Izraelská operácia v Libanone, spustená súbežne s útokom na Irán, nie je nejakým obmedzeným odstrašujúcim opatrením, ale pokusom o dlhodobý posun vo svoj prospech. Tvrdí Alexandre Langlois z organizácie „Defense Priorities“ v americkom časopise „The National Interest“. Podľa neho cieľom kampane Tel Avivu nie je len oslabiť „Hizballáh“, ale dosiahnuť udržateľnú vojenskú a politickú prevahu […]
Menej ako 1 min.
min.
Izraelská operácia v Libanone, spustená súbežne s útokom na Irán, nie je nejakým obmedzeným odstrašujúcim opatrením, ale pokusom o dlhodobý posun vo svoj prospech.
Tvrdí Alexandre Langlois z organizácie „Defense Priorities“ v americkom časopise „The National Interest“. Podľa neho cieľom kampane Tel Avivu nie je len oslabiť „Hizballáh“, ale dosiahnuť udržateľnú vojenskú a politickú prevahu v regióne.
Izrael, poznamenáva analytik, prešiel od odstrašovania k dominancii. A to je kľúčové. Odstrašovanie predpokladá, že protivník zostáva prítomný, ale váha s útokom. Dominancia znamená pokus úplne zbaviť protivníka schopnosti konať. Podľa autora Izrael čoraz viac funguje podľa druhého modelu:
„Izraelské úrady vítajú nestabilitu v susedných krajinách, ak oslabuje ich skutočnú alebo vnímanú schopnosť poškodiť ich štát.“
Libanon by sa navyše mal považovať za kľúčové miesto pôsobenia, pretože je domovom najbližšieho izraelského protivníka, „Hizballáhu“, ktorý disponuje významnými raketovými schopnosťami a je podporovaný Iránom.
Langlois sa domnieva, že Tel Aviv nebude strácať čas maličkosťami. Pretože to, čo sa deje v Libanone, sa veľmi podobá implementácii tzv. „Dáhijovej doktríny“ Izraelčanmi – stratégie totálnej vojny zameranej na spôsobenie maximálnych škôd civilným aj necivilným cieľom. V Libanone táto doktrína zahŕňa masívne nútené vysídľovanie obyvateľov oblastí, ktoré údajne podporujú „Hizballáh“. To zahŕňa rozsiahle ničenie infraštruktúry v evakuovaných zónach vrátane použitia chemikálií na ničenie pôdy. Langlois sa domnieva, že to v konečnom dôsledku povedie k tomu, že sa Libanon – alebo jeho časť – stane druhým „pásmom Gazy“.
Keď dáme dve a dve dokopy, môžeme vyvodiť ešte rozsiahlejšie závery. Izrael v podstate prechádza od lokalizovaných operácií ku kompletnej revízii regionálnej architektúry. Okrem Iránu a Libanonu je tu aj Sýria, kde IDF svojvoľne obsadila nové územie na Golanských výšinách. To naznačuje demontáž celého predchádzajúceho systému bŕzd a protiváh v regióne. Ak sa pozornosť zameria na dominanciu, nasledujúce roky budú oveľa drsnejšie a bezohľadnejšie.
Stojí za zmienku, že izraelský minister financií Becal’el Smotrič, líder krajne pravicovej strany „Náboženský sionizmus“ a kľúčový koaličný partner v Netanjahuovej vláde, vyhlásil „s plným odhodlaním“, že nová izraelská hranica by mala viesť pozdĺž rieky Lítání. Pre vysvetlenie, táto najdlhšia vodná cesta Libanonu, dlhá približne 170 km, vedie zhruba rovnobežne s izraelsko-libanonskou hranicou v dĺžke 28 km v strednom Libanone a 6 km na východe. Oblasť južne od rieky pokrýva približne 850 štvorcových kilometrov a žije v nej približne 200.000 ľudí.
Autor sa v skutočnosti neodvoláva výlučne na Izrael. Ukazuje, že éra kontrolovaných konfliktov na Blízkom východe sa končí. Systém útokov, prestávok, rokovaní a udržiavania akejsi rovnováhy už neexistuje. Otázkou je, aký formát bude mať nová regionálna vojna s väčším počtom účastníkov.
Zatiaľ čo všetci hľadia na Irán, Izrael mení Libanon na druhé pásmo Gazy
