Jozef Cíger Hronský

Pri príležitosti 130. výročia narodenia

Autor: doc. PaedDr. Július Lomenčík, PhD.

DETSTVO

V povedomí čitateľskej verejnosti možno pretrváva domnienka, že Jozef Cíger Hronský vyrastal na dedine. Jeho detskú dušu, chlapčenské cítenie a videnie i prvé základy vzdelania formovalo však mestské prostredie Zvolena, kde sa narodil ako druhé dieťa 23. februára 1896 a pokrstili ho na tamojšej katolíckej fare 25. februára. V autobiografii z roku 1930 spisovateľ svoje narodenie žartovne komentoval: „Narodil som sa vo februári. Nie tak dávno, ako si ľudia myslia, a vôbec nie tak dávno, ako si myslím sám. Nie je chybou, že som sa narodil, iba to, že narodil som sa vo februári. Február najhoršie obišiel zo všetkých mesiacov, lebo ukrátili ho na dňoch, a ja verím, že február prenáša túto svoju krátkosť i na ľudí, čo sú smelí a narodia sa vo februári. Áno, vtedy rodia sa ľudia krátki – či tak, či onak krátki. Žiaľbohu, mám iba 168 cm, čo naprosto nestačí, aby človek vyčnieval. Vo februári býva najviac pohrebov a vtedy sú najtuhšie fašiangy.

Z toho ostalo i vo mne čosi: často pochovávam dobré i zlé veci a zavše z ničoho nič roztancuje sa mi svet a vtedy sa nebojím ani sám seba, povysmievam sa sám, že prisnili sa mi zlé veci.“

V životopisných poznámkach z roku 1922 Jozef Cíger Hronský napísal: „Krstný list hovorí, že narodil som sa vo Zvolene, hoci narodil som sa pod zvolenským zámkom, a to nie je všetko-jedno. I dnes vedel by som sa hádať, že Slatina je stokrát hodnejšia ako zvolenský Hron, a vôbec na mojej strane je všetko krajšie ako na druhej: púpava pod zámkom, drevený most na Slatine a Pustý Hrad, ten je tiež „náš“.“

Keď sa ho roku 1940 ako renomovaného spisovateľa opýtali na zážitky z detstva, bez okolkov odpovedal: „Prežil som krásne detstvo a rád ho mám i dnes. Nevodila ma guvernantka na prechádzky, zavše ani pečených zemiakov nebolo dosť na stole, ale za detstva som bol nesmierne bohatý. Deti z rodiny majiteľa píly museli sedieť za oblokom, keď trochu zadul vietor, mali všelijaké šaty a topánky a bledli od závisti, keď ma videli bosého brodiť v potoku a schovávať kabát pod most, lebo mi nebol treba. Srdce mi rástlo, keď som im mohol rozprávať, že som pod raštubňou chytil pstruha, pod transmisiou v piline roháča, ako som sa dostal v zámku až do väznice, kde zatvárali detvianskych zlodejov, ako som ušiel na Sliač na parádu, ako ma obháňali pltníci na Hrone, ako valcujú v železiarni plech, iba to som nepovedal, koľko strachu matka pretrpí, keď ma niet, a ako ma podvečer vyobšíva. Ale po večeri, keď mal otec nočnú šichtu, posadila si ma vedľa seba a rozprávala mi, mnoho rozprávala, spievala, čítala a nikdy by som sa jej nebol mohol odmeniť za tie prekrásne večery, i keby ma bola prežila.“

To radostné detstvo prežil pod usmernením prísneho otca, tesárskeho robotníka na miestnej píle, ktorý ho učil čítať zo slovenského šlabikára, a starostlivej matky, ktorá svojím rozprávaním, spevom a čítaním ukájala jeho vnímavú myseľ, ako to dosvedčuje sám spisovateľ: „… otec mi napĺňa život obsahom a matka upravovala ho do formy. Keď som písal do svojej prvej knihy venovanie rodičom, ako sa pamätám, žiadalo sa mi do knihy napísať – že ju venujem otcovi, ktorý veľmi mnoho mozolil, a matke, ktorá mi do tých čias rozprávala, až pokým som sa nenaučil rozprávať sám.“

ŠKOLSKÉ (ŠTUDENTSKÉ) ROKY:

Základné vzdelanie začal získavať v septembri 1902 vstupom do prvej triedy maďarskej elementárky vo Zvolene, pretože vtedy inej ani nebolo.

Zmiešané pocity chlapca pred zápisom do prvej triedy ľudovej školy opísal J. C. Hronský v črte Keď som prvý raz dostal za demokraciu:„… z nášho strachu si rodičia mnoho nerobili, ba tým väčšmi usilovali sa, aby ho pribudlo, keď už v druhé ráno včas museli sme sa brať, – lebo že otec pôjde zapísať nás do školy. Na naše biele gätky a košele prišli nové nohavice a kabáty, na nohy nové čižmy, na hlavu nový klobúk, kapsa cez plece, potom matkine príkazy a boli sme hotoví do cesty.

Totiž otec bol mlynárom, tak bývali sme dolu na Doline, dobrú polhodinu cesty od dediny, nuž zato sme sa museli takto včas vyberať.

Otec vzal z kúta palicu, zapálil na fajku a pohli sme sa.

 Ale len po dvere.

Ani čo by sme boli uzhovorení s Miškom, pri dverách naraz spustili sme, – v sprievode hromady sĺz, – i svoju mienku, že mi ver’ na nijaký zápis a do nijakej školy nemáme ani chuti, ani vôle a nejdeme, ani nepôjdeme.

Hm, ale otec mal pomoc blízko – v ruke, tak pomohol.

Mať síce plakala, ale i ona pomáhala otcovi vystrkať nás von z izby.

A už čože si pomôžeš?

Išli sme.

Otec stúpal do predku, fajčil a niekedy obzrel sa, či sme nezaostali. My kráčali za ním uplakaní, plní strachu a za nami náš Zahraj, ktorý ani v tomto smutnom položení neostal nám neverným, hoci otec spočiatku odháňal ho. Ale keď sa obrátil napred, my sme iba kývali a už bol zasa za nami.

Takto pekne v poriadku prišli sme pred školu všetci štyria.

Otec odložil fajku, pochytal nás za ruky a poď dnu. Ešte šťastie bolo, že nevedeli sme na isto, či je to škola, lebo bola taká, ako iné domy, nuž nespierali sme sa príliš.“

Po skončení ľudovej školy pokračoval v školskom roku 1906/1907 na zvolenskej štátnej meštianskej škole chlapčenskej, pravdaže, tiež maďarskej, po absolvovaní ktorej dostal 8. júna 1907 vysvedčenie s takýmto prospechom: náboženstvo – výborný, maďarský jazyk a literatúra – výborný, nemecký jazyk a literatúra – chválitebný, zemepis – výborný, matematika – výborný, geometria – výborný, prírodopis – výborný, rysovanie – dobrý, maľovanie – chválitebný, krasopis – dobrý, spev – chválitebný, telesná výchova – dobrý.

Správanie Jozefa Cígera bolo chválitebné a jeho usilovnosť učitelia hodnotili ako vytrvalú. S takýmto vysvedčením prišiel v jeseni roku 1907 do druhej triedy štátnej maďarskej meštianskej školy v Krupine. Prečo práve sem? Pretože do Krupiny jeho rodičia presťahovali roku 1907 a usadili sa nastálo, sťahujúc sa ako nájomníci do viacerých domov: bývali v priestrannom dome na ulici, neskôr pomenovanej po vynikajúcom krupinskom rodákovi Andrejovi Sládkovičovi, potom v domčeku na Hornej ulici, ba prechodne aj na píle, kde bol otec zamestnaný.

Popri škole mal Jozef aj iné záujmy. Vyrastal na píle, kde sa od otca všeličomu priučil, a častejšie mu potom „veľmi verne prisluhoval“. Veď pri piliarskej a stolárskej robote bolo potrebné neraz pridržať dosku, podať sekeru, pílku či hoblík, podložiť štipák pod guľatinu… Neskôr, ako dorastal, naučil sa kubíkovať drevo, ba skoro „kupovať a predávať horu“, ako spomínal v jednom rozhovore. Takáto pomoc od najstaršieho syna bola veru potrebná, lebo Cígerovie rodina sa v Krupine rozrástla o ďalšieho syna, takže otec sa mal čo obracať, aby všetkých vyživil.

Roku 1910 Jozef Cíger skončil s dobrým prospechom meštiansku školu v Krupine, a tak pre rodičov nastal čas rozhodovania o ďalšom chlapcovom zameraní.

Starostlivá matka, tak ako v minulosti väčšina slovenských materí, v duchu iste túžila mať z nadaného syna pastiera ľudských duší, veď v banskobystrickom či nitrianskom bohosloveckom seminári by bol mohol študovať s malými nákladmi.

Technicky orientovaný otec usmernil však chlapca na praktické a rovnako ušľachtilé povolanie – na učiteľstvo.

V septembri 1910 nastúpil do prvého ročníka Maďarského kráľovského štátneho učiteľského ústavu pre školy ľudové v Leviciach, kde dostal spočiatku aj akési skromné štipendium. Štipendijný príspevok sa však rýchlo minul a z domu veľkú podporu nemohol očakávať. Ani štúdium mu nešlo tak ľahko ako v krupinskej meštianke. Trápil sa najmä s metodickými predmetmi, ale aj s dejinami a v týchto „aférach“, ako ich nazval, len s ťažkosťami prechádzal z jedného ročníka do druhého.

V levicko-maďarskom prostredí mu pod vplyvom maďarských profesorov hrozilo odnárodnenie, vlastne pomaďarčenie. V takejto atmosfére si chcel dokonca zmeniť priezvisko na Csongrádi, ako píše vo svojom životopise:

„V Leviciach bol som už dokonalým Maďarom, ba na povzbudenie riaditeľa ústavu (Jenö Köveskutiho) chcel som ponížene prosiť i o nové meno – Csongrádi. Totiž ypsilon bol by som si i bez milosti milostivého ministra prilepil.“

Na túto zmenu priezviska bol však potrebný súhlas rodičov, a tak Jozef Cíger napísal list otcovi, prosiac ho o dovolenie, ale otec mu stručne a rigorózne odpovedal: „… meno môžeš prevracať, ako chceš, ale – domov sa mi neukáž!“ Tak sa skončila „maďarská aféra“ Jozefa Cígera, na ktorú si neskôr úsmevne spomínal, dodajúc, že „v budúcnosti už vedel som, ktorá reč mi je materinskou“.

V levickom študijnom období sa výraznejšie prejavil jeho výtvarný talent, a to pri maľovaní divadelných kulís, plagátov, tanečných poriadkov a pod. Vzťah k maliarskemu umeniu bol v tom čase uňho taký intenzívny, že uvažoval o výtvarných štúdiách a profesionálnom maliarstve, ako spomína v rozhovore s Jánom Martákom: „Mal som byť maliarom, keď ma svetová vojna zvala na front, stál som pripravený pred prijímacími skúškami do kresliarskeho inštitútu a obtieral som sa pilne o ľudí, čo narábali štetcom.“ Potvrdil to aj v dôvernom rozprávaní o svojej literárnej tvorbe: „Chcel som byť maliarom, mal som už pozháňané aj akési štipendiá, ale otec – robotník mal na starosti ešte školovanie šiestich mojich súrodencov, veľmi málo prostriedkov a azda ešte menej dôvery, že narábanie štetcom je naozaj seriózne zamestnanie. I vyviedol ma na vojnou pritlačenú dedinu a bez voľby, bez predbežného ustanovenia stal som sa učiteľom“

Osud teda rozhodol inak, Hronský zostal pri učiteľskom povolaní, ale výtvarné sklony a silný vnútorný vzťah k maliarstvu si uchoval po celý život.

Po absolvovaní záverečných skúšok na Učiteľskom ústave v Leviciach dostal Jozef Cíger 30. júna 1914 vysvedčenie o spôsobilosti „na vyučovanie v školách ľudových s maďarskou vyučovacou rečou“. Pre zaujímavosť uvediem, že záverečnú písomnú skúšku z maďarčiny absolvoval 2. júna 1914. Maturitnú skúšku písal na tému „Čo považujeme ešte aj dnes za správne z pedagogických myšlienok Rousseaua. Čo sa týka voľby témy o Rousseauových pedagogických názoroch, ako ich formuloval v románe Emil, alebo o výchove, tá svedčí nielen o pozitívnom vzťahu Hronského k náhľadom tohto mysliteľa, ale aj o jeho náklonnosti k prostému, prírodne i morálne čistejšiemu vidieckemu prostrediu, v ktorom sa môže harmonickejšie formovať osobnosť dieťaťa a napokon i dospelého jedinca.

UČITEĽSKÉ ROKY

Po skončení levického ústavu J. C. Hronský nastúpil na svoje prvé učiteľské miesto v r. k. ľudovej škole v Horných Mladuniciach, do ktorej ho prijala a ustanovila cirkevná vrchnosť dekrétom č. 3541/1914 z 15. augusta 1914 ako riadneho učiteľa. Mladý učiteľ, plný nadšenia a vznešených ideálov, sotva mohol tušiť, že vojnový vír čoskoro zasiahne aj do jeho osudov. Pri statočnom plnení učiteľských povinností zotrval v hornomladonickom prostredí v kruhu bojazlivých žiačikov a prostých dedinčanov od 15. augusta 1914 do 28. februára 1916. Odtiaľto prešiel 1. marca 1916 za učiteľa ľudovej školy do neďalekého Senohradu (vtedy Szénavár) a tu zotrval až do 14. septembra 1920, pravda, s ročným prerušením zamestnania kvôli vojenskej službe, ktorú vykonával od 1. októbra 1917 do 20. novembra 1918 ako vojak 24. pešieho pluku rakúsko-uhorskej armády, zúčastniac sa bojových operácií na talianskom fronte.

Na prvé roky učiteľského pôsobenia v Horných Mladuniciach a v Senohradoch v Honte, v blízkosti rodičovského krupinského sídla, kam mohol kedykoľvek odbehnúť, si Jozef Cíger spomína ako na najmilšie obdobie. Tu sa konečne dostal do prostredia neveľkej slovenskej dediny, neraz ubiedenej a vojnou sužovanej, ktorá zapôsobila naň neobyčajne silným dojmom a výrazne ovplyvnila aj jeho pohľad na svet a život, ktorý dostal čoskoro plastický výraz v jeho prózach. O svojom hlbokom vzťahu k slovenskej dedine sa úprimne vyznal v rozhovore: „Mnohí si myslia, že som vyrástol na dedine. No neskoro som sa tam dostal, ale zaujala ma tak mocne, otvorila mi priam nový, neznámy a bohatý svet, a zásobila ma nadlho všeličím. – Myslím, vo všeličom aj uzdravila, posilnila, a to najmä dedina zo svetovej vojny… Presvedčený som, slovenská dedina zapôsobila na mňa silným a trvalým dojmom, lebo mala jasnú tvár, jednoznačnú farbu i reč. Tu sa mi rozložil aj osud drobného človeka, na ktorého som sa azda od detstva prezeral, snažil som sa ho pochopiť a stal sa mi blízkym.“

Od „zelenkastej Piavy“ sa domov vrátil koncom novembra 1918. Po krátkom zotavení vojnou ošľahaný učiteľ pokračoval vo vyučovaní na pôvodnej, teraz už slovenskej ľudovej škole v Senohrade. Popri učiteľských povinnostiach s veľkou chuťou a zápalom sa pustil do organizovania všelijakých kultúrnych podujatí, v spolupráci s miestnym pánom farárom vyhľadával a nacvičoval divadlá, pre ktoré sám navrhoval javisko a maľoval kulisy, obdivované dedinou. A keď im chýbal pôvodný slovenský divadelný repertoár, sám sa pokúšal o jednoaktovky, ba už v tomto období začal písať básne i prvé krátke prózy, ktoré potom uverejňoval v regionálnych hontianskych novinách, ako naznačuje vo svojej autobiografii: „Prevrat nenašiel ma doma, až koncom novembra dobehol som od zelenkastej Piavy, ja som tedy novembristom. Hneď, čo najpilnejšie preštudoval som Czambela. Na fare horko-ťažko našiel som Grajchmanovu veselohru Kto zaplatí nohavice? – a už o fašiangoch veselo obliekal mládencov do sukieň, lebo z dievok nedala sa mi na „komédiu“ nahovoriť ani jedna. Na fare ale viac divadelných hier nebolo, nuž nanajblíž musel som doplniť repertoár sám: napísal som jednu jednoaktovku. Možno, že niekomu sa i páčila, ale najväčšiu pochvalu obdržal som za zostavenie javiska.“

S dedinským prostredím sa však Jozef Cíger Hronský musel čoskoro rozlúčiť, lebo od 15. septembra 1920 sa stal učiteľom štátnej ľudovej školy vo vtedajšom okresnom meste Krupine, kde sa pred rokom oženil s dcérou majiteľa tlačiarne Annou Valériou Ružinákovou (sobášili sa 1. 3. 1919) a kde zotrval celé tri nasledujúce školské roky.

Rušné spoločensko-kultúrne prostredie okresného mesta v prvých poprevratových rokoch ovplyvnilo aj Hronského orientáciu a tvorivé sklony. V tlačiarni svokra Antona Ružináka sa nielenže naučil sádzať, ale mal možnosť presvedčiť sa o účinku tlačeného slova. V tom čase sa tu totiž tlačil týždenník Hontiansky Slovák ako okresný orgán Slovenskej národnej a roľníckej strany, ktorý redigoval známy literát Pavol Bujnák. V tomto „spoločenskom liste pre politiku, poučenie a zábavu“ Jozef Cíger Hronský od roku 1920 publikoval svoje básnické a početnejšie prozaické prvotiny, a to až do zániku novín v roku 1922. Jeho prvá publikovaná literárna práca – báseň Sirota vyšla v Hontianskom Slovákovi 9. októbra 1920, podpísaná iniciálami mena J. C.

SIROTA

Povedz, mamička, či tatíček príde?

Príde, synáčku, keď jaro nadíde.

Keď sa zazelená kvetová záhrada,

keď urastnú kvietky zo striebra, zo zlata,

keď sa ranná rosa na perly obráti:

tatíček náš milý vtedy sa navráti.

Už dávno hovoríš, mamička, – že príde?

Príde, synáčku, už po krátkej chvíle.

Keď uvädnú kvety pri našom jazery,

keď zelená hôrka v žlto sa premení,

keď znovu snehový páper počne lietať:

príde náš tatíček pobozkať, požehnať.

Ach, keď meškajú ho dlhé, dlhé míle.

Každodenne prosí hviezdičku na nebi,

by ho sebou vzala, keď polietne k zemi.

Pozoruj, synáčku! – keď hviezdička zlietne,

Na tom zlatom lúči tatíček prilietne.

Ach, mamička!

Povie dieťa ešte.

Oblažená hlávka matke v lone klesne.

A spí a sníva o jasnej, krásnej hviezde,

čo z výšky nebeskej nad chalúpku zlietne.

O strieborných kvietkoch, čo v záhrade kvitnú,

zelené javory na zlato ožlknú.

A kde sa obloha najväčšmi zažiari:

Tam ide tatíček usmiaty na tvári.

Ide, ide, kráča po kvetnatej ceste,

už si aj synáčka na rameno vezme.

Hovoria, tešia sa blaženo, radostne.

A dieťa, tak zo sna, šepce polohlasne:

Veď, mamička moja, – snáď že nás nenájdeš,

nechcela mi zradiť, že ty už dnes prídeš,

že už ty dnes prídeš!

Pod druhú báseň Na nový rok, uverejnenú v Hontianskom Slovákovi 1. januára 1921, sa podpísal už spisovateľským menom Hronský, odvodeným od jeho rodného hronského kraja, a tento pseudonym používal potom stále aj ako vlastné priezvisko, potvrdené neskôr i úradne. Po tejto publikovanej prvotine v nasledujúcom roku uverejňoval v Hontianskom Slovákovi najmä kratšie prozaické práce s dedinskými námetmi: Ďuriš kúpil kalendár, Máj, Môj šesták, Verona a ďalšie.

Čoskoro po uverejnení prvých pokusov začínajúci autor sa odvážil už v roku 1921 poslať svoje krátke prózy do martinských Národných novín i do beletristického mesačníka Tatranský orol a do literárneho týždenníka Slovenský svet, ktorý redigovali bratislavskí literáti Ján Čietek-Smrek, Emo Bohúň, Tido J. Gašpar a ďalší známi spisovatelia zo širšieho redakčného výboru. Na stránkach Národných novín si Hronského prózy iste všimol ich stály spolupracovník, neúnavný hľadač a objavovateľ literárnych talentov, matičný tajomník Štefan Krčméry, ktorý čoskoro oslovil mladého adepta slovesného umenia a ponúkol mu publikačný priestor v Slovenských pohľadoch. Jeho zásluhou vyšla už v marcovom čísle Slovenských pohľadov roku 1922 Hronského novela Petro, po ktorej nasledovali skoro v každom čísle toho istého ročníka Pohľadov ďalšie Hronského prózy: Ratkovský poštár, Víla ľahotských hôr, Uhliarovci dostali hosťa, Tetka Máčikovie hlasovala, Štedrý večer na vrátnici.

Rok 1922 bol pre Hronského úrodným a šťastným nielen v literárnej oblasti, ale aj v osobnom a rodinnom živote: po troch rokoch manželstva sa Cígerovcom narodil 22. apríla 1922 syn, ktorému dali meno Juraj. Dva týždne po tejto šťastnej rodinnej udalosti hrdý otec napísal do svojho životopisu: „Tri roky som ženatý. Syn má už dva týždne a ja mnoho nádeje, že bude statočnejším človekom ako ja. Učiteľ som, – viete, čo je to?! Chcel by mnoho. Chcel by žiť, chcel by kúpiť básne Hviezdoslavove a jeden nový kabát. Neviem, či obšírnejší životopis má takto vyzerať, ale – odpusťte – neviem to ináč napísať.“

Takýmito prostými slovami vyjadril starostlivý otec svoje pocity a nádeje, vkladané do prvorodeného syna, z ktorého chcel vychovať statočného človeka a dať mu všetko, čo rodič dieťaťu môže dať. Z biedneho učiteľského platu však sotva vládal zaopatriť vlastnú rodinu a nebyť podpory zámožnejších svokrovcov, ťažko by bol ušetril na nový kabát. Napriek všetkému bol vtedy šťastný!

7. septembra 1923 nastúpil v Kremnici ako definitívny učiteľ na štátnej ľudovej škole a o mesiac neskôr 12. októbra na štátnej meštianskej škole a tu zotrval až do septembra 1927. Kremnická ľudová a meštianska škola, sídliaca od roku 1880 v účelovo postavenej, priestornej školskej budove, privítala mladého učiteľa Jozefa Cígera dosť chladno. V pamätnej knihe v školskom roku 1923/24 je o jeho príchode zachovaný zápis: II. Zmeny v učiteľskom zbore: Ďalej boli sem defin. Vymenovaní: Alžbeta Hurtayová a Jozef Cíger z Krupiny – spisovateľ Hronský – pridelený bol vyučovať na meštiansku školu tu.“ V tomto zápise je Jozef Cíger hádam prvýkrát charakterizovaný ako – spisovateľ Hronský. O tom, že mladý, začínajúci autor si túto honosnú charakteristiku zaslúžil už v tomto čase, svedčí jeho mimoriadna literárna aktivita z kremnického obdobia.

O jeho učiteľovaní sa však veľa dokladov nezachovalo. Treba však povedať, že po príchode do Kremnice mal už viacročné skúsenosti z učiteľskej práce a svoje vedomosti i metodické zásady si sústavne rozširoval na odborných kurzoch, ako o tom svedčí aj frekventačné vysvedčenie, vystavené po absolvovaní kurzu kreslenia a občianskej náuky Okresnou jednotou Zväzu slovenského učiteľstva v Kremnici 19. júna 1926, pod ktorým je podpísaný predseda Okresnej jednoty Zväzu slovenského učiteľstva v Kremnici pedagóg tamojšej meštianskej školy Jaroslav Kejzlar, pôvodom z Červeného Kostelca v Čechách, ktorý od roku 1920 pôsobil najprv v Námestove, odkiaľ prešiel do Kremnice. Tu bol nielen predstaveným J. Cígera, ale aj príčinlivým publicistom, autorom a prekladateľom kníh pre deti a mládež, píšucim pod pseudonymom Emil Martoň. J. C. Hronský teda v kremnickom prostredí stretol druha, s ktorým si porozumel a mohol rozvíjať literárnu i publikačnú aktivitu. Veď spolu s J. Kejzlarom založil v Kremnici knižnú edíciu Mládež, ktorej cieľ odôvodnili v krátkej výzve: „Knižnicu Mládež rozhodli sme sa vydávať z toho dôvodu, aby sme pomohli odčiniť nedostatok slovenskej detskej literatúry. Našou snahou je založiť pre školy a rodiny  Maťovčíkarad kníh, ktoré by boli zaujímavé, a preto od detí s radosťou vyhľadávané – ktoré by však boli tiež literárne cenné a zošľachťujúceho obsahu.“

V takejto tvorivej atmosfére týždne a mesiace školskej práce ubiehali mladému učiteľovi ako voda dolu kremnickou dolinou. Do pravidelného rytmu pedagogických povinností zapadali zvyčajné školské prázdniny, štátne a cirkevné sviatky i oslavy významných osobností.

Popri plnení pedagogických povinností a sústavnom vzdelávaní pravidelne publikoval prozaické práce hlavne v Slovenských pohľadoch, ale aj v ďalších periodikách, kalendároch a zborníkoch. Ďalej v rovnomennej edícii kremnického vydavateľstva Mládež, ktorej jednotlivé zväzočky sa tlačili u svokra Antona Ružináka v Krupine, vydal Kremnické povesti (1925), voľne prepracované srbské povesti Sedemnásť a sedem múdrostí (1925), upravené slovenské rozprávky Janko Hraško (1926) a ďalšie vydania.

V čase kremnického pôsobenia sa Hronský nevenoval len škole a vydavateľstvu Mládež, ale rozširoval literárnu spoluprácu, priateľské i rodinné kontakty najmä so Štefanom Krčmérym, ako o tom svedčí ich vzájomná korešpondencia. Z nej sa dozvedáme, že Š. Krčméry už roku 1924 odporúčal vedeniu martinského Kníhtlačiarenského účastinárskeho spolku vydanie druhej knihy Hronského noviel Domov, ktorá tam aj vzápätí vyšla.

Štefan Krčméry sa cieľavedome usiloval pritiahnuť Hronského aj k matičnej organizačnej a redakčnej práci, a preto už roku 1925 hľadal možnosť jeho presídlenia do Martina, o čom rokoval s martinským škôldozorcom Petrom Pavlom Zgúthom. J. C. Hronského si Š. Krčméry získal ako spolupracovníka pri navozaloženom časopise pre deti Včielka. Podľa Augustína Maťovčíka je viac ako pravdepodobné, že na Krčméryho odporúčanie na valnom zhromaždení Matice slovenskej v apríli 1926 zvolili Hronského za zapisovateľa novozriadeného matičného Pedagogického odboru, v rámci ktorého potom vykonal záslužnú prácu pri zostavovaní a vydávaní čítaniek a šlabikárov pre slovenské ľudové školy ako člen osobitnej Čítankovej komisie Matice slovenskej.

Všetky tieto snahy primäť J. C. Hronského do Martina sa naplnili v septembri 1927, keď nastúpil na nové miesto učiteľa štátnej meštianskej školy v Turčianskom Svätom Martine. Pri nástupe na svoje nové učiteľské pôsobisko v Štátnej meštianskej škole sa J. C. Hronský preukázal dekrétom referátu Ministerstva školstva č. 45071/I z 15. 9. 1927, ako aj čerstvým frekventačným vysvedčením o absolvovaní vysokoškolského kurzu učiteľov ľudových a meštianskych škôl, na základe ktorých „bol prikázaný“ na miesto definitívneho učiteľa martinskej meštianky. Do novej školy prichádzal ako skúsený pedagóg, známy spisovateľ a autor viacerých knižiek pre deti a mládež i ako člen Čítankovej komisie Matice slovenskej. Nový člen učiteľského zboru martinskej meštianky bol teda pedagogickou i literárnou autoritou, pritom skromný a plný pracovnej energie, ktorou si čoskoro získal dôveru aj priazeň svojich kolegov i žiakov. Popri plnení si pedagogických povinností sa musel ďalej vzdelávať navštevovaním odborných kurzov, ktoré musel absolvovať každý pedagóg podľa príslušného druhu školy. Tak aj Hronský už po polročnom pobyte na martinskej meštianke navštevoval vo Zvolene od 28. januára do 10. novembra 1928 „prvý diel a časť druhého dielu Kurzu pre prípravu učiteľov ku skúškam učiteľskej spôsobilosti pre školy občianske z II. a III. odboru“. Na tomto kurze sa zúčastnil prednášok a cvičení z predmetov: „matematika, deskriptívna geometria a kreslenie, sledujúc výklady s opravdovým záujmom a pochopením a účastniac sa aj cvičení s uspokojivými výsledkami“, na základe čoho dostal osobitné frekventačné svedectvo. Pre zaujímavosť uvediem, že pravdepodobne prekvapuje, že slovenský spisovateľ nevyučoval, povedzme, slovenčinu, dejepis či občiansku náuku, ale matematiku, rysovanie a krasopis. Možno to však vnímať ako naznačujúcu hraničnú blízkosť umenia a vedy, vyvierajúcu z rovnakých princípov tvorivosti.

Popri učiteľských povinnostiach Hronskému hneď po príchode do Martina pribudli redakčné a s nimi spojené organizačné práce najmä pri zostavovaní, redigovaní a vydávaní čítaniek a šlabikárov pre slovenské ľudové a meštianske školy. Ako člen Čítankovej komisie MS spolu s J. Ballom, M. Branickým, D. Bučencom, M. Miškócim a výtvarníkom Martinom Benkom sa pričinil už roku 1928 o vydanie Čítanky pre štvrtú triedu ľudových škôl a Čítanky pre štvrtý a piaty ročník ľudových škôl. Osobitú pozornosť venoval Hronský šlabikáru a čítanke Slniečko, ako aj čítanke pre meštianske školy Vernosť (vydané roku 1930), ktoré plnili významnú funkciu pri vzdelávaní a šírení krásy slovenskej reči, ako aj v estetickej výchove žiackeho dorastu. Výchova detí a mládeže nebola len Hronského povolaním, ale aj bytostným poslaním, najmä keď mu od októbra 1928 zverili redigovanie detského časopisu Slniečko, vydávaného Maticou slovenskou a Československým Červeným krížom v martinskom Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku. Časopis Slniečko pod Hronského vedením dosiahol vysokú umeleckú úroveň a podľa hodnotenia v Encyklopédii slovenských spisovateľov pomáhal vytvárať „v detskom čitateľovi estetický vkus a lásku k literárnym hodnotám a výrazne ovplyvňoval proces umeleckého konštituovania slovenskej literatúry pre deti, najmä v 30. rokoch“.

MATIČNÁ ČINNOSŤ

Spolupráca J. C. Hronského s Maticou slovenskou od začiatku 30. rokov bola taká intenzívna, že jeho zvolenie za člena matičného výboru na zasadaní 11. mája 1932 bolo celkom prirodzené a tento návrh schválilo aj valné zhromaždenie MS 12. mája 1932, na ktorom bolo prijaté aj známe stanovisko slovenských spisovateľov, redaktorov, novinárov a prekladateľov vo veci Pravidiel slovenského pravopisu (toto stanovisko podal na výbore Matice slovenskej 11. 5. 1932 Jozef Cíger Hronský).

Hronský aj po zvolení za člena matičného výboru, na zasadaniach ktorého sa pravidelne zúčastňoval, pôsobil naďalej ako učiteľ martinskej meštianskej školy. Až po rezignácii Rudolfa Kľačku z funkcie tajomníka MS, ktorú zastával po tragickom ochorení Š. Krčméryho, na zasadnutí matičného výboru 27. februára 1933 viacerí členovia navrhli, aby bol za tajomníka pozvaný Jozef Cíger Hronský, s čím výbor i navrhovaný vyslovil súhlas. Definitívne schválenie J. C. Hronského do funkcie tajomníka MS sa uskutočnilo na zasadnutí výboru 26. 4. 1933 a na valnom zhromaždení MS 27. apríla 1933.

Novozvolený ambiciózny tajomník Matice slovenskej sa pustil s mimoriadnou húževnatosťou do organizovania matičnej práce. Už na výborovom zasadnutí 26. apríla 1933 prijali Hronského za člena literárneho odboru, poverili ho redigovaním novozaloženej prekladovej knižnice, zvolili ho do komisie „pre direktívy vo vedení niektorých finančných vecí a úspor“ a za referenta Pedagogického odboru.

J. C. Hronský od začiatku organizoval činnosť Matice slovenskej kontinuitne v duchu programu Štefana Krčméryho a Jozefa Škultétyho s jasným zameraním, ktorým sledoval všestranný rozvoj slovenskej národnej kultúry. V týchto intenciách sa staral o finančné zabezpečenie Matice slovenskej, o rast jej členskej základne, o rozvoj vedeckých a umeleckých odborov, ako aj zbierok matičnej knižnice, ale najmä o vydavateľskú činnosť. Čo sa týka matičnej členskej základne, tak tá na prelome 20. a 30. rokov akoby stagnovala. Podľa výročnej správy koncom roku 1931 Matica evidovala 12 064 zakladajúcich, riadnych a podporujúcich členov, ale počet platiacich bol ešte menší. Po roku 1932 sa situácia v členskej základni výrazne zmenila, záujem o členstvo v Matici vzrastal, a tak tajomník Hronský mohol na zasadnutí výboru 28. júna 1933 s radosťou oznámiť, že akcia na získanie nových členov „má veľmi pekné výsledky, lebo od posledného zasadania výboru (t. j. 26. apríla 1933) prihlásilo sa nových 987 riadnych členov a 8 zakladajúcich. Umrelo alebo sa odhlásilo 72. Stav členstva je 15 653.“ Vlna záujmu o členstvo v Matici stále stúpala, pribúdali nové miestne odbory, na zasadaní výboru 25. novembra 1933 zaznamenali vzrast o 2 763 nových členov, takže stav členstva dosiahol číslo 19 549.

Správa Matice slovenskej na čele s činorodým tajomníkom a novými mladými pracovníkmi veľmi pružne reagovala na oživenie členského hnutia konkrétnymi činmi: od roku 1934 začala vydávať v niekoľkotisícovom náklade obrázkový časopis Slovensko, ktorý prinášal aktuálne informácie o činnosti ústredia, vedeckých odborov, o členskom hnutí, matičných vydaniach a pod., čím sa stal dôležitým nástrojom spojenia medzi martinským centrom a členstvom na celom Slovensku. Okrem časopisu Slovensko členovia Matice slovenskej dostávali podielové knihy a mohli získať celú paletu stále rastúcich matičných vydaní, najmä diela staršej i súčasnej slovenskej literatúry, preklady svetových autorov, popularizačné i odborné práce, vychádzajúce v početných edíciách a sériách zobraných spisov, v Knižnici Slovenských pohľadov, Čítanie študujúcej mládeže, Dobré slovo, Divadelná knižnica, spisy jednotlivých vedeckých a umeleckých odborov a pod. Jedným z hlavných iniciátorov a organizátorov vydavateľskej činnosti Matice slovenskej bol jej tajomník J. C. Hronský.

Ďalšou výraznou Hronského iniciatívou bolo hľadanie finančných zdrojov, lebo keď štát skracoval finančnú podporu, vedenie Matice slovenskej muselo hľadať iné finančné prostriedky na krytie svojej činnosti. A práve tu sa uplatnila málokým predpokladaná vynachádzavosť a šikovnosť nového matičného tajomníka. Keď Hronský nepochodil s prosbou o subvenciu pre Maticu na ministerstve školstva v Prahe, kde sa „ani po sľube nedostal k ministrovi školstva a v jednotlivých odboroch ministerstva dostal iba nedostatočné uistenie o primeranej výške subvencií“, musel hľadať iné možnosti získania finančných prostriedkov na matičnú činnosť. Predovšetkým si urobil presný prehľad o matičnom úvere v martinskej mestskej sporiteľni a na splácanie dlhov mienil použiť prostriedky z viacerých nadácií. Na získanie finančných prostriedkov Hronský už na zasadaní výboru v septembri 1933 navrhol zorganizovať knižnú lotériu, ktorá mala taký úspech, že to prekvapilo aj samého iniciátora, a to ho povzbudilo do ďalších netradičných podujatí.

Jozef Cíger Hronský musel nekompromisne brániť Maticu slovenskú proti českým a čechoslovakistickým politickým, verejným a kultúrnym činiteľom a novinárom, ktorí spochybňovali prácu Matice slovenskej v oblasti vedy, ľudovýchovy i vydavateľstva. Na ilustráciu odcitujem zo zápisnice Výboru MS zo zasadnutia dňa 5. novembra 1934, v ktorej sa konštatuje, že výbor „… obšírne sa zaoberal novinárskymi útokmi namierenými proti Matici slovenskej, ktoré sa v posledné časy zjavujú v časopisoch, s rozhorčením odmietol akoby Matica slovenská bola spolitizovaná, protičeská, protištátna alebo slúžila štátnej ideológii maďarskej, uzavrel ísť až do krajnosti a odovzdať každý takýto útok právnemu zástupcovi, aby prípadne zakročil.“ A ako konkrétne J. C. Hronský bránil Maticu? Odcitujem z jedného osobitného rozhovoru: „Hovoríme o zvláštnom postavení Matice slovenskej. Ako by tí najväčšmi interesovaní nevedeli, či má byť vedeckou inštitúciou, či ľudovýchovnou, či vydavateľskou, alebo len registrátorkou kultúrnych zjavov. Mnohí si ťažko vedia zlúčiť všetky veci dohromady, uviesť do súladu, alebo nechcú tak vykonať a vytrhujú, akcentujú iba tú časť činnosti, ktorú by tam ako jedinú radi videli alebo nevideli, podľa toho, čo im lepšie konvenuje. Čo tajiť, ani úrady nie sú si načisto s Maticou. Mal som dosť príležitostí presvedčiť sa o tom. Keď ide o podpory, naprosto nie je vradená ta, kde má svoje miesto; hľa, nedávno musela sa osvedčovať o lojalite k štátu, hoci sám krajinský prezident protestoval proti tomuto absurdnému počínaniu, musela žalovať univerzitného profesora, lebo napísal, že vyzdvihovaním istých rečových otázok ’slúži maďarskej ideológii’. (…) Či títo kritici naozaj nechcú vedieť, že za rok-dva nemožno stvoriť nijakú vedu, nechcú vidieť, že tí, čo ju jednako len robia, za ten rok-dva azda ani nemohli stvoriť viacej, – veď tu niekoľko ľudí dostalo redakciu Slovenských pohľadov, Zborníka Matice slovenskej a tento zborník za krátky čas zväčšilo až trojnásobne, založilo ďalšie časopisy – Slovenskú reč, Pedagogický zborník, mesačník Slovensko, prispieva do iných časopisov, rediguje hromadu iných edícií, apretuje, administruje, reční, prednáša, kurzy organizuje, knihy píše a vydáva, reprezentuje, kultúrne domy otvára, pamätné tabule odhaľuje, oslavy aranžuje alebo sa na nich zúčastňuje, miestne odbory zakladá, borí sa nielen s nepochopením, ideovými odporcami, ale i s neinformovanosťou, zlomyseľníkmi, s nedostatkom spolupracovníkov, ba i s nedostatkami finančnými, i tie si musí stvoriť, lebo by ich ináč nebolo…“

Takto bránil Hronský Maticu slovenskú – výpočtom výsledkov činnosti, lebo len takouto pozitívnou prácou v kultúrno-národnej oblasti mohla Matica presvedčiť slovenskú verejnosť, ale aj zahraničie, najmä našich krajanov vo svete, o svojom poslaní. S takýmto zámerom Hronský pripravil a realizoval v rokoch 1935 – 1936 takmer legendárnu cestu delegácie Matice slovenskej ku krajanom v Spojených štátoch amerických a v Kanade po strediskách Slovákov. Cesta sa uskutočnila od 12. decembra 1935 do 10. júla 1936. Cestu Hronský podrobne zdokumentoval vo viacerých správach a príspevkoch a súhrnne v dvojzväzkových cestopisných črtách. Zásadný súhlas s návštevou delegácie Matice slovenskej u amerických Slovákov vyslovil matičný výbor na zasadnutí 20. februára 1935, po ktorom sa rozbehli organizačné práce na príprave tejto cesty. A tu sa začala pravá tortúra: bolo potrebné presvedčiť úradné miesta, vysvetľovať ciele, zháňať finančné prostriedky, sústreďovať knižné zbierky, národopisné, umelecké, fotografické, dokumentárne a iné materiály na výstavy a rozličné podujatia, ale najmä odrážať útoky a ohovárania neprajníkov. Po dôkladných prípravách predložil rozpočet na cestu matičnému výboru 23. septembra 1935, ktorý ho schválil a súčasne rozhodol, „že iba tajomník J. C. Hronský má poverenie od výboru právoplatne zastupovať Maticu slovenskú v Amerike“. Na nasledujúcom slávnostnom zasadnutí matičného výboru 24. novembra 1935 správca Jozef Škultéty odovzdal vedúcemu delegácie Posolstvo Matice slovenskej americkým Slovákom. Matičná delegácia v zložení: J. C. Hronský s manželkou, Konštantín Čulen s manželkou, Jozef Cincík a Karol Plicka vydala sa 27. novembra 1935 vlakom do Prahy, kde navštívila predsedu vlády Milana Hodžu, viaceré ministerstvá a generálny konzulát USA, potom do Hamburgu a odtiaľ transatlantickým parníkom Washington do New Yorku, kde ich 12. decembra 1935 nadšene privítali zástupcovia amerických Slovákov na čele s predsedom „Ústredného výboru pre zájazd Matice slovenskej do Ameriky“, redaktorom Jozefom Hušekom. Prvé dojmy zo stretnutia s krajanmi zaznačil Hronský v cestopisných črtách: „Zvuky palubnej hudby na kusy driape a rozmetáva mocný šum, čo prichodí oddola, a slová z pobrežia rozvíja lomoz okolo nás tu hore, že zachytávame iba kedy-tedy mocnejší výkrik a počujeme len ojedinelé slová. Ale naše slová! Naše!… Slovenské!… Vyšľahnú sem hore zavše: …bratia“ …Matica! …Slováci! …bratia! …delegácia! …Slovensko! …krajania! …krajania! …Tu sme… všetci…! A niečo zasa zaplače.“

Boli to mesiace vyplnené vyčerpávajúcou až úmornou prácou. Matičná delegácia priviezla so sebou vyše 40 000 kníh v hodnote vyše 750 000 korún (zväčša z matičného majetku), vyše 20 000 brožúrok, 6 500 čísel časopisov, 600 obrazov, množstvo fotografií slovenských dejateľov a miest, letáky, kroje, keramiku, gramofónové platne, diapozitívy, filmy (Zem spieva) atď. Všetky tieto materiály využívala vo svojej kultúrnej aktivite, na výstavách, prednáškach, návštevách, banketoch a iných podujatiach v strediskách Slovákov, roztrúsených v dvanástich amerických štátoch a v Kanade.

Keď Hronský pri rozlúčke s americkými krajanmi vo Washingtone 15. júla 1936 bilancoval cestu, okrem iného povedal: „Hlavným cieľom nášho zájazdu bolo nájsť pevnú pôdu pre budúcu kultúrnu prácu americko-slovenskú, ďalej poznať americko-slovenský život a svojimi prednáškami pripomenúť i minulosť, i prítomnosť, upozorniť, že na minulosť nemáme zabúdať a prítomnosť si nám treba uvedomovať. Ďalej aspoň vykonať začiatky pri koncentrovaní materiálu o americko-slovenskej minulosti a zdôrazniť, že táto zberateľská práca i v budúcnosti bude dôležitá, aby sa raz jasne a dôkladne mohlo naznačiť do našej histórie, čo americkí Slováci v prospech národa vykonali. S radosťou konštatujeme, že sme dosiahli nepomerne viac, ako sme očakávali; zistili sme, že slovenská verejnosť v Amerike má mocnejší záujem kultúry, ako by si to ktokoľvek predstavoval, a ukázala sa nielen možnosť spolupráce, ale ukázalo sa i to, že americkí Slováci pri minimálnej dobrej vôli ešte mnoho budú znamenať v našom slovenskom národnom živote.“ Ďalej konkrétne uviedol, že delegácia „od 12. decembra 1935 do 10. júla 1936 navštívila 98 miest, kde ju zval záujem o slovenský život. Na rozličných matičných podnikoch postretla delegácia okrúhle 170 000 návštevníkov. Delegácia zúčastnila sa na banketoch, spoločných obedoch a večeriach, uvítaniach, návštevách na radnici alebo v iných úradných miestach atď. vcelku 633 ráz. Výstav a výstaviek usporiadala delegácia 37. Delegáti povedali vcelku 609 prednášok a prívetov.“

Na všetkých týchto podujatiach na americkej ceste sa aktívne zúčastnil J. C. Hronský ako vedúci delegácie, ktorý okrem početných prednášok písal články, vybavoval korešpondenciu a viedol účty, prednášal pozdravy a prívety, viedol diskusie, odrážal útoky neprajníkov, otváral výstavy atď. atď., takže z 214 dní strávených na americkom kontinente mal oficiálne voľno iba dva dni.

Po návrate z Ameriky Hronský vypracoval a predložil matičnému výboru 21. septembra 1936 podrobnú správu z cesty a napokon podal detailný obraz o tejto historickej matičnej návšteve medzi americkými Slovákmi v črtách Cesta slovenskou Amerikou, vydaných v Martine roku 1940. Kultúrna misia Matice slovenskej v Amerike bola mimoriadne úspešná, a práve preto vyvolala kritické hlasy doma, ale najmä v benešovsky orientovaných českých a čechoslovakistických kruhoch, ktoré s veľkou nevôľou hľadeli na takéto výrazné prezentovanie slovenskej kultúry a myšlienky národnej jednoty Slovákov vo svete, čo Hronskému a Matici nevedeli zabudnúť.

Atmosféra v Matici slovenskej po návrate delegácie z americkej cesty bola akási napätá. V takejto dosť komplikovanej situácii J. C. Hronský doručil 17. novembra 1936 správcovi J. Škultétymu písomnú rezignáciu z tajomníckej funkcie „zo zdravotných príčin“. Správa Matice slovenskej však navrhla výboru, aby Hronského rezignáciu neprijal a poskytol tajomníkovi „možnosť zdravotného zotavenia“, na základe čoho výbor 20. novembra 1936 vyslovil Hronskému „jednohlasne dôveru, uznáša sa jeho rezignáciu neprijať a zabezpečuje mu možnosť odísť na zotavenie, keď to bude jeho zdravotný stav vyžadovať“. Na tom istom zasadnutí „poverilo tajomníka J. C. Hronského vedením hospodárskych vecí ústavu a ich podpisovaním s právomocou správcu i počas prítomnosti správcu Dr. Jozefa Škultétyho, ktorého nemožno obťažovať množstvom finančných otázok, a obnovilo i predĺžilo takto svoje poverenie z 20. februára 1935“.

Po prekonaní niektorých rozporov sa J. C. Hronský od začiatku roku 1937 vo funkcii tajomníka so správcovskými kompetenciami pustil s chuťou do organizovania matičnej práce – prednášky, schôdze spolkov, čítankové komisie, pracovné cesty, vydania a korektúry početných čítaniek a vlastných literárnych diel.

Rozhranie 30. a 40. rokov bolo poznačené vojnovým konfliktom, ktoré znamenalo aj zánik Česko-Slovenska. Na Slovensku došlo k novému režimu, čo sa bytostne týkalo aj činnosti vrcholnej kultúrnej inštitúcie Slovákov – Matice slovenskej. J. C. Hronský aj v zložitých časoch usmerňoval činnosť Matice slovenskej v duchu humanizmu, tolerancie a rozvoja slovenskej kultúry. Pritom orientovať sa v tomto chaotickom svete bolo skutočne veľkým umením. Situácia sa mimoriadne vyhrotila po vypuknutí Slovenského národného povstania (29. 8. 1044). S postupujúcim frontom na konci druhej svetovej vojny J. C. Hronský s ďalšími matičnými funkcionármi odišiel v januári 1945 do Bratislavy, kde si zriadili vlastnú kanceláriu. Odtiaľ potom Hronský usmerňoval chod práce v Matici slovenskej i v Neografii. Napokon sa Jozef Cíger Hronský rozhodol s rodinou a s blízkymi spolupracovníkmi v apríli 1945 emigrovať.

POUŽITÁ LITERATÚRA

Biografické štúdie 24. – Martin : Matica slovenská, 1997.

MATUŠKA, Alexander: Jozef Cíger Honský. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1970

MAŤOVČÍK, Augustín. Jozef Cíger Hronský: životná dráma. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 1995

ŠMATLÁK, Stanislav. Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : Slovenské literárne centrum, 2007