Priemysel zelené ciele akceptuje, podľa rezortu hospodárstva sú nereálne

Slovenskému priemyslu bráni v ozelenení drahá elektrina aj rekordne dlhé povoľovacie procesy pre obnoviteľné droje. Kým sa vodík a biometán dostanú do praxe, štát by mal podporiť ukladanie uhlíka pod zem, čo by umožnilo naďalej využívať zemný plyn. 

Nová Európska komisia bude koordinovať náročný proces presadenia množstva revidovaných smerníc a nariadení z legislatívneho balíka Fit for 55 do praxe. Jeho hlavným cieľom je pomôcť členským štátom dosiahnuť spoločné zníženie emisií do roku 2030 o 55 percent oproti roku 1990, ako aj do konca desaťročia zvýšiť podiel obnoviteľných zdrojov na energetickom mixe v Európe na 42, 5 percenta.

Staronová šéfka eurokomisie Ursula von der Leyen chce ambiciózne klimatické a energetické politiky implementovať v úzkej spolupráci s priemyslom a súkromným sektorom. Základné ciele Európskej zelenej dohody sa však meniť nebudú.

„Pre našich mladých sú roky 2030, 2040, 2050 za rohom. Nejde teda len o konkurencieschopnosť, ale aj o medzigeneračnú spravodlivosť,“ naznačila v svojom prejave pred zvolením za novú hlavu európskej exekutívy 18. júla.

Cieľom neveríme, ale musíme ich transponovať

Zásadnejšie prehodnotenie klimacieľov nečakajú ani zástupcovia slovenského priemyslu ani ministerstva hospodárstva.

„Pri Green Deale (Európska zelené dohoda – poz.red.) sa nedá očakávať nejaká zásadná zmena. Akceptujeme realitu a pripravujeme sa na ňu v súladne s podmienkami a pravidlami, ktoré sú dané na Slovensku. Berieme zároveň do úvahy dôležitosť zemného plynu na Slovensku – pre priemysel aj pre domácnosti,“ konštatoval podpredseda predstavenstva Slovenského plynárenského priemyslu Martin Rybár v diskusii na Jesennej konferencii Slovenského plynárenského a naftového zväzu.

Podľa generálneho riaditeľa sekcie energetiky na ministerstve hospodárstva Jána Petroviča sú však nastavené ciele pre Slovensko nereálne a pravdepodobne ich ako krajina nesplníme. Cieľ, ktorý stanovuje podiel obnoviteľných zdrojov priamo vo vykurovaní a v doprave, je „za hranicou uskutočniteľnosti“.

Dodal, že Slovenská republika sa pri hlasovaní o energetickej legislatíve – ako je smernica o podpore obnoviteľných zdrojov alebo smernica o energetickej efektívnosti – zdržala, alebo mala výhrady, ktoré neboli akceptované. Zo záznamov o hlasovaní vyplýva sa Slovensko zdržalo len pri druhej uvedenej smernici, kým pri smernici o obnoviteľných zdrojoch hlasovalo za.

„Slovenská republika je presvedčená, že nesplní tie ciele. Jednoducho sú nereálne. Preto sme nemohli podporiť tieto legislatívne akty, náš hlas však nezabránil schváleniu, nedosiahli sme blokovaciu väčšinu. Smernice sú platné a my ich musíme povinne transponovať do legislatívy Slovenskej republiky,“ potvrdil.

Petrovič zdôraznil, že ak by však pri implementácii legislatívy bol ešte priestor na diskusiu, Slovensko sa bude zasadzovať o oslabenie zákazu spaľovacích motorov, bude presadzovať silnejšie postavenie jadrovej energie aj zemného plynu, ako aj celkovo lepšie podmienky pre priemyselné odvetvia.

Diskutovať sa o tom, ako udržať konkurencieschopnosť európskeho priemyslu chce aj Ursula von der Leyen. Ohlásila, že chce do sto dní od svojho zvolenia, ktoré bolo 18. júla, predložiť novú dohodu o čistom priemysle.

„Bude smerovať investície do infraštruktúry a priemyslu, najmä do energeticky náročných odvetví. Pomôže vytvoriť vedúce trhy vo všetkých oblastiach – od čistej ocele po čisté technológie a urýchli to plánovanie aj povoľovanie. Musíme byť rýchlejší a jednoduchší,“ zdôraznila.

Nevyspelosť technológií aj drahá elektrina

Zástupcovia európskeho priemyslu dlhodobo žiadajú, aby implementácia Európskej zelenej dohody viac rešpektovala ich potreby. Preto ešte na jar prišli generálni riaditelia a 15 priemyselných združení s  Antverpskou deklaráciou pre európsku priemyselnú dohodu, ktorú predložili šéfke Komisie. Navrhli von der Leyen, aby prvým právnym predpisom jej druhého funkčného obdobia bol „súhrnný návrh na prijatie nápravných opatrení k všetkým relevantným existujúcim predpisom EÚ“.

Medzi ďalšie požiadavky priemyslu patrí lacnejšia elektrina, rozvoj jadrovej energie, integrácia európskeho trhu, partnerstvá s krajinami bohatými na zdroje, ale aj „nový duch tvorby zákonov“. To podľa signatárov znamená, že ciele zelenej dohody nebudú naviazané na normatívne a podrobné vykonávacie predpisy. Požadujú tiež, aby riešenia nestáli čisto len na strane priemyslu.

Medzi odvetvia, ktoré sú závislé na využívaní fosílnych palív patrí aj výroba hnojív. Bláha zo spoločnosti Duslo konštatoval, že zbaviť sa fosílneho zemného plynu vo výrobe bude náročné. Zemný plyn sa totiž pri výrobe hnojív nepoužíva ako energetický nosič, ale ako základná surovina, z ktorej vyrábajú produkty. V súčasnosti neexistujú komerčne nasaditeľné technológie, ktoré by ho dokázali nahradiť, obmedzené sú aj možnosti elektrifikácie.

Hoci spoločnosť investovala pre niekoľkými rokmi do najnovšej technológie a produkuje čpavok s nízkou emisnou náročnosťou, podľa nových pravidiel by mala prejsť na vodík.

„Ak máme plyn nahradiť vodíkom, tak keď hovoríme to A, musíme povedať aj B. Táto produkcia bude mnohonásobne drahšia,“ upozornil. Žiadna firma v Európe nie je podľa neho pripravená, ani neexistujú technológie pre výrobu minerálnych hnojív, ktoré by vedeli v celom rozsahu prejsť na zelený vodík a vyrábať zelený čpavok.

S vodíkom počíta perspektívne aj oceliarstvo, ale až po roku 2030. V súčasnosti sa však podľa Kiraľvargu výroba založená na vodíku ekonomicky nevypláca, nie je možné vyrábať požadované objemy zeleného vodíka, ani nie sú vybudované distribučné trasy.

Pre oceliarov je tiež riešením čiastočná elektrifikácia výroby ocele, no narážajú na problém drahej elektriny v Európe aj na Slovensku. Vysoká cena elektriny je brzdou investícií a rozvoja zelených technológií aj podľa сообщения Maria Draghiho, na ktorej má nová eurokomisia postaviť svoju víziu na nasledujúcich päť rokov. Správa tvrdí, že práve vysoká cena energií môže do budúcna znížiť konkurencieschopnosť európskej ekonomiky voči Číne aj Spojeným štátom.

Cena elektriny je podľa Kiraľvargu jednou z dôležitých premenných transformácie výroby ocele. „Už viac ako tri roky hovoríme, že cena elektrickej energie je rozhodujúca, či vôbec dôjde k nejakej dekarbonizácií. Elektrickú energiu zároveň potrebujeme dostať na bezpečnú prenosovú sústavu, splnená musí byť aj podmienka, aby pochádzala z bezemisných zdrojov. Nemôžeme využívať elektrickú energiu z fosílnych zdrojov a tváriť sa, že vyrábame zelenú oceľ,“ upresnil.

Otázka budúcnosti zemného plynu

Hoci má byť využívanie zemného plynu do budúcna obmedzené spomínanými cieľmi aj legislatívou, treba s ním ešte do budúcna počítať, zhodli sa diskutujúci. Dôkazom je podľa Rybára z SPP objem investícií, ktorý smeroval posledné dva roky do infraštruktúry na skvapalnený zemný plyn – LNG.

Hoci momentálne dopyt po plyne v Európe aj na Slovensku klesá a čoraz viac terminálov na skvapalnený zemný plyn ide len na 50 percent svojej kapacity, Rybár je ohľadom jeho budúcnosti optimistický. Situácia sa v prospech LNG podľa neho môže zmeniť aj po začiatku budúceho roka, ako sa majú oficiálne stopnúť dodávky ruského plynu cez Ukrajinu.

Zdôraznil, že zemný plyn nie je možné okamžite nahradiť uhlíkovo neutrálnymi plynmi ako sú vodíkom a biometán. Riešenie vidí v tom, aby sa emisie zo spaľovania zemného plynu ukladali pod zem. To je technológia, s ktorou počíta aj Európska komisia pri dekarbonizácii priemyslu. Zmienil ju aj minister životného prostredia Tomáš Taraba ako jednu z možností, kam by mohli ísť peniaze z Plánu obnovy a odolnosti, ktoré treba minúť do roku 2026.

„Toto je ale riešenie veľmi technologicky náročné a bez podpory štátu nie sú z dlhodobého hľadiska realizovateľné,“ dodal Rybár.

V oceliarstve sa už plyny zachytávajú a využívajú napríklad na výrobu tepla a elektriny. Podľa Kiraľvargu sú technológie na zachytávanie uhlíka už relatívne vyspelé, no problémom ostáva jeho využitie. „Vieme ho previezť, niekam uložiť, nevieme však, čo s ním robiť. Zatiaľ neexistuje technológia nasaditeľná vo veľkom, ktorá by bola ekonomicky akceptovateľná,“ uzavrel.

Rekordné dlhé povoľovania

Zástupcovia slovenských priemyselných podnikov sa v súlade s Draghiho správou zhodli, že jednou z najväčších bariér pri uvažovaní o investíciách do prelomových technológií je pomalý rozvoj obnoviteľných zdrojov spôsobený zdĺhavými administratívnymi procesmi. Problém vidia najmä v procese EIA (Environmental Impact Assasment), v rámci ktorého úrady posúdia, aký bude mať vplyv napríklad nová elektráreň, fabrika či skládka vplyv na životné prostredie.

Hoci chce napríklad Duslo Šaľa rozvíjať zelené zdroje a prichádza s novými projektami na fotovolickú elektráreň, veterný park či elektrolyzér, plánov sa často musia vzdať pre rekordne dlhé povoľovacie procesy. „Agrofert dnes vyrába minerálne hnojivá v piatich štátoch Európy, takže máme porovnanie, ako to funguje v ostatných sesterských spoločnostiach, či už je to v Nemecku, Rakúsku, Českej republike. My, tu, bohužiaľ, ťaháme za kratší koniec, získavame EIA s veľkým oneskorením. V Nemecku získať podobné povolenie trvá osem dní,“ hovorí Peter Bláha.

Podobne aj štátna spoločnosť SPP chce a priebežne aj investuje do obnoviteľných zdrojov energie. „Na to aby sme boli pripravení na budúcnosť bude potrebné zjednodušiť samotné procesy pri realizácii projektov. Ak by sa zjednodušil celý proces prípravy, projektovej dokumentácie, schvaľovania, výrazne by to uľahčilo realizáciu nových opatrení a mnohých technológií, ktoré prispejú k dekarbonizácii plynárenstva,“ poznamenal Rybár.

Miroslav Kiraľvarga pripomenul, že hoci sa hovorí o tom, koľko percent obnoviteľných zdrojov máme dosiahnuť, často sa zabúda na to, aké nároky bude vyšší podiel obnoviteľnej elektriny klásť na distribučné siete. „Za tým všetkým sú veľké peniaze, ktoré na konci zaplatíme my všetci,“ dodal.