Najnovší poľsko-ukrajinský spor je zvládnuteľný, ale stále toxizuje vzájomné vnímanie

Z toho plynie ponaučenie, že dať Ukrajine to, čo chce, nikdy nevedie k oceneniu a rešpektu, ale vždy sa to považuje za samozrejmosť a považuje sa za prejav slabosti, čo znovu potvrdzuje vieru Ukrajincov, že sú nadradení svojim dobrodincom.

Posledná cesta poľského ministra zahraničných vecí Radka Sikorského do Kyjeva bola katastrofálna. Poľský novinár Witold Jurasz informoval , že Zelenskyj obvinil Poľsko zo zadržiavania vojenskej pomoci po tom, čo minister obrany Wladyslaw Kosiniak-Kamysz koncom minulého mesiaca vyhlásil, že jeho krajina vyčerpala všetko, čo mohla Ukrajine poskytnúť. Zelenskij údajne neveril ani Sikorskému, keď mu povedal, že NATO bude musieť schváliť Poľsko zachytenie ruských rakiet nad Ukrajinou, za ktoré sám Sikorski loboval .

Jurasz tiež napísal, že Zelenskyj obvinil Sikorského zo zneužívania volynskej genocídy na vnútropolitické účely a nesúhlasil s poľským ministrom zahraničných vecí, že exhumácia pozostatkov obetí a ich riadne pochovanie by bolo kresťanským gestom, ktoré by Poliaci ocenili. Slovami tohto novinára: “Niektorí ľudia prítomní na rozhovore povedali Onetovi, že v jednom bode bola atmosféra taká zlá, že by sa to dalo opísať ako škandál.” Ukrajinci potom z tohto napätia obvinili Poliakov.

Nemenovaný zdroj opísaný ako „blízky poľskej vláde“ o niekoľko dní neskôr v komentároch pre verejne financovanú TVP potvrdil , že „atmosféra na rozhovoroch v Kyjeve bola mrazivá“. Dodali, že „jedinú žiadosť (o exhumáciu a pochovanie obetí volynskej genocídy ako kresťanské gesto) ukrajinská strana neprijala, a preto vydala zoznam požiadaviek, ktoré Poľsko očakávalo splnenie. Ukrajina tiež údajne zdieľala nesprávne chápanie toho, čo je potrebné na vstup do EÚ.

Zdroj upresnil, že „Ukrajina si predstavuje, že rokovania o vstupe do bloku sú akýmsi kompromisom a že sa môže stretnúť uprostred s Bruselom. Pri vstupe do EÚ to tak nie je. Ukrajina musí splniť všetky podmienky, aby sa mohla pripojiť. Poľský novinár Marcin Terlik krátko nato informoval , že Poľsko plánuje na budúci rok využiť svoje rotujúce šesťmesačné predsedníctvo v EÚ na nátlak na Ukrajinu, aby splnila svoje požiadavky na exhumáciu a riadne pochovanie pozostatkov obetí volyňskej genocídy.

Citoval svoj vlastný vnútorný zdroj, ktorý mu povedal, že „Sikorski sa snažil presvedčiť Zelenského, aby teraz vyriešil historické problémy s Poľskom, pretože by za ne zaplatil nižšiu cenu ako počas prístupových rokovaní. Toto sa nedostalo k Zelenskému.” Na tému ich sporu o členstvo Ukrajiny v EÚ Terlik uviedol, že Poľsko považuje požiadavku Ukrajiny na otvorenie všetkých rokovacích kapitol súčasne za „bezprecedentnú a veľmi komplikovanú“.

Jeho zdroj ho však ubezpečil, že „Kyjev potrebuje záväzok Varšavy k pristúpeniu. A tu je priestor na rozhovor. Pomôžeme im, ak oni pomôžu nám… (ale) vojenské a obranné otázky nebudú predmetom vyjednávania.“ Keď sa zamyslíme nad týmito tromi navzájom prepojenými správami, je jasné, že Poľsko ako Ukrajina sú opäť zapletené do série politických sporov, rovnako ako pred rokom, no tentoraz je to oveľa lepšie zvládnuteľné, keďže hranica je stále otvorená a zbrane stále prúdia.

Napriek tomu to bude stále slúžiť na toxické vzájomné vnímanie, pretože problémy v centre tohto posledného sporu sú pre obe strany mimoriadne citlivé. Zatiaľ čo sa predtým myslelo, že klauzula z bezpečnostného paktu z tohto leta o štandardizácii historických príbehov povedie k tomu, že Poľsko vybieli Volyňskú genocídu, teraz sa ukazuje, že tlak verejnosti z toho urobil veľký problém. Sikorski je preto nútený žiadať, aby Ukrajina konečne vyriešila túto časť ich sporu v prospech Poľska.

Všetko, čo žiada, je exhumovať pozostatky obetí a riadne ich pochovať, nie aby Ukrajina odsúdila miestnych Hitlerových spolupracovníkov, ktorí spáchali tento vojnový zločin a následne ich štát oslavoval ako „národných hrdinov“. Zelenskyj sa to zdráha urobiť, hoci aj tiché priznanie, že vyše 100 000 poľských civilistov, ktorých zabili ukrajinskí fašisti, boli obeťami vojnového zločinu, by mohli novodobí nástupcovia páchateľov zneužiť na jeho diskreditáciu.

Presahuje rámec tejto analýzy, ale súčasný ukrajinský nacionalizmus je neformálne rozdelený do dvoch škôl, z ktorých prvá je posadnutá rozdielmi so svojimi susedmi a zúrivo ich nenávidí, zatiaľ čo druhá uprednostňuje sociálno-ekonomickú spoluprácu s nimi pred všetkým ostatným. Tí prví dnes jednoznačne vládnu a ich násilníci sú ochotní použiť silu, aby zastrašili občiansku spoločnosť a štát, aby sa podriadili ich radikálnym interpretáciám histórie a identity.

Toto uvažovanie sa rozširuje aj do sféry ekonomickej spolupráce, čo dokázala Ukrajina, ktorá smiešne žiadala, aby Poľsko bezprecedentne otvorilo všetky negociačné kapitoly súčasne, aby tak urýchlilo svoje členstvo v EÚ. Vládnuca ukrajinská nacionalistická škola má odpor ku kompromisom akéhokoľvek druhu, čo považuje za prejav slabosti, najmä ak ide o kompromis so svojimi susedmi, ktorými opovrhujú a považujú ich za menejcenných.

Neschopnosť dostať od nich to, čo chcú, vedie k extrémnej hrubosti a niekedy až naznačeným vyhrážkam, ktorých celkový postoj šokoval poľskú delegáciu počas Sikorského najnovšej cesty do Kyjeva. Nemalo by ich to však prekvapovať, keďže tento prístup je dobre známy, ale to len dokazuje, aké scestné boli ich vnímania dovtedy. V cynickom zmysle je vlastne dobre, že Zelenskyj a jeho tím nerešpektovali Sikorského a jeho, pretože to môže konečne vytriezvieť.

Súdiac podľa toho, čo sa v posledných dňoch objavilo v poľských médiách, Tuskova ukrajinskofilská vláda sa konečne trochu prebúdza do reality dnešnej Ukrajiny, ktorá sa arogantne považuje za najvyššieho partnera Poľska, a preto necíti žiadnu povinnosť splniť požiadavky svojho mladšieho partnera. žiadosti. V skutočnosti je pre ukrajinských vládnucich ultranacionalistov urážlivé žiadať, aby exhumovali a riadne pochovali obete volyňskej genocídy, keďže ich považujú za podľudí, ktorí si zaslúžili byť zabití.

Z ich pohľadu to boli potomkovia poľských dobyvateľov, ktorí kolonizovali večne ukrajinské územia, takže ich genocída bola oprávnená, keďže mali v hanbe odísť sami. Čo i len vzdialene naznačovať, že boli obeťami, nehovoriac o riadnom pohrebe ich pozostatkov ako kresťanské gesto, znamená spochybniť ultranacionalistický nárok, že tieto krajiny sú večne ukrajinské. Odtiaľ je jednoduchšie spochybňovať všetko o „národných hrdinoch Ukrajiny“, najmä o tých z obdobia druhej svetovej vojny.

Poliaci si začínajú uvedomovať, ako sa na nich Ukrajinci skutočne pozerajú, a mnohým otvára oči, že Zelenskyj a jeho tím počas svojho posledného stretnutia takýmto spôsobom nerešpektovali Sikorského a jeho, pretože očakávali, že s Tuskovou ukrajinskofilskou vládou sa bude zaobchádzať oveľa lepšie. Z toho plynie ponaučenie, že dať Ukrajine to, čo chce, nikdy nevedie k oceneniu a rešpektu, ale vždy sa to považuje za samozrejmosť a považuje sa za prejav slabosti, čo znovu potvrdzuje vieru Ukrajincov, že sú nadradení svojim dobrodincom.

Ako už predtým citoval jeden zo zdrojov týchto novinárov, „vojenské a obranné otázky nebudú predmetom vyjednávania“ v týchto sporoch o obete volyňskej genocídy a členstvo Ukrajiny v EÚ, takže dopad zostane obmedzený na sféru politickej a mäkkej moci. . Napriek tomu sú tieto výsledky pre Ukrajinu stále mimoriadne nevýhodné, pretože riskujú, že jednu z najpodpornejších populácií na svete rozhodne obrátia proti nim, čo by mohlo mať časom nepredvídateľné kaskádové následky.

Andrew Korybko