Spojené štáty svoje útoky na Irán často ospravedlňujú tvrdením, že chcú pomôcť tamojším obyvateľom zbaviť sa autoritárskeho režimu. Realita na mieste je však zložitejšia. Režim začiatkom roka potlačil masívne protesty mimoriadne brutálne a podľa politického geografa Roberta Antla konal tak preto, že sa cítil ohrozený. „Cíti existenčnú hrozbu a tomu podriadil aj spôsoby, akými zakročil. […]
Menej ako 1 min.
min.
Spojené štáty svoje útoky na Irán často ospravedlňujú tvrdením, že chcú pomôcť tamojším obyvateľom zbaviť sa autoritárskeho režimu. Realita na mieste je však zložitejšia. Režim začiatkom roka potlačil masívne protesty mimoriadne brutálne a podľa politického geografa Roberta Antla konal tak preto, že sa cítil ohrozený. „Cíti existenčnú hrozbu a tomu podriadil aj spôsoby, akými zakročil. Bolo to veľmi kruté,“ vysvetľuje Antl.
Dnes sa k vnútorným represívnym opatreniam pridáva tlak zvonka. Iránske mestá čelia bombardovaniu a podľa Antla „obrázky z Teheránu často pripomínajú Gazu“. V takýchto podmienkach je organizovanie masových protestov alebo snaha o zmenu režimu zospodu prakticky nemožná. Jeho predstavitelia navyše už obyvateľov varovali, aby do ulíc nevychádzali, a bezpečnostné zložky majú príkaz protesty potlačiť silou.
Kto dnes vládne Iránu
Útoky zasiahli aj najvyššie vedenie krajiny a pozornosť sa zamerala na nového najvyššieho vodcu, Modžtabu Chameneího, syna zabitého ajatolláha Chameneího. Aj on mal byť zranený počas útokov a jeho zdravotný stav je momentálne nejasný. „Iránci tvrdia, že má ľahké zranenia, Američania hovoria o vážnom postihnutí,“ opisuje Antl; objavili sa dokonca správy, že bol operovaný v Rusku.
V praxi však moc nepatrí len jednej osobe. Reálnu kontrolu vykonáva kolektívna rada, v ktorej sú prezident, šéf legislatívy, vojenské vedenie a predstavitelia Revolučných gárd. Tie vznikli po revolúcii ako protiváha tradičnej armáde a ich vplyv sa počas iránsko-irackej vojny ešte posilnil. Dnes sú podľa Antla „bezpečnostnou chrbticou režimu“ a sú prepletené do politických, ekonomických aj bezpečnostných štruktúr krajiny.
Geopolitika Perzského zálivu
Konflikt veľmi rýchlo prerástol hranice Iránu. Ten v reakcii na útoky USA a Izraela cieli na infraštruktúru a ciele svojich susedov, vrátane kľúčových ropných a plynových inštalácií a zariadení.
Antl v tejto súvislosti upozorňuje, že krajiny Perzského zálivu sa dlhodobo spoliehali na Spojené štáty ako garanta bezpečnosti. „Dnes už vidia, že tento vzťah nefunguje,“ konštatuje. To postupne vedie k hľadaniu regionálnych riešení. Bilaterálne obranné dohody už existujú napríklad medzi Saudskou Arábiou a Pakistanom či Tureckom a Katarom. Čoraz častejšie sa hovorí aj o vytvorení širšej regionálnej aliancie.
Je to dôležité aj z toho pohľadu, že Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Bahrajn či Katar v posledných rokoch stavajú svoje hospodárske modely na bankovníctve, službách a technológiách. Tento model predpokladal stabilitu, teraz však investori a vlády musia prehodnotiť riziká.
Je ešte šanca na rokovania?
V zákulisí sa podľa Roberta Antla hľadajú „únikové cesty“ a hovorí sa o nepriamych rokovaniach, no verejne ich obe strany zatiaľ odmietajú. Smrť vysokého predstaviteľa režimu Alího Laridžáního situáciu komplikuje. Bol pragmatickou postavou s dobrými vzťahmi, ktorá mohla byť kľúčovým vyjednávačom. „Jeho smrť je veľkou stratou pre akékoľvek vyjednávania,“ upozorňuje politický geograf.
Napriek tomu podľa neho existujú osoby, ktoré by mohli viesť dialóg ako terajší prezident alebo bývalý prezident Hasan Rúhání, no ich vplyv je v súčasnosti obmedzený, pretože tvrdšie zložky režimu ich odsunuli do úzadia. To znižuje šance na rýchle diplomatické riešenie a zvyšuje pravdepodobnosť, že konflikt a jeho následky budú pre región dlhodobé.
