„Dobrá gazdiná pre pierko aj plot preskočí“, hovorievala babička vnúčatám v rovnomennom diele od Boženy Němcovej. Práve ona spolu s inými ženami vo mne zapálila iskru poznania. Uvedomila som si, ako často sa zabúda na nežné pokolenie pri bádaní v našej slávnej minulosti, na ich úkor sú v mnohých prípadoch vyzdvihovaní zväčša muži, ich manželia, synovia, bratia, priatelia. ANNA KOLÉNYOVÁ, ROD.VALENČÍKOVÁ […]
Menej ako 1 min.
min.
„Dobrá gazdiná pre pierko aj plot preskočí“, hovorievala babička vnúčatám v rovnomennom diele od Boženy Němcovej. Práve ona spolu s inými ženami vo mne zapálila iskru poznania. Uvedomila som si, ako často sa zabúda na nežné pokolenie pri bádaní v našej slávnej minulosti, na ich úkor sú v mnohých prípadoch vyzdvihovaní zväčša muži, ich manželia, synovia, bratia, priatelia.
ANNA KOLÉNYOVÁ, ROD.VALENČÍKOVÁ (* 21.12.1795 -+ 5.10.1866)
- Kto sa pre oduševnených Slovákov v ťažkých časoch devätnásteho storočia nebál zavesiť na svoj dom bohato vyšívanú bielo-modro-červenú dobrovoľnícku zástavu?
- Kto nezaváhal pomôcť študentom, keď im na Myjave nepovolili hrať divadlo v slovenčine na verejnom priestore?
- Ktorá matka si ctila slobodu a „seba v obeť svätú pre svoj národ dávala“?
Nikto iný ako vynikajúca slovenská vlastenka, vdova po myjavskom farárovi Samuelovi Kolénym
„V dome výbornej pani Koléničky založil sa hlavný stan národných bojovníkov na Slovensku; tu bývali prvé hlavy — a vodcovia povstania slovenského. Tu sa prijímali vyslanstvá okolitých obcí, vydávali sa rozkazy pod pečaťou a podpisom Slovenskej národnej rady, stadiaľto sa rozposielali Príhlasy ku slovenskému národu a tu sľubovali pokánie hriešnici a zradcovia národa slovenského. Pamätný zostane dom tento i rodina v ňom bývajúca vernému synovi a dcére Slovenska.“ – hlási citát účastníka Slovenského povstania M. Dohnányho na jej niekdajšom životnom pôsobisku, dnes Múzeu Slovenských národných rád v našej Myjave, vtedy 295. –om myjavskom farskom dome.
Jej život sa začal 21. decembra 1795. Zápis v bzinskej matrike ju zaznamenáva ako Annu VALENČÍKOVÚ na mieste narodenia, kde stála jedna z vyhorených škôl dnešných Bziniec pod Javorinou. Školu, kde pôsobil jej otec ako evanjelický učiteľ, pár rokov po jej narodení zničil požiar. Podobný osud stihol aj ďalšiu školu, neskôr postavenú miestnymi cirkevníkmi. Totiž v tých časoch požiare, povodne, pre ľudí aj mor a cholera, boli dosť častými sprievodcami života. Aj preto nebolo asi náhoda, že sa o 77 rokov neskôr presne na tomto mieste inému učiteľovi narodila iná významná žena – budúca spisovateľka Ľudmila Riznerová-Podjavorinská. Rodáci si možno spomenú na podobnú zhodu miesta narodenia Albertíny Jurenkovej–Štefánikovej a architekta Dušana S. Jurkoviča, lebo ich otcovia boli notári v Turej Lúke.
Anna pochádzala z učiteľskej rodiny Jána VALENČÍKA, rodom z blízkeho Hrušového. Pravdepodobne jej dedom bol hrušovský „kopaničiar“ Martin Valenčík(*1745) a pradedom Juraj Valenčík(*1715). Otec, rektor miestnej evanjelickej školy, tu pôsobil v rokoch 1786-96, najskôr v provizórnej budove – po vydaní Tolerančného patentu – a v r. 1792 už v novopostavenej budove. Táto za jeho nástupcu Michala Snopku, ktorý prišiel z myjavskej školy, bohužiaľ v r. 1799 po požiari vyhorela, podobne ako aj jej náhradná škola. U Rehušov. Annin otec potom odišiel na Turú Lúku a odtiaľ do Senice. Vo svojom zamestnaní zotrval vyše 30 rokov a tam pravdepodobne v roku 1849 zomrel.
Kedy sa zoznámila mladá Anna s budúcim manželom Samkom? O tom nie je zatiaľ žiadna zmienka, iba podľa záznamu v matrike sobášených evanjelickej a.v. cirkvi nachádzame zmienku o sobáši 19-ročnej nevesty Anny Valenčik s dôstojným pánom „kazateľom Božieho slova evanjelického“ Samuelom Kolénim z 10.mája 1815. Spolu sa presťahovali na Myjavu, kde už predtým jej snúbenec pôsobiil. Ani väčší vekový rozdiel mladomanželov (36-ročný Samuel, 19-ročná Anna) nebránil ich harmonickému vzťahu. V príkladnom zväzku žili Koléniovci 22 rokov na evanjelickej fare v Myjave, kde bol pán farár známy svojím pokrokovým zmýšľaním a národovectvom. Po tom, ako ho 57-ročného – 17.januára 1837- nečakane skolila tuberkulóza, odišla jeho žena z fary. Tu bývala na hornom konci v nám známom priestrannom kolényovskom dome s gazdovstvom. Podľa príkladu svojho manžela pokračovala v jeho národnobuditeľskej práci: podávala pomocnú ruku aj štúrovcom a poskytovala mnohým príbytok, neskôr i skrýšu prenasledovaným.
Z tohto manželstva pochádza 6 detí:
- Prvý syn PAVEl (*3.6.1817 – + 3.5.1829) zomiera ani nie 12- ročný
- JÁN CHRYZOSTOM (*23.5. 1820) o jeho ďalšom živote zatiaľ nič nevieme
- DANIEL (*31.5.1822) , neskôr pôsobiaci ako bzinský kaplán (1842 – 44), potom kňaz na Bukovci (1844-49), tiež v Beckove (1849- 66). V Bukovci sa oženil s Juliannou Chrenkovou a mal s ňou 4 deti
- ZUZANA (*19.3.1824) – vydatá za staviteľa z Hodonína Františka Hollána (asi v r. 1855-6) z Hodonína, kde odišli po narodení 3. dieťaťa a kde ich matka častokrát navštevovala. Spoločný obraz manželov Hollánových sa v Múzeu SNR dlho považoval za portrét jej rodičov
- ANNA AMÁLIA (*20.11.1827) – vydatá 2.6. 1852 za farára z Dolnej zeme Leopolda Branislava Abáfiho (aj Abaffy), s ktorým žila na fare v Slovenskom Aradáč
- SAMUEL (*17.3.1832) – známy z bojov v Slovenskom povstaní meruôsmych rokov 1848-49, najmä z bitky v Prievidzi, kde stál po boku Jozefa Miloslava Hurbana, takisto zatiaľ nemáme bližší záznam o jeho živote.
Vráťme sa však k našej vlastenke. Najskôr na jej sídlo prichádzali študenti bratislavského Evanjelického lýcea, ktorým poskytla nielen stravu a prístrešie, ale sa tu stretávali od roku 1841 aj pri nácvikoch prvých divadelných predstavení v štúrovskej slovenčine. Prvá hra Slovenského národného divadla nitrianskeho sa na Myjave uskutočnila 5. októbra 1841. Pred ich uvedením obecenstvu mali neraz problémy, no bola to práve pani Kolénička, ktorá sa vedela aj v každej nepriaznivej situácii vynájsť. V niektorých záznamoch sa píše a traduje najmä príhoda, keď herci nemohli zohnať dosky potrebné k predstaveniu, strhla svoje z plota, chlapci vytvorili provizórne javisko a mohlo sa hrať. Inde sa spomína, že tak urobila pre nepovolenie hry slúžnym na inom mieste.
Mladšej dcére Anne dvoril nielen Abbaffi, no spočiatku si boli blízki aj s Hurbanovým kaplánom Ľudovítom (Lajkom) Šulekom, ktorej napíše viaceré ľúbostné básne. Jedna z nich je venovaním:
ANIČKE
Tys´všetkým vzala pôvabnosť
Tys´ bola slnko – ani lampy bledé,
ty jasná žiara – ani tône šedé,
ty samá vnada a milosť.
Konečne najmä pamätný rok 1848 preslávil Myjavu a Vrbovce nielen začiatkom odporu proti maďarizácii, ale aj veľkým prínosom mnohých žien pri boji ich milých, manželov, otcov a bratov. Aj všetky Koléničky: matka s dvoma dcérami pripravovali kokardy a vyšívali zástavy pre národovcov. Už 25. apríla vyvesili Johankou Hrebendovej vyšitú a z Brezovej poslanú slovenskú vlajku, ktorá ako prvá viala na tomto slávnom myjavskom dome. O ňom a o tejto udalosti vo svojej básni Myjawa s nowim wekom spieval aj štúrovský básnik a evanjelický farár Ján Trokan:
„Já prví zpjevám o velkej Mijave,
Prvé slovenské zástavi tam vjali,
Keď sa pohnul svet, a vek išjel k sláve,
A zakljaté sa Ríše pohíbali:
Keď zvolil národ „bit či ňebit“ heslo,
A zveril sinom verní mloďe veslo.“
Tesne pred polnocou 18. septembra 1848 vítala a hostila dobrovoľníkov prichádzajúcich až z Viedne. A práve miesto pred myjavskou farou bolo spojené s vyhlásením neposlušnosti maďarskej vláde Štúrom a Hurbanom. No jej dom sa dostal do pamäti slovenského i moravského ľudu v spojitosti s vyhlásením Prvej Slovenskej národnej rady. A práve tam sa uskutočnil tento akt práve za stolom vdovy Anny Kolényovej 19. septembra v zložení jej 1. predsedu Jozefa Miloslava Hurbana a jeho spolubojovníkov Ľudovíta Velislava Štúra a Michala Miloslava Hodžu.
Počas ich prenasledovania po potlačení prvej výpravy Povstania ich schovávala vo svojej pivnici, kde zriadila už po bitke pri Klasovitých 28. septembra provizórnu nemocnicu. Aj sama musela neskôr ujsť na susednú Moravu, či už do obce Kuželov, Javorník, Hruba Vrbka alebo Veľká nad Veličkou, pretože na Myjave sa viedlo veľké vyšetrovanie a všetkým podieľajúcim sa na príprave povstania hrozili aj hrdelné tresty. Napriek tomu, že materiály z činnosti SNR sa snažili povstalci dobre ukryť, našli ich zakopané v jej studni a použili pri vyšetrovaní. Jej dom vyrabovali a chceli vypáliť. Našťastie sa tak nestalo vďaka barónovi Jeszenákovi, ktorý sa za ňu prihovoril.
Počas druhej zimnej výpravy sa už vrátila domov a znova pomáhala dobrovoľníkom. Ubytovala aj veliteľa Bernarda Janečka, Z Myjavy sa načas odsťahovala po vydaji svojej staršej dcéry Zuzany a postavení veže jej zaťom Hollánom do Hodonína. Dlho sa preto predpokladalo, že tu aj zomrela. Prihrával tomu aj fakt, že sa často na Morave skrývala, že starý cintorín, kde mohla byť pochovaná, zrekonštruovali alebo premiestnili. Staršie cirkevné či štátne archívy v Brne boli prázdne, nikde ani pri sčítaní ľudu žiaden záznam o nej. Aj v ešte vtedy nepotvrdenom mieste narodenia v Bzinciach sa o tom viedli rôzne dohady a polemiky. Archív v Senici zhorel a nebolo zatiaľ možné nájsť záznam o jeho úmrtí, o úmrtí jeho manželky a ani o detstve Anny Koléniovej, lebo mnohé súvisiace dokumenty takisto po 2 .svetovej vojne nenávratne zmizli, aj archívne spisy spred roku 1948. Hoci o jej veľkej zásluhe na príprave vzniku Slovenskej národnej rady a priebehu slávneho „meruôsmeho“ povstania niet pochýb.
A stačilo sa dôkladnejšie „pohrabať“ v cirkevnej myjavskej matrike, kde sme objavili presný dátum jej odchodu na večnosť 5. októbra 1866, teda v tomto roku to bude 160 rokov.
Aký bol teda najväčší problém pri objavení tohto záznamu? No bol to rok veľkej cholerovej epidémie. Hoci zomrela takmer na začiatku októbra, jej záznam je až na 477. mieste!! Jediná pochybnosť sa vyskytla počas overovania, či aj sama nepodľahla tejto chorobe, hoci zápis uvádza „na sešlosť“, t.j. na starobu. No na Veľkej Myjave bola váženou a významnou osobou, vdovou po farárovi a bola iným aj pochovaná. Dokonca vo vedľajšom dome č. 296– pri tom, kde zomrela – pri sčítaní ľudu je uvádzaný kazateľ Ladislav Vannay, ujo otca Milana Rastislava Štefánika. Takže je isté, že tieto dva domy patrili predtým Kolényovcom. Pochovali ju na hornom cintoríne.
Po 120 rokoch od spomínanej revolúcie sa v r.1968 táto budova stala sídlom Múzea Slovenských národných rád. Každoročne 19. septembra – spomínajú Myjavčania i predstavitelia vlády v príhovoroch jedinou vetou vdovu Kolény, hoci jej vlastný životný príbeh akoby zanikal v prachu minulosti. Takmer nikde nie je viac zachytený a my myjavskí matičiari ho chceme za pomoci národne cítiacich obyvateľov podbradliansko- podjavorinského kraja konečne po 160 rokoch oživiť.
Akoby zastal čas aj na cintoríne, akoby sa zmazal posledné stopy. A práve ona nebojácna „matka pluku“ už od začiatku podporovala štúrovsko-hodžovsko-hurbanovské hnutie a jej potomkovia aj v zahraničí v jej úsilí pokračovali.
Nech aj v nás zanechá jej odkaz akúsi vieru v možnosti skutočnej slobody, ktorá je najväčšou duchovnou zbraňou v ťažkých dobách a nevyhnutnosťou potreby vzdelávať sa a poznávať dejiny vlastných i národných predkov.
Mgr. Blanka Ušiaková – Kovarčíková
