Karol Anton Medvecký

Matičiar Karol Anton Medvecký

Autor: Jozef Schwarz, člen Výboru Matice slovenskej

V roku 2025 si pripomíname 150 rokov od narodenia matičiara Karola Antona Medveckého – významného slovenského národovca, kňaza, politika, muzeológa a publicistu a dňa 12. decembra 2025 uplynulo88 rokov od jeho smrti.

Stručná biografia

Dňa 8. júna 1875 v Dolnej Lehote dnes súčasť obce Oravský Podzámok sa narodil Karol Medvecký. O jeho slovenské presvedčenie sa od útleho veku zaslúžili starý otec Medvecký a vychovávateľ Štefan Frank.

Štúdiá

V 1881 začal navštevovať ľudovú školu s vyučovaním v slovenčine v Oravskom Podzámku. V rokoch 1887- 1891 študoval na gymnáziách v Trstenej, neskôr v Ružomberku. Tu sa začal čoraz viac zaujímať i o politickú a spoločenskú situáciu v krajine. Spolužiakom bol Fedor Houdek, chodil do rodiny Hušekovcov a Šrobárovcov. Pokračoval na školách v Banskej Štiavnici, Lučenci a v Košiciach. V Beckove v auguste 1891 zložil rehoľné sľuby do františkánskej rehole Salvatoriánskej provincie a prijal rehoľné meno Anton. Pokračoval v štúdiách teológie u františkánov najskôr v Kremnici a potom v Skalici, kde ho v roku 1897 zastihla v katolíckej cirkvi realizovaná reforma františkánskej rehole, ktorá spájala niekoľko jej prúdov do spoločného, preto bol klerikom ponúknutý dišpenz od rehoľných sľubov. Ten využil aj Medvecký a následne sa rozhodol pre službu v banskobystrickej diecéze. Viedla ho k tomu práve osobnosť niekdajšieho biskupa Štefana Moyzesa a preto pokračoval v štúdiu v biskupskom seminári. Ale aj v tejto diecéze už vládol maďarizačný duch. 3. júla 1899 bol banskobystrickým biskupom (Karol Rimely) vysvätený za kňaza vo Svätom Kríži nad Hronom (dnes Žiar nad Hronom).

Kňazské pôsobenie

Na prvú kaplánku nastúpil do Detvy v roku 1899. Mimo zodpovedného plnenia kňazskej služby začal pod odborným vedením A. Kmeťa pracovať na národopisnom výskume Detvy, kúpil tiež fonograf. Stal sa priekopníkom používania fonografu v Hornom Uhorsku. „Medveckého výskumné aktivity, ktoré presahovali do národného aktivizmu prekážali cirkevným nadriadeným (neboli v súlade s oficiálnou uhorskou politikou). Cirkevné autority diecézy konkrétne iritovalo nahrávanie slovenských piesní, vystupovanie na zhromaždeniach slovenských spolkov, či publikovanie etnografických a politických článkov.“ Napriek tomu jeho kňazské pôsobenie počas Uhorska je vrchovate naplnené slovenským duchom. Preto ho ako slovenského národovca v čase Uhorska veľmi často prekladali na najchudobnejšie a najodľahlejšie kňazské stanice. Po dvoch rokoch musel opustiť Detvu. Nasledujúcich 10 rokov vedenie diecézy v rýchlom tempe ho prekladá z fary na faru: 1901 –  1902 Krupina, 1902 Jastrabá, len pár mesiacov, 1902 leto – 1903 Veľké Pole, Píla, prevažne nemecká farnosť, nemecky nevedel „ani kýchnuť“. 1903 Beňuš – sťahoval sa sem na jar a po pár mesiacoch ho opäť  preložili do Detvianskej Huty. Nasledujúci rok (1904) je krátko administrátor farnosti na Donovaloch a ešte v ten istý rok sa stáva farárom na Brehoch. V rokoch 1905 až 1909 (takmer štyri roky) je farárom v Prochote. Od roku 1909 skončilo jeho „putovanie“. Stal sa farárom v Bacúrove neďaleko Zvolena. Tu na jednej z najchudobnejších farnosti zotrval vyše 10 rokov, až do zániku Uhorska. O peripetiách života slovenského kňaza v zmaďarizovanom Uhorsku sa dočítate v jeho životopisnej knihe „Z mojich rozpomienok k šesťdesiatinám“ (1935). Po vzniku Česko-Slovenska pôsobil od roku 1920 až do svojej smrti v Bojniciach. V roku 1922 mu ako prvému Slovákovi v Československu udelili čestnú hodnosť titulárneho prepošta. Jeho úlohou bolo aj založenie a organizovanie sirotinca v Kláštore pod Znievom. Od roku 1931 zastával Medvecký úlohu nitrianskeho archidiakona. Zodpovedal za časť diecézy a do jeho kompetencií spadala starostlivosť o miestne cirkevné školstvo.

12. december 1937 v Bojniciach (pred 88 rokmi) zomrel na cukrovku a pochovaný je na bojnickom cintoríne. Pochovával ho banskobystrický biskup Milan Blaha, spolupredseda Matice slovenskej.

Politické aktivity

V predprevratovom období Uhorska spolupracoval s národne orientovaným katolíckym duchovenstvom na čele s Andrejom Hlinkom, bol signatárom manifestu o vytvorení kresťanskej Slovenskej ľudovej strany 14. decembra 1905 v Žiline.

Počas prvej svetovej vojny sa zapojil do československého odboja, udržiaval kontakty s Maffiou (tajnou českou organizáciou), v roku 1917 prevzal po J. G. Tajovskom funkciu tajomníka Slovenskej národnej strany.

Dňa 30. októbra 1918 ho zvolili za člena výkonného výboru a tajomníka Slovenskej národnej rady. Bol spolutvorcom a signatárom Deklarácie slovenského národa (Martinskej deklarácie), ktorou sa slovenský národ prihlásil k československej štátnosti. Bol významným „mužom“ 30. októbra 1918.

Po vzniku Československej republiky, referent pre katolícke cirkevné záležitosti na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska v Žiline (1918) a v Bratislave (1919-1920), vedeného ministrom V. Šrobárom. V tejto funkcii pracoval na „demaďarizácii“ katolíckej cirkvi a náboženského života na Slovensku. V tom čase obohatil cirkevnú históriu prácami: „Cirkevné pomery katolíckych Slovákov v niekdajšom Uhorsku“ (1920) a „Krátke dejiny katolíctva na Slovensku“ (1920).

V rokoch 1919– 1920 poslanec Revolučného Národného zhromaždenia. Za poslanca bol menovaný a poslanecký sľub zložil 9. januára 1919 na 14. schôdzi parlamentu. Spočiatku sa nezúčastňoval na zasadnutiach v Prahe kvôli práci referenta. Preto 13. februára 1919 na 29. schôdzi Revolučného národného zhromaždenia bola uzatvorená dohoda, že tí poslanci, ktorí na Slovensku zastávali rôzne úrady, nemusia chodiť do Prahy na zasadnutia parlamentu. Napriek tomu jeho meno figuruje vo februári 1919 medzi 18-timi predstaviteľmi, ktorí v rámci klubu slovenských poslancov spísali rezolúciu na podporu proti maďarským snahám o protičeskoslovenskú propagandu. Okrem toho sa Medvecký angažoval pri príprave ústavy 1. ČSR, pokiaľ išlo o terminológiu, a priamo navrhoval, aby bol pojem „československý jazyk“ nahradený pojmami „český a slovenský jazyk“. Prišiel aj s ďalším návrhom, ktorý mal byť kompromisný, a znel: „jazyk československý – t. j. český i slovenský“.

Odmietal spoluprácu s Andrejom Hlinkom a jeho Slovenskou ľudovou stranou. Negatívne sa staval k jej autonomistickému programu; ich odlišné postoje sa v predmníchovskej republike vyhrotili až do súdnych sporov. Hlinka, Jehlička, Vojtaššák mu vyčítali nedostatočné vzdelanie, Medvecký vo svojej odpovedi spomenul svoje teologické štúdiá v seminári, cirkevné právo na univerzite, kde mal študovať už aj nový Kódex cirkevného práva a v decembri 1918 byť promovaný za doktora cirkevného práva, čomu zabránili prevratové udalosti.

Sám sa aktivizoval v Československej strane lidovej, od roku 1925 bol podpredsedom jej Slovenského výkonného výboru a redaktorom jej tlačového orgánu Ľudová politika. Ako jej člen sa v roku 1930 stal poslancom slovenského krajinského zastupiteľstva, kde vytrval do roku 1935.

V rokoch 1933 – 1937 (do smrti) zastával funkciu bojnického starostu.

Matičné aktivity

Zúčastňoval sa predvojnových Augustových slávností v Turčianskom Svätom Martine.

Po oživotvorení MS sa stal členom Výboru Matice slovenskej, tým bol až do svojej smrti a tiež predsedom Historického a Národopisného odboru MS.

Na pôde Matice slovenskej, jej Historického odboru sa zrodilo štvorzväzkové dielo “Slovenský prevrat“ (1930-1931), v ktorom historicky aj dokumentačné zachytili štátoprávne premeny na Slovensku na sklonku prvej svetovej vojny počas rozpadu habsburskej monarchie a zrodu Československa. Dielo je od začiatku späté s menom Karola A. Medveckého. (Druhé) Valné zhromaždenie MS schválilo 25. augusta 1920 do Historického odboru (HO) 24 členov, medzi nimi aj Karola Medveckého. Zápisnica z rokovania Historického odboru 2. 8. 1921 uvádza ako predmet rokovania: Najsúrnejšie úlohy historickej práce na Slovensku. Medzi ne patrí predovšetkým „história prevratu na Slovensku“. Medvecký ako významný účastník prípravy a priebehu Martinskej deklarácie sa podieľal na zbere materiálu Historickým odborom MS. Ten začali zbierať v roku 1924 „aby sa podľa neho raz mohla napísať história najvyšších dní nášho národa“. Poznatky zo zásadného „prelomu“ v slovenskej spoločnosti nielen K. A. Medveckého, Emila Stodolu ale aj ďalších členov HO MS sú tak často z prvej ruky. Aktívne sa zúčastňujú na zhromažďovaní materiálov. Napríklad 22. 2. 1924 predsedajúci správca J. Vlček konštatoval: „program činnosti HO pokračovať bude v zbieraní dát a dokumentov vzťahujúci sa na históriu prevratu na Slovensku“. V tom čase získal Historický odbor už 1458 dokumentov a podkladov. O rok neskôr 20.2.1925 zápis z rokovania opäť uvádza, že „Historický odbor pokračoval v zbieraní dát k histórii prevratu, …“ V decembri 1926 K. A. Medvecký píše „Správe Matice slovenskej“: „Viacerí poprední národní pracovníci vypisujú ma, ba niektorí už hotové úpravy mi dávajú k napísaniu dejín nášho národného prevratu a čo s tým súvisí, z čoho vidím akoby v smerodajných Kruhoch už bolo dohodnuté s tou prácou ma poveriť. Ja ju vďačne na seba beriem v predpoklade, že ma slávna Správa(MS) v práci mravne podporí…“. Historický odbor podporil jeho snahu aj v roku 1927. Zozbieraný materiál o prevrate odovzdali K. A. Medveckému. Podobne vyznelo zasadanie HO MS v roku 1929. Sám Medvecký v marci 1929 napísal „Správe MS“: „Kniha Slovenský prevrat blíži sa k ukončeniu (…) V druhej polovici apríla bude súca pre tlač. Volil som spôsob hromadného citovania prameňov, ktoré som popreplietal svojimi úvodnými a spojovacími reflexiami. Z pomedzi rôznych straníckych a osobničkárskych teórii o týchto dejoch držal som sa strednej cesty, ale polemizácii nedávam priestor…“ Na zasadnutí HO MS 26.3.1930 konštatovali, že „dejiny prevratu budú v krátkom čase vydané“. K. A. Medvecký vydal knižne štvorzväzkový „Slovenský prevrat“ v rokoch 1930 a 1931 v Spolku sv. Vojtecha. Zostavenie a vydanie práce považuje K. A. Medvecký za doklad „jednomyseľnosti a súzvuku celého národa v štátnom prevrate“. Veď „za svetovej vojny išlo v prvom rade: presvedčiť dohodové kruhy, že bez zrúcania neprirodzeného štátneho útvaru Rakúsko – Uhorska a bez oslobodenia i zjednotenia umelými hranicami rozkmásaných stredoeurópskych národov nemožno dať Strednej Európe trvalý pokoj.“ Nezanedbateľná v tejto súvislosti bola práca Matice slovenskej a jej Historického odboru. K. A. Medvecký konštatuje: „A tu s vrúcnou vďakou musím kvitovať veľkú mravnú podporu Správy Matice Slovenskej, ktorá mi svojou autoritou pomáhala zozbierať materiál, a s porozumením veľkej tejto úlohy povzbudzovala ma k práci“.

Ostatné aktivity

Od mladosti bol aktívnym členom a funkcionárom Muzeálnej slovenskej spoločnosti, blízkym spolupracovníkom jej zakladateľa A. Kmeťa. Mal len 18 rokov, keď sa stal členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti. V rokoch 1926-1937 bol jej predsedom. Napísal životopisnú publikáciu „Andrej Kmeť“ (1913) neskôr ju rozšíril na dvojzväzkovú biografickú monografiu „Život Andreja Kmeťa“ (1923) a „Dielo Andreja Kmeťa“ (1924). Od mladého veku sa venoval i vlastnej bádateľskej činnosti a výskumu, redigoval spoločnosťou vydávané zborníky a časopisy. Podieľal sa aj na budovaní a rozširovaní zbierkových fondov Slovenského národného múzea. Ako predseda spoločnosti sa r. 1926 pričinil o znovuvydávanie jej tlačových orgánov – Časopisu a Zborníka Muzeálnej slovenskej spoločnosti, ktoré redigoval. Prispel k budovaniu zbierkových fondov Slovenského národného múzea, najmä etnografických. Angažoval sa vo veci navrátenia muzeálnych predmetov po r. 1918 z Maďarska na Slovensko, odcudzených za Uhorska. Zaradil sa medzi najvýznamnejšie postavy slovenského múzejníctva.

Vo vlastnej zberateľskej a bádateľskej činnosti sa zameral na oblasť etnografie a folkloristiky. Je autorom národopisnej publikácie „Veľké Pole a Píla“ (1904) aj monografie „Detva“ (1905), napísanej z poverenia A. Kmeťa. Uverejnil etnografickú štúdiu „Prochoť“ (1910); k poznaniu slovenskej folklórnej tvorby prispel štúdiou „Slovenská ľudová balada“ (1918) a zbierkou „Sto slovenských ľudových balád“ (1923). Ako regionálny historik i archeológ sa prezentoval dejepisnými príručkami a štúdiami (napr. „Kremnický požiar“ 1897; „Na pamiatku… Andreja Truchlého-Sytnianskeho“ (1924).

Napísal aj autobiograficky ladené cestopisné črty „Cesta po Juhoslávii“ (1921), „Moja cesta do Francie a Anglie“ (1925) a knihu „Z mojich rozpomienok k šesťdesiatinám“ (1935), ktorá je bohatým a autentickým prameňom jeho života.

Pamiatky späté s jeho menom

Na fare v Oravskom Podzámku je pamätná tabuľa, ktorá pripomína jeho narodenie v neďalekej Dolnej Lehote, dnes súčasti obce Oravský Podzámok.

Na južnej strane detvianskeho farského kostola sa nachádza pamätná tabuľa s bustou Medveckého: „Tu pôsobil ako kňaz v rokoch 1899 – 1901 národný dejateľ Karol A. Medvecký, autor prvej slovenskej monografie Detva 1905.“

Vo vnútornej hale budovy Tatrabanky v Martine (miesto vyhlásenia deklarácie slovenského národa) je pamätná tabuľa s jej textom, kde sú uvedené mená Matúša Dulu a Karola Medveckého. Tabuľu je zakázané fotografovať, majiteľ budovy  – Erste Slovenská sporiteľňa ju zrejme považuje za bankové tajomstvo.

Na farskej budove v Bojniciach od roku 1969 visí pamätná tabuľa s textom: „Tu žil a pracoval v rokoch 1920-1937 Karol Anton Medvecký, národovec a tajomník SNR.“

Pod bojnickou farou sa nachádza „Prepoštská jaskyňa“ (dnes Múzeum praveku) ako paleolitické nálezisko mimoriadneho významu, ktorú objavil a preskúmal r. 1926 prepošt Karol Anton Medvecký a po ňom dostala pomenovanie.

Hrob prepošta K.A. Medveckého (1875-1937). Bojnice, starý cintorín pri hlavnom kríži

Pamätná tabuľa na príchod hurbanovských povstalcov do Bojníc na kaplnke J. Nepomuckého. K. A. Medvecký ju dal osadiť v roku 1926.„ Na pamiatku keď tu Hurbanovi slovenskí povstalci po prvý raz kriesili ducha slovenskej slobody…“

Jediný verejný priestor na Slovensku pomenovaný po K. Medveckom je ulica v Ružomberku.

Vybraná literatúra:

Ján Golian: Teraz ale k veci, bo papier malý a myšlienok veľa!: Korešpondencia Andreja Kmeťa a Karola Antona Medveckého z rokov 1900 – 1908

Rastislav Molda, Ján Golian, René Škandík, Roland Valko: (Ne)známe príbehy: Osem zabudnutých odobností 19. a 20. storočia.

Ján Golian: Život ľudu detvianskýho

Michal Marťák: Karol Anton Medvecký v slovenskej politike po roku 1918