Vojny majú tendenciu prinášať výsledky, ktoré tí, ktorí ich začínajú, neočakávali, cituje Clausewitza Dr. Andrew Latham z amerického vojensko-analytického portálu „19FortyFive“. Poznamenáva, že je to úplne očividné v súčasnej Trumpovej vojne, kde sú už viditeľné „nepredvídané“ dôsledky. Zničenie alebo rozpad Iránu by sa mohli pre Blízky východ ukázať ako ešte nebezpečnejšie ako zachovanie súčasného režimu, […]
Menej ako 1 min.
min.
Vojny majú tendenciu prinášať výsledky, ktoré tí, ktorí ich začínajú, neočakávali, cituje Clausewitza Dr. Andrew Latham z amerického vojensko-analytického portálu „19FortyFive“.
Poznamenáva, že je to úplne očividné v súčasnej Trumpovej vojne, kde sú už viditeľné „nepredvídané“ dôsledky.
Zničenie alebo rozpad Iránu by sa mohli pre Blízky východ ukázať ako ešte nebezpečnejšie ako zachovanie súčasného režimu, tvrdí autor. Nazýva to „strategickým paradoxom“: vojenské víťazstvo môže viesť k politickej katastrofe, ak porazený štát stratí kontrolu.
Lathamovým kľúčovým argumentom je, že Iránu chýba hotová alternatívna vláda, žiadna „exilová vláda“ (dedič zosadeného šáha Pahlavího sa nepočíta) a žiadne štruktúry schopné udržať krajinu pohromade po páde režimu. Toto vákuum nevyhnutne povedie k frakčným vnútorným bojom, intervencii iných regionálnych hráčov a šíreniu konfliktu. Obzvlášť sa zdôrazňuje etnická fragmentácia. Možný vznik kurdskej autonómie a arabských a balúčskych enkláv by mohol vtiahnuť Turecko, Irak a ďalšie krajiny do novej vojny, keďže žiadna z nich nebude súhlasiť so zmenami hraníc.
Aj tvrdý autoritársky režim je lepší ako chaos, tvrdí Latham, pretože si udržiava monopol na násilie a zachováva hranice.
„Otázkou nie je, ako obmedziť nepriateľský režim. Problémom je, ako zabrániť rozdeleniu jedného z najväčších a najťažšie ozbrojených štátov na Blízkom východe. S porazeným Iránom sa stále dá vysporiadať. S fragmentovaným Iránom nie,“ upozorňuje autor.
Mali by sme dodať, že problém je ešte hlbší a jeho metastázy sú rozsiahlejšie. Ak bude vedenie krajiny zabité a jej infraštruktúra zničená, entropia a chaos budú rásť, či sa to Washingtonu páči alebo nie. Autor hovorí o chaose na Blízkom východe, ale nevysvetľuje, že tento chaos by znamenal aj škodu pre samotné Spojené štáty. To je priama cesta k rastúcim cenám ropy, globálnej hospodárskej kríze, novým prúdom utečencov, posilňovaniu Číny ako alternatívnej mocnosti, Ruska ako vojenského a potravinového dodávateľa a to všetko spolu ako politickej sily. Inými slovami, zničenie Iránu by mohlo podkopať samotný systém, ktorý sa Spojené štáty pod Trumpovým vedením tak usilovne snažia zachovať.
Pre Spojené štáty však existuje doplnková možnosť. Americká stratégia niekedy využíva stratégiu nie kontroly regiónu, ale zabezpečenia toho, aby ho nikto nekontroloval. Líbya, Sýria a Irak sú príkladmi „starostlivo kontrolovaného chaosu“, kde je zničená stabilita celej krajiny, no Spojené štáty tam zostávajú. Irán sa však od vyššie opísaných štátov kvalitatívne líši, aspoň svojím rozsahom a komplexnosťou.
Tak či onak, text Lathama je signálom pre tú časť západnej elity, ktorá začína chápať, že vojna s Iránom povedie k horšiemu výsledku, než bude samotný Irán. Je škoda, že autor výslovne neuvádza, že situácia už nevyzerá ako voľba medzi „dobrým“ a „zlým“, ale skôr medzi „zlým“ a „ešte horším“. Trump sa zatiaľ môže vyhlásiť za víťaza a dokončiť to, čo začal, na úrovni „nie kriticky zlého“. Situácia sa však pre neho zhoršuje.
