákonnú povinnosť mať adaptačné alebo nízkouhlíkové stratégie.  

V čom je problém?  

Nemáme klimatický zákon. Ten bol pripravený ešte za minulej vlády, bol v pripomienkovom konaní, ale ďalší osud nepoznám. Viem len, že v rámci tohto klimatického zákona by mali mať samosprávy povinnosť pripraviť si takéto stratégie. Je však dôležité, aby sa im zároveň poskytli finančné zdroje a personálna kapacita, pretože sú často poddimenzované. 

Ďalším aspektom je územný plán, ktorý by mal prevziať adaptačné stratégie. V územnom pláne by mali byť vyhodnotené klimatické riziká, zraniteľnosť územia a navrhnuté opatrenia. Napríklad vieme, že budeme potrebovať chladiť mestské prostredie – môžeme to dosiahnuť buď zvyšovaním počtu stromov, ktoré budú tieniť, alebo inštaláciou vodných prvkov, ako sú fontány, jazierka, kde sa voda môže zachytávať. Tieto opatrenia by mali byť súčasťou územných plánov. 

S tým súvisí aj protipovodňová ochrana.  

Ak ste boli na výlete hneď za hranicami v rakúskom Bergu, videli ste, ako boli polia zaplavené vodou. Táto voda ochránila nielen polia, ale pravdepodobne aj Bratislavu. Miesto zvyšovania hrádzí je lepšie mať priestor, kde sa môže voda vyliať. Toto všetko by malo byť zahrnuté v územných plánoch a ich podkladom by mala byť adaptačná stratégia. 

Viaceré mestá už takéto stratégie majú, väčšinou ich vypracovali s pomocou zahraničných finančných zdrojov, napríklad z nórskeho finančného mechanizmu. Ale ako je to zapracované do územných plánov, je ďalšia otázka. Mestá môžu mať stratégie, ale prepojenie s územným plánovaním je kľúčové. Územné plány sa menia a dopĺňajú roky, ale niekde treba začať. Systémová príprava je nevyhnutná a máme čo dobiehať oproti okolitým krajinám. 

Sú problémom aj nové developmenty a stavanie parkovísk?  

Je dôležité uvedomiť si, že nie všetky parkoviská musia byť nepriepustné. Aj keď to stále zostáva problém, máme veľmi zastaranú legislatívu v niektorých oblastiach. Naša legislatíva v súčasnosti vyžaduje nepriepustné povrchy kvôli obavám z úniku ropných látok. Avšak už sa to mení, a aj development môže vyzerať inak – môže byť priaznivejší k životnému prostrediu. Stačí nastaviť vhodné limity. 

Problém je, že mestá nemôžu donútiť developera postaviť zelené strechy, ak to nemajú zahrnuté v územnom pláne. Keby mali mestá po vypracovaní adaptačných stratégií možnosť implementovať tieto opatrenia cez konkrétny plán, bolo by to ideálne. Bez záväzných dokumentov je ťažké presadiť zelené riešenia.