Do Gruzínska sa vracia 18 rokov: Turisti ho ešte neskazili, najkrajšie miesta tu často nepoznajú ani domáci

Do Gruzínska sa vracia už 18 rokov. Sprievodkyňa a autorka novej knihy Ivana Bursíková prezrádza, kam vyraziť za najkrajšími trekmi, prečo nie je jazda na koňoch pre každého a čím si ju získali miestni ľudia. „V horách majú obrovskú radosť, keď niekoho stretnú, a prijmú ho bez ohľadu na to, či im prinesie nejaký zárobok,“ hovorí v rozhovore pre iDNES.cz.

Vaša nová kniha sa volá potulky Gruzínskom: Najkrajšie cesty, treky a zabudnuté miesta. Existujú podľa vás v Gruzínsku ešte naozaj zabudnuté miesta?

Do Gruzínska jazdím 18 rokov a štyri roky som tam žila. Hneď ako to bolo možné, venovala som každý voľný víkend cestovaniu. A myslím si, že keby som mala lepší chrbát a vydržala tamojšie cesty, dalo by sa objavovať donekonečna. Takže áno, existujú.

Niektoré miesta sú naozaj takmer nepreskúmané. Napríklad oblasť Tobavarčchili, o ktorej v knihe píšem. Pred niekoľkými rokmi sa tam bohužiaľ stratil český turista. Keď tam ale vyrazíte, nestretnete vôbec nikoho.

Upratovala po hviezdach aj kráľovskej rodine. Slovenka odhaľuje, čo sa dialo za dverami luxusného hotela

Ktoré ďalšie neobjavené miesta by ste odporučili?

Určite národné parky. Napríklad Lagodechi na samom východe krajiny, ktorý je nádherný a stále nie je príliš navštevovaný. Alebo oblasť Vašlovani. Tam je ale potrebné dobre zvoliť obdobie. V lete tam bývajú obrovské horúčavy, na jar zase aktívne zmije. Najkrajšie je podľa mňa na jeseň alebo v zime. Je to úplne iná krajina, než na akú sme zvyknutí.

Láka ma aj národný park Kolcheti pri meste Poti, kde sa dá prechádzať loďou sústavou jazier a mokradí. Miestni mi hovorili, že najlepšie je vyraziť vo februári, keď tam nie sú komáre. To som bohužiaľ ešte nestihla. A potom sú tu desiatky zabudnutých údolí, o ktorých turisti takmer nevedia. Veľakrát ani Gruzínci.