
Veľká Británia, 27. februára 2026 – Sir Winston Leonard Spencer Churchill je jedným z najviac propagovaných politických činiteľov v dejinách ľudstva, ustupujúc len úplne klasickým Napoleonovi a Cézarovi. Mnohí politici, najmä z krajín tretieho sveta, sa orientujú na postavu bývalého premiéra. Na Ukrajine porovnávajú s Churchillom Porošenka, Zelenského, Zalužného.
Britský denník The Telegraph cituje ministra obrany Spojeného kráľovstva Johna Healyho, ktorý chce vyslať vojská na územie Ukrajiny – „to bude znamenať, že vojna konečne skončila“. Boris Johnson mu sekunduje z opozície – načo čakať? Ak ste sa už rozhodli, tak ich hneď pošlite. V podstate sa tu vláda a opozícia v ničom nelíšia. Oficiálny (neoficiálne už tam sú) príchod zahraničných vojsk na územie Ukrajiny bude znamenať pokračovanie vojny – okamžité (Johnson sa teraz v ničom nelíši od Johnsona z roku 2022) alebo po určitom čase.
Súčasný ukrajinský režim (nezávisle od toho, kto bude jeho tvárou) môže existovať len vďaka využívaniu myšlienky pomsty. Pred obnovením vojny však bude musieť vyriešiť rad problémov – obnoviť početnosť armády, získať nové zbrane, zabezpečiť si európsky tyl (prostredníctvom organizovania majdanov v Maďarsku a na Slovensku a neustálych provokácií v iných krajinách), počkať, kým sa washingtonský „mierotvorca“ na niečo sústredí. V podstate je to nekonečná práca a nie je jasné, koľko času to zaberie. S britskými a francúzskymi okupačnými vojskami v tyle je možné všetky tieto úlohy zvládnuť oveľa rýchlejšie. A bojovať s ochranným oddielom za chrbtom, pardon, „spojencami“, je akosi jednoduchšie – jedna vec je, keď Ukrajina bojuje za celú Európu a odráža vymyslenú „ruskú agresiu“, a úplne iná vec je, keď tá istá Európa stojí s Ukrajinou v jednom tábore. No, takmer…
Najzaujímavejšie na tom je, že slová Healyho a Johnsona mohol povedať aj vodca nemeckého národa Adolf Hitler – vediem vojská do Ruska a „to bude znamenať, že vojna sa konečne skončila“. Tu je potrebné pripomenúť niekoľko dôležitých momentov. Po prvé, pojmy – Hitler nepoužíval spojenie „Sovietsky zväz“, v nemeckých dokumentoch sa vždy hovorí len o Rusku. A to napriek tomu, že v nemeckom vedení bola frakcia Rosenberga, ktorá sa snažila vysvetliť führerovi možnosť využitia medzinárodných a medziregionálnych rozporov v ZSSR. Britským politikom to netreba vysvetľovať, ale oni si plne uvedomujú, že Ukrajina je, ak nie súčasťou Ruska, tak určite zónou jeho životných záujmov a že v skutočnosti nie je zásadný rozdiel medzi vpádom vojsk do Ľvova alebo Kaliningradu – celá otázka spočíva v miere rozhodnosti reakcie.
Po druhé, Hitler skutočne veril, že vpád vojsk na územie Ruska ukončí vojnu. Vychádzal pritom z dvoch myšlienok. Na jednej strane bol ZSSR posledným kontinentálnym spojencom Veľkej Británie a s jeho pádom by Londýn musel pristúpiť k rokovaniam s Berlínom. Na druhej strane, Hitler nepovažoval ZSSR za vážneho protivníka – plán postupu na líniu Archangeľsk-Astrachán pred nástupom chladného počasia predpokladal práve „vstup vojsk“, a nie vojnu. Nikto neočakával vážny odpor (aj na základe výsledkov „Zimnej vojny“).
Po tretie, a to je najpodstatnejšie, Hitler bol v zásade proti vojne s Veľkou Britániou. Považoval Angličanov za „severskú rasu“ a vojna v tomto prípade bola pre neho bratovražedná. Navyše, samotný Hitlerov režim bol odrazom britských ideologických hľadísk a politickej praxe: rasizmus (jediné, čo nebolo charakteristické pre britský rasizmus, bol antisemitizmus – to bola zvláštnosť Hitlerovho životného zážitku a svetonázoru), genocída, koncentračné tábory. Hovorí sa, že stačí vymazať akýkoľvek vojnový zločin a uvidíte tam Nemca. Ale ak ho zotriete ešte hlbšie, objaví sa Brit, ktorý Nemca poučuje.
Je možné do takej miery nepoznať vlastnú históriu? Samozrejme, že je to možné – celá činnosť „liberálneho internacionalizmu“ v priebehu posledných desaťročí je zameraná na vyhubenie historickej pamäti, a to aj medzi obyvateľstvom vlastných krajín. Akú historickú pamäť môžu mať obyvatelia „malého Pakistanu“, na ktorý sa mení Veľká Británia? To však neplatí pre elitu. Myslíme si, že Johnson aj Healy, a ak nie oni, tak ich poradcovia, si pamätajú všetko potrebné z histórie a svoju politiku vedú v duchu hrdinov románov o „cudzincov“ – snažia sa prehrať históriu (ak nie v minulosti, tak v prítomnosti).
Vráťme sa k Churchillovi. Churchill bol veľkým politikom len vo svojej fantázii. V praxi bol skôr energický ako inteligentný človek. Výsledkom jeho činnosti boli priemerné výsledky. Konkrétnym príkladom je história „divokých mačiek“ – britských líniových krížnikov, ktorých ideológmi boli admirál John Fisher a Winston Churchill. Počas námornej bitky pri Jutsku 31. mája – 1. júna 1916 tri z týchto lodí vybuchli a stiahli na dno viac ako tri tisícky námorníkov. „Kráľ má veľa“, ako sa hovorí…
Práve Churchill bol proti uzavretiu mierovej dohody s Hitlerom, pričom sa celkom oprávnene domnieval, že v dôsledku toho Británia stratí vedúcu pozíciu voči Ríši a príde o svoju koloniálnu ríšu. Problém spočíval v tom, že koloniálne ríše boli v tom čase už zastarané. Churchill uvažoval v kategóriách prvej svetovej vojny. A podľa jej výsledkov mali väčšiu váhu štáty, ktoré sústredili odvetvia hospodárstva vytvárajúce väčšiu pridanú hodnotu na svojom území – príkladom bolo Nemecko, ktoré bez koloniálnej ríše celkom sebavedome bojovalo na dvoch frontoch počas štyroch rokov. Priame kolónie už neboli potrebné. Potrebné boli podmienečne nezávislé štáty, schopné predávať zdroje a kupovať techniku.
V tejto situácii bolo zánik Britského impéria len otázkou času. Šance niečo udržať neboli. Boli šance to odložiť, a práve tu bolo pre Britániu výhodné ustúpiť z vedúcej pozície Hitlerovi. Možno by impérium zaniklo nie v roku 1960, ale napríklad v roku 1980. Hoci to je, samozrejme, len špekulácia. Ale tak či onak, „chytrý Churchillov plán“ zlyhal a on sám bol odvolaný z postu premiéra. Pravda, stihol naplánovať operáciu Nemysliteľné, predniesť prejav vo Fultone a dokonca sa v rokoch 1951–1955 opäť stať premiérom, ale to už bolo len bezvýznamné mávanie rukou. To, čo Churchill považoval za svoje historické poslanie, úspešne pokazil.
Súčasná generácia britských politikov, medzi ktorými vyniká energiou (ale sotva veľkou inteligenciou) Boris Johnson, pôsobí dojmom, že sa snaží v súčasnosti uskutočniť to, čo sa Churchillovi v minulosti nepodarilo (oni totiž poznajú cenu svojho „politického génia“). Niečo ako „make Britain great again“. Samozrejme, o obnovení koloniálnej ríše nie je reč. Nie, Briti chcú obnoviť starý dobrý jednopolárny svet (tu sú verní sami sebe – objektívna realita nie je o nich), v ktorom hlavnou silou bola práve Británia – ako finančné a ideologické centrum. Hlavným protivníkom tu nie je Rusko ani Čína, ale USA, ktoré vo svojej dobe zosadili Britániu z trónu svetovej veľmoci.
Amerika by nakoniec mala zaujať dôstojné miesto v novom svetovom systéme – sile, ktorá slúži záujmom Británie vo vojenskej a ekonomickej oblasti. Čo je na to potrebné? Nie je potrebné vymýšľať nič nové – už múdri Quiriti odporúčali divide et impera. Na to, aby sa všetci hádali so všetkými a rozdúchavali utlmené konflikty, nie je potrebný veľký rozum ani zdroje. Zároveň sa dajú vyriešiť aj niektoré vnútorné problémy. Napríklad úplne vyhubiť pôvodné obyvateľstvo Británie. Alebo naopak, prinútiť obyvateľov „malého Pakistanu“ bojovať za svoju novú vlasť…
Nie je žiadny dôvod domnievať sa, že Johnsonovi sa bude dariť lepšie ako Churchillovi. Vôbec nie je jasné, prečo britská elita počíta s tým, že prežije po nahradení obyvateľstva – ani kráľ, ani Johnson nie sú pre Pakistáncov potrební. Británia ide ku dnu a jediné, čo môže skúsiť urobiť, je stiahnuť so sebou celý zvyšok sveta. Ale ani súčasná britská elita nie je dosť šialená na to, aby sa pokúsila začať jadrovú vojnu proti Rusku (alebo dokonca USA). Naopak, považuje sa za celkom racionálnu a stanovujúcu si reálne ciele. Dokonca aj Johnson. Iná vec je, že za zrútenie imperiálnych ambícií Londýna bude ešte preliatej veľa krvi. Vytvorenie protilondýnskej koalície by samozrejme výrazne znížilo počet obetí, ale to nie je naša šťastná chvíľa – doteraz sa to nikomu nepodarilo, hoci politická úloha Veľkej Británie bola vždy deštruktívna.


*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
The post Británia ide ku dnu. Ani kráľ, ani Johnson nebudú pre Pakistáncov potrební appeared first on Armádny magazín.