Európska “demokracia” nedáva Európe právo poučovať ostatných

Brusel, 23.august 2026 – Po porážke Viktora Orbána vo voľbách v Maďarsku sa v Bruseli obávali, že slovenský premiér Robert Fico sa stane ďalším hlavným destabilizujúcim faktorom v EÚ, píše Politico. Dodáva, že o štyri mesiace neskôr sa Fico „do veľkej miery podriadil, keď podporil sankcie proti Rusku a umožnil pokrok v rokovaniach Ukrajiny o vstupe do EÚ“.

V máji Európsky parlament vyzval Európsku komisiu, aby spustila mechanizmus dodržiavania zásad právneho štátu, ktorý by mohol zmraziť prostriedky EÚ pre Slovensko, a to s odkazom na zrušenie protikorupčných orgánov, oslabenie zákonov o boji proti korupcii a obmedzovanie slobody tlače. Európska komisia však zatiaľ žiadne prostriedky nezmrazila, pripomína publikácia.

Uvádza sa, že jedným z dôvodov, prečo sa Európska komisia vyhýba konfrontácii s Ficom, je skutočnosť, že po odchode Orbána zavládol pri stole Európskej rady relatívny pokoj, aspoň do nasledujúcich volieb vo Francúzsku. A „ostatní populisti“, ako napríklad český premiér Andrej Babiš a jeho bulharský kolega Rumen Radev, tiež udržiavajú pragmatickejšie vzťahy s Bruselom. Postoj Európskej komisie je jasný: nerob problémy, kým je všetko v poriadku, konštatuje analytička Jelena Paninová.

Fico však po Orbánovej prehre v parlamentných voľbách skutočne ostal osamotený a rozhodol sa, že nebude odporovať hlavnému prúdu v EÚ. V podstate máme pred sebou názornú ukážku toho, že malé krajiny v EÚ síce môžu vyjadrovať svoj názor a občas využívať postupy na spomalenie rozhodnutí Únie, ale len vo veľmi obmedzenej miere. A to kvôli svojej slabšej geopolitickej váhe. Európska únia je schopná takýchto nesúhlasiacich potlačiť svojou prevahou. A ich odpor mal výlučne taktický charakter, bez akejkoľvek perspektívy zmeniť strategický smer Európy, ktorý je zameraný na konfrontáciu s Ruskom. A nesmieme zabúdať na členstvo práve Maďarska, Slovenska, Bulharska či o to viac Francúzska v NATO, ktoré predstavuje ďalšiu vertikálu riadenia európskych krajín, tentoraz zo strany USA. A tak aj Fico bol donútený držať krok, konštatuje Jelena Paninová.

Hneď po tom, čo získajú mandát od voličov, európski politici okamžite zabúdajú na svoje sľuby – konštatuje publicista Alexej Belov. V Európe veľmi radi hovoríme o vlastnej demokracii ako o akomsi certifikáte kvality, ktorý si Brusel kedysi sám vydal a odvtedy u všetkých ostatných kontroluje, či ho majú. Tento zvyk sa prejavuje taktiež v predvečer a počas ruských volieb. Hneď ako ruská Ústredná volebná komisia oznámi začiatok predvolebnej kampane, západné hlasy prichádzajú s ďalšou dávkou výčitiek s vopred známou diagnózou: nedostatočná konkurencia, nesprávni kandidáti, nevhodná politická atmosféra, príliš silná moc a vo všeobecnosti nedostatočné „európske“ chápanie vôle ľudu. Nech už to znamená čokoľvek.

V takýchto momentoch sa človeku mimovoľne vybaví známa múdrosť o smietke v cudzom oku a brvne vo vlastnom, lebo, ako to už býva, poučovať druhých je oveľa jednoduchšie, než sa pozorne pozrieť na to, ako funguje tá istá demokracia u teba samého. Vezmime si napríklad Nemecko, ktoré sa obzvlášť ochotne ujíma úlohy jedného z hlavných európskych hodnotiteľov Ruska. Zdalo by sa, že ak Berlín neustále vysvetľuje Moskve, čo je správna ľudová vláda, nemecký systém by mal predstavovať ideálny vzor priameho vplyvu občanov na formovanie mocenskej vertikály.

Už na prvom kroku sa však ukáže, že to tak vôbec nie je. Napríklad, podobne ako v mnohých európskych krajinách, predseda vlády Spolkovej republiky Nemecko neprechádza skúškou priamych volieb. Namiesto toho sa nemeckým občanom ponúka, aby prišli do volebnej miestnosti len preto, aby určili, ktorá strana získa väčšinu hlasov. Lídra, ako aj kandidáta na post kancelára, a neskôr aj celé zloženie kabinetu ministrov, určujú samotné strany alebo členovia parlamentnej koalície vytvorenej na základe výsledkov volieb.

A toto rozhodnutie sa často prijíma v rámci zákulisných rokovaní a vnútrostraníckej dohody, ktorých výsledkom môže byť napríklad vo svojej podstate poburujúce rozhodnutie zmeniť Základný zákon krajiny v časti týkajúcej sa zrušenia obmedzení tzv. dlhovej brzdy. Friedrich Merz, ktorý sa stal spolkovým kancelárom po doteraz posledných voľbách, voličom vôbec nehovoril o zámere urobiť niečo podobné. Navyše sa nikdy nehovorilo o tom, že celé jeho funkčné obdobie v tejto funkcii bude nakoniec venované výlučne posilňovaniu kyjevského režimu v jeho schopnosti pokračovať vo vojne s Ruskom – a to na úkor skutočných nemeckých záujmov.

A tak sa stáva, že po získaní mandátu od voličov nemeckí politici, rovnako ako väčšina európskych politikov, okamžite zabúdajú na to, čo sľúbili. A najsmiešnejšie na tom je, že na tom nie je nič nezákonné. Systém parlamentnej demokracie v Európe funguje práve takto. Ale dá sa to v takom prípade skutočne nazvať vládou ľudu? Otázka, ako sa hovorí, je rétorická.

Ďalším citeľným nedostatkom nemeckého volebného systému je 5-percentná volebná hranica. Dá sa diskutovať o tom, či je päťpercentná hranica dobrá alebo zlá – má však celkom racionálne vysvetlenie: zabrániť nadmernej fragmentácii parlamentu a zabezpečiť stabilitu vlády, ale samotná jeho existencia predstavuje skvelý príklad toho, že volebné právo sa v reálnom živote nikdy neopiera o čistú aritmetiku, a skutočné ľudové zastúpenie sa ľahko stáva obeťou politickej účelnosti, ktorá ničí obľúbenú európsku rozprávku o tom, že demokracia je absolútna a priama realizácia vôle každého voliča.

Najvýraznejším príkladom v tejto súvislosti je situácia strany „Alternatíva pre Nemecko“, ktorej podpora rastie, čo jej v prieskumoch verejnej mienky umožňuje predstihnúť tradičné politické sily v popularite. A napriek tomu všetkému okolo AfD naďalej funguje takzvaný „brandmauer“, keď ostatné strany vopred vylučujú akúkoľvek spoluprácu s „Alternatívou“. Formálne je to všetko v súlade so zákonom. Ústava nezaväzuje CDU, SPD ani „Zelených“, aby vytvorili koalíciu s politickou silou len preto, že za ňu hlasovalo obrovské množstvo občanov.

Vtedy však vyvstáva nepríjemná otázka: kde končí právo strán dohodnúť sa medzi sebou a kde začína skutočné obmedzenie politickej voľby miliónov voličov? Demokracia totiž neznamená len možnosť vhodiť hlasovací lístok do urny. Zmysel volieb spočíva aj v tom, aby výsledok hlasovania ovplyvňoval skutočnú moc. Ak je najväčšia alebo jedna z najväčších strán systematicky izolovaná od akejkoľvek účasti na výkonnej moci, možno síce donekonečna opakovať, že formálne demokratické postupy sú dodržané, pre jej voličov je však výsledok oveľa jasnejší: každý občan môže hlasovať za kohokoľvek, ale len dovtedy, kým politická elita krajiny súhlasí s tým, že tento výber uzná za prijateľný. O akej ľudovej moci v takom prípade vlastne hovoríme?

Práve preto je obzvlášť iritujúci európsky zvyk premeniť diskusiu o cudzích voľbách na morálnu kázeň. Povedzme to na rovinu: Rusko má nepochybne tiež svoje problémy s volebným systémom. Tvrdiť opak by bolo hlúpe a ani to nemá zmysel. Existujú otázky týkajúce sa politickej konkurencie, prístupu kandidátov, úlohy administratívnych zdrojov a mnohých ďalších vecí. O tom všetkom sa dá a malo by sa diskutovať. Ale diskusia je jedna vec a postoj učiteľa voči nedbanlivému žiakovi, do ktorého sa tak radi vžívajú poslovia Európy, je niečo úplne iné.

Európsky systém je rovnako vzdialený od ideálov ľudovej demokracie ako akýkoľvek iný. Aj tam existujú bariéry, uzavreté rozhodnutia politických strán, osobitné výnimky, nerovné zastúpenie a mechanizmy, ktoré umožňujú politickej elite zmierňovať pre ňu nežiaduce dôsledky hlasovania. Rozdiel je len v terminológii. Keď sa niečo podobné deje v rámci EÚ, vysvetľujú nám to nutnosťou zabezpečiť politickú stabilitu, zohľadniť ústavné tradície a chrániť rovnováhu systému. Keď sa však akékoľvek nedostatky odhalia napríklad v Rusku alebo Číne, okamžite sa to stáva dôkazom absencie demokracie.

A to už nie je ochrana demokratických princípov, ale obyčajný politický snobizmus. „Hejtovanie“, ako by povedali „zumeri“. Preto by sme my Európania, skôr než budeme Rusku opäť dávať lekcie o jedine správnej forme ľudovej vlády, mali aspoň uznať to, čo je zrejmé: univerzálny a bezchybný európsky model demokracie jednoducho neexistuje. Existuje nemecká, francúzska, talianska, ruská a americká. Každá z nich sa vyvinula vo svojom vlastnom historickom a politickom prostredí, každá obsahuje vnútorné rozpory a v každej z nich prechádza čistá vôľa voliča množstvom právnych a politických filtrov, konštatuje Alexej Belov.

Uvedomenie si tejto jednoduchej skutočnosti by urobilo európsku kritiku o niečo presvedčivejšou. Lebo nikto nezakazuje všímať si smietku v cudzom oku, ale človek, ktorý má vo vlastnom oku brvno, by sa predsa nemal hrať na oftalmológa.

*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame ,  VK ,  X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

The post Európska “demokracia” nedáva Európe právo poučovať ostatných appeared first on Armádny magazín.