Humanitárny expert: Ukrajina je pozitívnym príkladom fungovania pomoci. Pred situáciou v Gaze sa často zatvárajú oči

Ženevský dohovor o ochrane civilistov sa porušuje čoraz častejšie. Humanitárni pracovníci, ktorí pomáhajú civilistom, to robia na základe medzinárodného práva a zaslúžia si tomu zodpovedajúcu ochranu. Ak sa to nedeje, ide o zločin, ktorý treba zdokumentovať a spraviť všetko preto, aby sme vinníkov postavili pred súd, hovorí pre EURACTIV Slovensko expert na humanitárny a rozvojový sektor MICHAEL KÖHLER.

Michael Köhler je ambasádor a spolukoordinátor Grand Bargain v Ženeve. Je tiež predsedom bruselského regionálneho fóra Nemeckej rady pre zahraničné vzťahy (DGAP) a profesorom na College of Europe v Brugách. V Európskej komisii zastával rôzne vysoké pozície zamerané na medzinárodné vzťahy a humanitárnu pomoc, vrátane funkcie zástupcu generálneho riaditeľa DG ECHO. Pôsobil aj na nemeckom ministerstve pre hospodársku spoluprácu a rozvoj a ako zástupca Nadácie Konrada Adenauera v Maroku a Tunisku.

Rozhovor sa uskutočnil počas Ambrela Development Forum 2024.

Témami nášho rozhovoru bude vojna na Ukrajine, dodržiavanie medzinárodného práva v konfliktoch a humanitárna situácia v Gaze. Na začiatok sa však chcem opýtať, čo vás doviedlo k tomu, aby ste sa začali venovať práve humanitárnemu a rozvojovému sektoru?

Myslím, že šlo o veľmi dlhý vývoj. Takmer celý svoj profesionálny život som sa venoval rôznym formám medzinárodnej spolupráce. Začal som tým, že som bol špecialistom na moslimský svet. Pracoval som v Maroku a Tunisku ako riaditeľ pre rozvojové projekty. A videl som, že tieto projekty môžu skutočne niečo zmeniť. Možno nezmeníte celý systém, ale môžete pomôcť mnohým jednotlivcom.

Utkvel vám v pamäti nejaký konkrétny prípad?

Úplne prvá vec, ktorú som musel urobiť, bolo vytvoriť družstvá pre ženy v Maroku. A na vlastné oči som videl, aký to má efekt – ženy si zrazu dokázali zarobiť vlastné peniaze, určovali, ako družstvo viesť, a emancipovali sa. Už neboli závislé od svojich manželov, a to na ne malo obrovský vplyv.

Videl som, aký spraví rozdiel, keď dáte ľuďom možnosť využiť svoje schopnosti. Ako som spomínal, strávil som mnoho rokov na rôznych pozíciách na poli medzinárodnej spolupráce. Na konci dňa som však dospel k záveru, že: Dobre, musíme investovať do infraštruktúry, vytvárať pracovné miesta a podobne, ale k žiadnej skutočnej zmene nedôjde, ak nedôjde k rozvoju samotných ľudí.

Preto musíte ľuďom pomôcť rozvíjať sa, poskytnúť im vzdelanie, prístup k bankovému systému, aby dostali peniaze, ak si chcú napríklad založiť malý podnik. Ak to neurobíte, tak všetky materiálne statky, ktoré im môžete dať, im veľmi nepomôžu. A to ma v určitom okamihu priviedlo k humanitárnej pomoci.

V čom vidíte jej hlavné posolstvo?

Pri humanitárnej pomoci sa venujete tým najzraniteľnejším. Keď sa jej venujete, robíte niečo, čo je okamžite prospešné. Nemusíte sa strachovať, či to, čo robíte, má nejaký zmysel. Má to zmysel, pretože pomáhate ľuďom prežiť. To je na tom tá fascinujúca časť.

Ale je tu aj frustrujúca časť. Od rozvojovej politiky sa tento druh pomoci líši v tom, že v podstate pomáhate niekomu prežiť na nejaké časové obdobie. Uveďme príklad človeka, ktorý hladuje – nakŕmite ho, ale o deň neskôr bude ten človek opäť hladný a opäť ho budeme musieť nasýtiť. A to sa môže opakovať týždeň či rok.

Humanitárna pomoc teda zmierňuje ľudské utrpenie, ale neprináša štrukturálne zmeny. A preto ma zaujíma vytvorenie konceptu, ktorý by presahoval tradičnú humanitárnu pomoc. Okrem toho, že ľuďom pomôžete prežiť v núdzových podmienkach, sa zameriate aj na aspekty, ktoré im pomôžu zaistiť ich ďalšie živobytie, aby tak humanitárna pomoc už v určitom bode nebola potrebná.

Ak je teda problémom potravinová neistota, nestačí len priniesť potravu či peniaze. Treba zároveň rozvíjať poľnohospodárstvo, pomôcť vytvoriť bankový systém, ktorý poskytne úvery poľnohospodárom, dodať moderné príslušenstvo, a podobne. Jednoducho sa treba pozrieť na celý potravinový sektor.

Ukrajina ako pozitívny príklad pomoci

Čo je podľa vás v súčasnosti najnaliehavejšou výzvou pri poskytovaní humanitárnej pomoci Ukrajine? Možno aj v porovnaní s obdobím spred 2,5 roka, keď tam Rusko spustilo svoje vojenské ťaženie.

Situácia na Ukrajine je dosť odlišná od humanitárnych kríz v iných častiach sveta, a to z jednoduchého dôvodu. Humanitárny systém veľmi často musí nahradiť národný systém sociálneho zabezpečenia. A to nie je prípad Ukrajiny.

Je tam vláda s funkčným systémom, ktorý sa stará o sociálne potreby, napríklad vnútorne vysídlených osôb. A s tou vládou sa dá spolupracovať.

Takže skutočne veľkým problémom na Ukrajine, okrem jej samotnej veľkosti a počtu ľudí, o ktorých sa treba postarať, je to, že mnohé časti Ukrajiny sú jednoducho neprístupné. Myslím tým okupované oblasti a vojnové zóny, kam je z bezpečnostných dôvodov ťažké ísť.

Ďalším veľkým problémom je, že humanitárne potreby na Ukrajine je nutné pokrývať na dlhšie obdobie. Samozrejme, samotní Ukrajinci robia mnoho a je tu tiež veľa pomoci, ale tento fakt vytvára rôzne druhy potrieb.

Môžete uviesť príklad?

Zoberme si situáciu 6,5 – 7 miliónov ľudí, ktorí museli opustiť svoje domovy. Mnohí z nich majú deti, ktoré musia chodiť do školy –  na to potrebujú školské autobusy, pretože mnohí bývajú napríklad v ubytovniach, ktoré sú od nej ďaleko. Potrebujú mať knihy, oblečenie, skrátka veci, ktoré presahujú tradičnú humanitárnu pomoc, ktorá je viac zameraná na zásobovanie potravinami, zdravotnú starostlivosť a charitu.

Takže na ich potreby je nutné reagovať komplexnejšie a treba to robiť dlhodobo, aspoň 3 – 4 roky. Vyžaduje si to úplne inú formu spolupráce humanitárnych organizácií s vnútroštátnymi orgánmi, a to je, samozrejme, niečo, čo treba nastaviť, a k čomu neprídeme za noc.

Ako teda hodnotíte efektívnosť distribúcie humanitárnej pomoci na Ukrajine?

Sú tu určite výzvy, ale ak sa na to pozrieme celkovo, tak Ukrajina je pozitívnym príkladom toho, ako by mala fungovať humanitárna práca, keďže miestne úrady sú ochotné pomáhať obyvateľom a prijímať medzinárodnú pomoc, ktorú dostávajú.

Je tu aj dostatočne vysoká zásoba financií. Pozornosti nie je nikdy dosť, ale ak to porovnáme s inými krízami vo svete, tak finančné zásoby pre Ukrajinu sú pomerne štedré.

Nový šéf NATO Mark Rutte nedávno varoval, že Ukrajinu môže čakať najťažšia zima od začiatku invázie. Čo možno urobiť pre to, aby civilisti mali prístup k teplu, k elektrine, pri všetkom ruskom bombardovaní energetickej infraštruktúry?

Myslím si, že medzinárodné spoločenstvo a určite aj Európska únia odviedli za posledné roky neuveriteľnú prácu na podporu Ukrajiny, najmä pokiaľ ide o udržanie energetického systému. Nielen pri dodávaní náhradných dielov pripravených na použitie, ale dodali sme desaťtisíce generátorov.

Hrozí, že v určitom okamihu môže nastať niečo ako darcovská únava. Tá by mohla prameniť z dvoch zdrojov. Jedným by mohlo byť, že nie je dostatok peňazí, pretože rozpočty sa takpovediac vyčerpávajú. Ale je tu aj druhé nebezpečenstvo, že jednoducho nebude dostatok hardvéru, ktorý by sa dal kúpiť.

Pamätám si, že už pred dvoma rokmi sme hľadali generátory po celom svete, išli sme do Južnej Kórey, do Japonska, aby sme za európske peniaze kúpili generátory pre Ukrajinu. Tri roky po vojne bol trh prázdny a nielen Ukrajina neskutočne trpí, ale aj sklady v Európe sú prázdne.

A aj keď máme dostatok peňazí, trvá nejaký čas, kým vyrobíme všetok materiál, ktorý Ukrajina potrebuje. Je to opotrebovacia vojna. A počas nej v určitom bode zásoby prestanú zodpovedať dopytu. My však jednoducho nemôžeme dopustiť, aby sa niečo také udialo. Musíme byť pripravení tak, ako sa pripravuje aj samotná Ukrajina.

V čom táto príprava spočíva?

Že už v januári alebo februári sa musíme prichystať na nadchádzajúcu zimu 2025/26. Pretože je tu riziko, že Rusko bude pokračovať vo svojej stratégii ničenia energetickej infraštruktúry.

Ak to však dokážeme predvídať a povedať nášmu priemyslu, aby vyrábal tieto komodity – pretože peniaze na to sú, a my tento tovar budeme kupovať pre Ukrajinu –, potom sa nebojím.

Áno, myslím si, že Ukrajinu čaká veľmi ťažká zima. Ale Ukrajinci sú odolní. A ak im môžeme dožičiť nádej, pomôcť im, ako len môžeme, a ak budú vidieť, že sa im dostáva pomoci, dodá im to odvahu pokračovať.

Tresty pre vojnových zločincov

Opakovane sa objavujú správy o tom, že ruskí vojaci zámerne útočia na humanitárnych pracovníkov a ich autá – ako príklad uveďme Červený kríž. Rovnaké správy prichádzajú, žiaľ, aj o izraelských jednotkách v pásme Gazy. Ako efektívne chrániť humanitárnych pracovníkov počas takýchto smrteľne nebezpečných podmienok?

Hovoríte o veľmi, veľmi znepokojujúcom vývoji, ktorý sa začal už pred niekoľkými rokmi. Spomeňme si na situáciu na severozápade Sýrie, kde ruské letecké či delostrelecké jednotky zámerne cielili na zdravotnícke zariadenia, ktoré boli v dohodách označené ako vylúčené z konfliktu. Rusi teda vedeli, kam mieria, a aj tak boli tieto miesta bombardované. Bohužiaľ, Rusko je krajinou, ktorá de facto veľmi málo rešpektuje štvrtý Ženevský dohovor.

Rusi na Ukrajine zároveň zvyknú udrieť dvakrát. Prvýkrát, keď zasiahnu nejaký cieľ, a druhýkrát, keď na dané miesto prídu záchranné zložky.

Presne tak. Videli sme to tam, videli sme to v Sýrii, videli sme to aj u iných v ďalších konfliktoch. Takže máme momentálne rozšírený problém, že Ženevský dohovor, najmä ten štvrtý, ktorý chráni civilistov, sa prestáva dodržiavať.

V tejto situácii je skutočne dôležité zabezpečiť, aby táto veľmi dôležitá časť medzinárodného práva neupadla do zabudnutia – aby na ňu ľudia jednoducho nezabudli, pretože sa domnievajú, že ju nikto nerešpektuje, a teda že ide len o čistú teóriu.

Ako riešiť tento zásadný problém?

Myslím si, že v tomto smere existujú v podstate dve možnosti. Po prvé, je potrebné zabezpečiť zviditeľnenie problému. O týchto útokoch je potrebné informovať, a tiež musí pre ne existovať nejaký archív.

Pretože v určitom okamihu, keď sa konflikt skončí, príde rad na medzinárodné tribunály a súdy, a tie sa budú musieť zaoberať osobami, ktoré takéto útoky spáchali. Je napríklad rovnako neprípustné, aby boli popravovaní vojnoví zajatci, ako sme toho svedkami na Ukrajine, ale aj na iných miestach.

Preto musí existovať medzinárodné úsilie a snaha zdokumentovať tieto činy, aby po skončení konfliktu, keď sa podarí postaviť týchto ľudí pred súd, im to bolo možné dokázať. To je jedna vec.

Ďalšou vecou je, že na presadzovanie dodržiavania medzinárodného humanitárneho práva musíte použiť aspoň tie nástroje, ktoré máte. Preto som veľmi rád, že Európska únia a ďalšie krajiny sú teraz v pozícii uvaliť sankcie na ľudí, ktorí toto právo nerešpektujú.

Ak totiž konáte, napríklad, proti rozhodnutiam Bezpečnostnej rady, proti medzinárodnému mierovému procesu, alebo ak páchate zločiny, ako je bombardovanie nemocníc,…

…Alebo únosy detí.

Presne tak. Tak potom vás medzinárodné spoločenstvo nielenže môže obviniť, ale môže na vás vydať aj zatykač a jedného dňa vás chytiť a predviesť do Haagu na Medzinárodný súdny dvor.

Ale môžete byť aj sankcionovaní, váš majetok môže byť zmrazený, nedostanete víza atď. Samozrejme, to je relatívne slabé opatrenie, pretože by bolo oveľa lepšie zatknúť tých ľudí, ktorí páchajú takéto veci, ako aj tých, ktorí na ne vydávajú rozkazy z pohodlia hlavných miest.

Ale keď ich nemáte možnosť zatknúť, môžete aspoň použiť všetky právne mechanizmy, ktoré im sťažujú ich ďalšie fungovanie. Je veľmi zaujímavé, že napríklad Vladimir Putin, keď cestuje, tak vždy musí zvážiť, či naozaj chce opustiť Rusko – pretože existuje aspoň teoretické riziko, že keď už dorazí do nejakej krajiny, môže byť zatknutý, pretože je na neho vydaný medzinárodný zatykač.

A ak toto platí pre prezidenta jednej z najmocnejších krajín sveta, tak dané mechanizmy sa možno  dajú ešte lepšie využiť napríklad na generálov v Sudáne alebo iných, ktorí nemajú takú moc a medzinárodný vplyv.

Ak sa nepokúsime zmobilizovať právne mechanizmy na presadzovanie medzinárodného humanitárneho práva, hrozí, že bude v určitom bode ignorované všetkými.

Ako však prinútiť krajiny dodržiavať tieto medzinárodné pravidlá? Pretože napríklad Juhoafrická republika, ktorá uznáva jurisdikciu Medzinárodného trestného súdu (ICC) a je teda povinná Putina zatknúť, ho varovala, aby neprišiel. Ďalší takýto štát, Mongolsko, ho zatknúť dokonca odmietlo a Putin do krajiny prišiel aj odišiel ako slobodný muž.

Samozrejme, od malej a relatívne slabej krajiny, akou je Mongolsko, ktorá je geograficky obklopená Ruskom a Čínou, nemožno očakávať väčšiu odvahu ako od niektorých veľkých krajín sveta.

Ale aspoň to, že sa spomínané štáty musia ospravedlňovať, a že sú v defenzíve pri prijímaní takéhoto rozhodnutia, považujem za dobrý vývoj.

Ako som už povedal, chcel by som, aby medzinárodné humanitárne právo malo väčšiu váhu, aby malo väčšiu moc. Žiaľ, sme v situácii, keď vo svete už mnohé krajiny nerešpektujú medzinárodný poriadok založený na pravidlách. A netýka sa to len medzinárodného humanitárneho práva.

Čo máte tým na mysli?

Máme mnoho medzinárodných procesov, ktoré pred 10 – 15 rokmi požívali ešte veľkú autoritu a dnes majú ťažkosti, pretože na svete je množstvo krajín, ktoré už nechcú hrať podľa pravidiel. A to je podľa mňa niečo, čo nesmieme tolerovať.

Musíme sa držať pravidiel. Nesmieme povedať, že keďže ich ostatní nedodržujú, nebudeme ich dodržiavať ani my. To by bol krok nesprávnym smerom. Musíme menovať, kto ich porušuje, a odsúdiť ho.

A musíme to vysvetliť aj krajinám, ktoré sa chovajú neutrálne. Niektoré z nich sú dosť vplyvné, napríklad Indonézia a Brazília. Musíme im vysvetliť, prečo je dôležité rešpektovať všetky tieto pravidlá, keďže jedného dňa to bude aj v ich prospech.

Medzinárodné spoločenstvo musí vytvoriť situáciu, v ktorej tí, ktorí nerešpektujú pravidlá, sú veľmi malou menšinou a vždy majú pocit, že sa na nich ukazuje prstom. A keď sa v určitom okamihu budú chcieť znova začleniť do tohto spoločenstva, budú sa musieť podľa toho náležite správať.

Pásmo Gazy si vyžaduje mediálnu pozornosť

Vrátim sa ešte k otázke o bezpečnosti humanitárnych pracovníkov. Čím potrebuje humanitárny pracovník disponovať po osobnostnej stránke, aby bol schopný pracovať v extrémne nebezpečnom prostredí?

Je to veľmi ťažká a nebezpečná práca a myslím si, že široká verejnosť nie je informovaná o tom, ako veľa humanitárnych pracovníkov trpí. Sú zraňovaní, unášaní aj zabíjaní.

Väčšina ľudí, ktorí sa stávajú obeťami zverstiev, sú lokálni pracovníci. Vidíte to v Gaze, kde máte stovky humanitárnych pracovníkov, ktorí boli od začiatku vojny zabití. Avšak len málokto z nich sa dostane do povedomia širokej verejnosti a médií, a to jednoducho preto, že väčšina z nich sú Gazania.

To isté platí pre mnohé iné časti sveta. Ak idete do Sahelu v západnej Afrike, každý deň tam unášajú a zabíjajú pracovníkov. Ale keďže nemajú napríklad európsky pas, svetové médiá im nevenujú takú pozornosť.

Dôležité teda je, že verejnosť o tom musí byť informovaná. Nesmie sa to stať rutinou. Je to absolútne neprijateľné morálne, ale aj právne.

Humanitárni pracovníci, ktorí poskytujú pomoc civilistom, to robia na základe medzinárodného práva a mali by požívať tomu zodpovedajúcu ochranu. Ak sa to nedeje, ide o zločin, ktorý treba zdokumentovať a spraviť všetko preto, aby sme vinníkov postavili pred súd.

Ako to dosiahnuť?

Opäť to nie je niečo, čo by mohlo začať platiť hneď od zajtra. Musíte však vytvoriť situáciu, v ktorej milície alebo armády, ktoré bojujú vo vojne, začnú premýšľať, či je naozaj v ich záujme útočiť na humanitárnych pracovníkov.

Mnohí poskytovatelia humanitárnej pomoci podporujú organizácie, ako sú napríklad Ženevská výzva, Centrum pre humanitárny dialóg alebo Medzinárodný Červený kríž, ktoré nadväzujú kontakty s ozbrojenými skupinami v konfliktoch, aby im vysvetlili, prečo je aj v ich záujme dodržiavať medzinárodné humanitárne právo a neútočiť na humanitárnych pracovníkov.

Pretože viete, ak ste dnes na čele ozbrojenej či povstaleckej skupiny, nechcete byť tým povstalcom po celý život. Jedného dňa chcete zvíťaziť a vrátiť sa k bežnému životu, možno sa aj stať hlavou štátu alebo zastávať váženú funkciu. V určitom bode chcete, aby vás ostatní prijali.

Títo ľudia preto musia pochopiť, že sa nemôžu vrátiť do stavu, kedy by boli rešpektovaní, ak porušujú pravidlá a zabíjajú humanitárnych pracovníkov. Treba vytvoriť dokumentáciu a byť transparentní o týchto veciach a povedať im, že ak nebudú dodržiavať 4. ženevský dohovor, vystavujú sami seba riziku.

Ako možno zlepšiť medzinárodné mediálne pokrytie humanitárnej situácie v Pásme Gazy, aby presnejšie odrážalo realitu čitateľom?

Myslím, že prvým krokom je venovať sa tomu. To, čoho sme dnes svedkami, je aj dôsledkom finančného vývoja na mediálnych trhoch – siete medzinárodných spravodajcov sa čoraz viac zmenšujú.

Ak ste napríklad veľké noviny a máte iba jedného spravodajcu pre celú Afriku, ako môžete vôbec prísť s nejakou investigatívnou žurnalistikou? A ak sa všetky vaše správy odrážajú len od toho, čo reportujú medzinárodné tlačové agentúry, mnoho faktov ostane prehliadnutých. Preto je kľúčové sa danou témou vedome zaoberať a nezatvárať pred ňou oči.

Po druhé, nesmieme pripustiť nejakú únavu. To, že sa každý deň dejú zverstvá, neznamená, že by sme mali v určitom bode rezignovať a povedať si, že takto to proste je. Musíme o tom naďalej hovoriť a informovať o tom. A samozrejme, existuje na to množstvo medzinárodných mechanizmov.

Existujú napríklad rôzne ocenenia pre ľudí, ktorí pracujú v humanitárnej oblasti, vychádzajú reporty, ktoré dokumentujú porušovanie ľudských práv. Takéto správy potrebujú mediálnu pozornosť.

V prípade televízie by médiá mohli napríklad viesť diskusné relácie, kde by boli ľudia zastupujúci rôzne strany konfliktu – nie na to, aby hovorili o samotnom konflikte, ale o tom, čo by mohli znepriatelené strany robiť, aby obyvateľstvo trpelo čo najmenej. Čiže vytvoriť mediálne platformy pre tieto témy.

Doručiť humanitárnu pomoc do Pásma Gazy je pre súčasnú blokádu nesmierne náročné. Aké kroky môže medzinárodné spoločenstvo podniknúť, aby zabezpečilo prímerie alebo aspoň bezpečný prísun tejto pomoci?

To je mimoriadne ťažké. Iste, vynaložilo sa veľké úsilie, a to aj zo strany Američanov, ktorí majú pravdepodobne najväčší vplyv nielen na Izrael, ale aj na Egypt. Obe tieto krajiny sú pre doručenie dodávok do Gazy kľúčové.

Problémom je, že Gaza je aktívnou vojnovou zónou, ktorá sa rozprestiera cez veľké mestské centrum. Máte tam teda všetky prvky partizánskej vojny. A v partizánskom boji, žiaľ, sa často nerozlišuje medzi militantmi a civilistami.

A aj ak sa v jednej časti pásma Gazy dnes aktívne nebojuje, zajtra ráno to môže byť úplne inak. Ako tam teda priviesť humanitárnu pomoc či vybudovať pevné humanitárne koridory? To je veľký problém.

Mám relatívne malú nádej, že sa situácia zmení, dokým sú izraelskí rukojemníci stále v rukách Hamasu. Problémom pritom je, že nielenže Izrael nie vždy dodržiava naše chápanie medzinárodného humanitárneho práva, ale aj to, že pre Hamas je utrpenie obyvateľstva svojím spôsobom užitočné, pretože si tým vytvára prívržencov. Sám teda nemá dôvod byť príliš nápomocný pri spriechodnení humanitárnych dodávok.

Počas jedného z panelov Ambrela Development Forum, ktorý diskutoval o situácii v Gaze, sa spomínal problém, že aj tie dodávky pomoci, ktoré si nájdu cestu do Gazy, bývajú často vyrabované.

Často sú vyrabované tamojšími jednotkami. Nehovorím, že je to vždy Hamas. Môže to byť on, ale v Gaze je teraz mnoho ozbrojených ľudí.

A viete, títo ľudia buď chcú mať prístup k humanitárnej pomoci sami pre seba, napríklad aby si zaistili jedlo a zdroje, alebo chcú byť medzi tými, ktorí tento tovar distribuujú, aby si tak získali podporovateľov. Využívajú to teda ako prostriedok na získanie moci.

Túto logiku je veľmi ťažké prelomiť, pokiaľ aktívne prebiehajú boje, ale musíme jednoducho trvať na tom, aby sa uľahčili aspoň tie opatrenia, ktoré sa uľahčiť dajú. To znamená, povedzme, viac cezhraničných dodávok z Izraela, ale aj z Egypta. Potrebujeme teda vyvinúť väčší tlak na to, aby im boli tieto krajiny otvorenejšie.

Mám pocit, že obavy o bezpečnosť v súvislosti s týmito dodávkami komplikujú prísun potrebného množstva zásob. Je potrebné zabezpečiť väčší objem dodávok a zároveň premýšľať, ako by sme mohli v Pásme Gazy vytvoriť distribučný systém pod medzinárodným dohľadom. Musíme si však priznať, že situácia je tam momentálne naozaj veľmi náročná.