Angela Merkelová v knihe vysvetľuje motivácie svojich najkontroverznejších rozhodnutí. Sú medzi nimi otvorenie hraníc v roku 2015, odmietnutie perspektívy členstva v NATO pre Ukrajinu aj úzke energetické vzťahy s Ruskom. Autobiografia bývalej nemeckej kancelárky Angely Merkel s názvom „Sloboda“ oficiálne vyšla tento týždeň (26. novembra). V nej aj v sprievodných rozhovoroch sa vracia k svojim […]
Menej ako 1 min.
min.
Angela Merkelová v knihe vysvetľuje motivácie svojich najkontroverznejších rozhodnutí. Sú medzi nimi otvorenie hraníc v roku 2015, odmietnutie perspektívy členstva v NATO pre Ukrajinu aj úzke energetické vzťahy s Ruskom.
Autobiografia bývalej nemeckej kancelárky Angely Merkel s názvom „Sloboda“ oficiálne vyšla tento týždeň (26. novembra). V nej aj v sprievodných rozhovoroch sa vracia k svojim najkontroverznejším rozhodnutiam a politikám z čias jej 16-ročného mandátu.
Kniha má vyjsť v 30 krajinách sveta, vrátane Ruska. Pre denník The Times Merkel uviedla, že napísanie 736-stranových memoárov bolo čiastočne motivované snahou vysvetliť dôvody jej kontroverzného rozhodnutia otvoriť nemecké hranice utečencom v roku 2015.
„Stojím za svojimi rozhodnutiami,“ odpovedala v rozhovore pre nemecký časopis Spiegel na otázku spochybňujúcu jej politiku voči Rusku.
Rusko a Ukrajina
Merkelovej vzťah s Ruskom je jeden z najkontroverznejších aspektov jej vládnutia. Kritici tvrdia, že svojou politikou vystavila susedov Ruska imperiálnym ambíciám Moskvy.
Kancelárka bola medzi lídrami, ktorí na summite v Bukurešti v roku 2008 zablokovali konkrétnu perspektívu členstva v NATO pre Ukrajinu a Gruzínsko.
Po invázii Ruska na Krym sa rozhodla spolupracovať s Moskvou a nadviazala úzke energetické vzťahy, čím naplnila kremeľskú pokladnicu a nemecké hospodárstvo zostalo závislé na lacných ruských fosílnych palivách.
Merkel chápala „túžbu Východoeurópanov… stať sa čo najrýchlejšie členmi NATO“, ako napísala v úryvku knihy, ktorý zverejnil denník Die Zeit, no obraňovala svoje rozhodnutia, tvrdiac, že vstup nových štátov musí zároveň zvýšiť bezpečnosť NATO.
V roku 2008 sa Merkel domnievala, že ukrajinské „prepojenie s ruskými vojenskými štruktúrami“ bolo pre alianciu riskantné a že štatút kandidátskej krajiny NATO by Moskvu provokoval bez poskytnutia odstrašujúceho účinku.
Dúfala, že ruského prezidenta Vladimira Putina sa podarí integrovať prostredníctvom obchodných vzťahov, napríklad prostredníctvom kontroverzného rusko-nemeckého plynovodu Nord Stream 2, ktorý podporovala v rámci vnímanej povinnosti „získať lacný zemný plyn pre nemeckú ekonomiku,“ uviedla pre Spiegel.
Merkel však tiež hovorí, že nikdy nepochybovala o Putinovom zámere obnoviť niekdajší status Ruska. Nepriaznivé naladenie väčšiny poslancov jej však podľa jej slov bránilo v navýšení výdavkov Nemecka na obranu.
Aké boli alternatívy?
Regionálny riaditeľ pre strednú Európu v americkom nestraníckom think tanku German Marshall Fund, Daniel Hegedüs pre Euractiv hovorí, že prehĺbenie nemeckej závislosti na ruských energiách „rozhodne prispelo k strategickému kalkulu Vladimíra Putina, ktorý nakoniec napadol Ukrajinu.“
Merkel sa podľa neho snažila udržať štandardné vzťahy s poloautoritárskymi lídrami, vrátane ruského prezidenta Vladimíra Putina a maďarského premiéra Viktora Orbána, aby zabezpečila priaznivé operačné prostredie pre nemecké firmy v Maďarsku.
„Tým, že sa snažila vyhovieť maďarskému režimu, vlastne povzbudila premiéra Orbána, aby používal taktiku blokovania a veta,“ tvrdí Hegedüs.
Expert na východnú Európu z Nemeckej spoločnosti pre zahraničnú politiku Stefan Meister, si však myslí, že je nespravodlivé tvrdiť, že Merkel umožnila Orbánovi alebo Putinovi, aby sa stali pre Európu problémom.
„Mala na Putina veľmi realistický pohľad,“ tvrdí. Rozhodovala sa však oportunisticky a robila kompromisy pod značným vnútorným tlakom.
Jej prístup k Orbánovi bol podobne pragmatický – podporovala ho v integrácii Maďarska do európskeho systému a zároveň zabezpečovala výsledky, ktoré potrebovala.
Riaditeľ ruského programu nemeckej sociálnodemokratickej Nadácie Friedricha Eberta, Alexej Jusupov pre Euractiv pripomína, že Merkel raz nazvala Nevilla Chamberlaina jedným z najpodceňovanejších politikov v histórii.
Zatiaľ čo Chamberlain je často kritizovaný za politiku appeasementu voči Adolfovi Hitlerovi, Jusupov tvrdí, že jeho kroky získali Británii dôležitý čas na prípravu na vojnu.
„Myslím, že to presne vystihuje krédo samotnej Angely Merkel,“ povedal.
V roku 2008, po ruskej invázii do Gruzínska, si uvedomila nepravdepodobnosť úspešných rokovaní s Ruskom – skutočnosť, ktorá sa stala ešte zjavnejšou v roku 2014.
„Aké však boli alternatívy?“ pýta sa Jusupov a dodáva, že Západ nebol pripravený na plnohodnotný vstup do vojny na strane Ukrajiny.
„Vstup Ukrajiny do NATO by vyprovokoval Rusko k okamžitej invázii. Preto bolo rozhodnutie ‚získať čas‘ v tom čase racionálne,“ hovorí Jusupov pre Euractiv.
Rokovania s Donaldom
Bývalá kancelárka pre denník The Times povedala, že výdavky na obranu boli jednou z mála oblastí, na ktorej sa zhodla s vtedajším americkým prezidentom Donaldom Trumpom.
Svoje pohŕdanie zvoleným americkým prezidentom skrývala len sťažka. Vo voľbách v roku 2016 podporovala podľa vlastných slov Hillary Clinton a „z celého srdca si želala“, aby v roku 2024 vyhrala Kamala Harris.
Trump robil politiku ako „realitný developer“, pre ktorého môže existovať iba jeden víťaz a ktorý sa snaží získať pozornosť senzáciami, dodáva vo svojich memoároch a spomína, ako jej raz odmietol podať ruku pri fotografovaní.
Súčasným európskym lídrom radí, aby pri rokovaniach s Trumpom „vedeli, aké sú ich priority, jasne ich prezentovali a nebáli sa“.
„On sa vyjadruje veľmi jasne. A keď to robíte aj vy, vzniká určitý vzájomný rešpekt,“ povedala pre The Times.
Experti tvrdia, že patrila k iba niekoľkým európskym lídrom, ktorí vynikali tým, že odolávali bývalému a budúcemu americkému prezidentovi Donaldovi Trumpovi. Ako dodáva Meister, Merkel oponovala jeho „autoritárskemu a machistickému štýlu politiky.“
„Ako žena bola pre neho ako európsky líder vždy problémom. Bez ohľadu na to, čo robila, bola jeho nepriateľom.“
Utečenecká kríza v roku 2015
Merkelovej zlomovým politickým momentom však nebolo zvolenie Trumpa, ale utečenecká kríza v roku 2015. Jej rozhodnutie otvoriť hranice utečencom prevažne z Blízkeho východu v septembri 2015 mnohí kritizovali za to, že vystavilo Európu nelegálnej migrácii a podnietilo rast krajnej pravice. Jej kresťanskí demokrati sa v nasledujúcich parlamentných voľbách prepadli zo 41percent na 33.
„Myslím si, že to bola veľká chyba, ktorá viedla k rastu populistických strán v Európe,“ tvrdí Meister. „Urobila chybu, keď pustila toľko ľudí bez toho, aby im vytvorila podmienky a primerane sa nimi zaoberala.“
Merkel však pre The Times spochybnila, že jej imigračná politika nebola jediným dôvodom rastu nemeckej krajne pravicovej strany Alternatíva pre Nemecko (AfD). Podľa nej boli vtedy v stávke európske hodnoty, ktoré by nezradila ani kvôli hrozbe AfD. Ako dodala, opovrhovala predstavou, že by mala na nemecké hranice umiestniť vodné delá.
Hoci súhlasí, že vysoká miera prisťahovalectva nie je udržateľná, politici by nemali „ustavične“ hovoriť o témach AfD pričom sa ich snažia len rétoricky prekonať bez toho, aby ponúkli skutočné riešenia problémov, napísala Merkel.
Brexit a jednota EÚ
Britský odchod z EÚ v roku 2016 bol ranou pre európsky multilateralizmus.
„Výsledok mi pripadal ako poníženie,“ napísala v úryvku knihy zverejnenom v The Times. „Zmenilo to pohľad sveta na EÚ, oslabilo nás to.“
Merkel viní z tohto výsledku najmä rozhodnutie bývalého premiéra Davida Camerona opustiť Európsku ľudovú stranu (EPP) v roku 2005. To nevyhnutne vložilo jeho osud „do rúk tých, ktorí boli skeptickí voči Európskej únii,“ napísala.
Jej neskoršie pokusy vyhovieť Cameronovi v boji proti euroskeptikom podporou jeho požiadaviek na zníženie rozpočtu EÚ takmer rozdelili EÚ.
Dokonca aj spojenci, francúzsky prezident François Hollande a španielsky premiér Mariano Rajoy, sa od nej vtedy odvrátili. Socialisti okolo Martina Schulza, predsedu Európskeho parlamentu, „priliali olej do ohňa“ tým, že ju vykresľovali ako protieurópsku krátko po tom, ako zohrala kľúčovú úlohu v kríze eurozóny.
Napriek tomu bola Merkel na neskorší úspech EÚ pri rokovaniach o dohode o brexite hrdá, povedala pre The Times.
„Hovoríme svetu, ako riešiť konflikty mierovou cestou, a potom niekto chce vystúpiť z EÚ a máme konflikty. Ak tieto veci nedosiahneme ani medzi priateľmi, nebudú nám už veriť.“
Kto prišiel po nej?
Hegedüs považuje Merkel za pomerne efektívneho krátkodobého krízového manažéra a pripísal jej zásluhu na úspešnom riešení zahraničnopolitických a štrukturálnych kríz EÚ počas jej pôsobenia.
Tvrdí však, že jej nástroje krízového manažmentu mali vysokú cenu, keďže prispeli k pretrvávajúcim štrukturálnym problémom EÚ a Nemecka.
Alexej Jusupov pripomína, že napriek súčasnej kritike, predstavovala vtedy Merkelovej politika absolútny konsenzus všetkých politických síl, najmä v Nemecku.
„Naozaj sa snažila zjednotiť Európu,“ hovorí Meister.
„Môžete ju kritizovať za mnohé rozhodnutia. Avšak v krízovej situácii Európu viedla. Po nej neexistuje žiadny iný európsky líder, nemecký alebo francúzsky, ktorý by dokázal to, čo ona.“
Páčil sa Vám článok? Podporte SIA NEWS!
Vaša podpora nám pomôže pokračovať v činnosti a vývoji systému SIA NEWS.
Ďakujeme za každú vašu podporu.
