
K politickým vraždám často dochádza v autoritárskych krajinách a ešte častejšie v diktatúrach. Keď zvoleného politika zastrelia v demokratickej krajine, otvorí to v spoločnosti rany, ktoré sa liečia veľmi ťažko.
Georgi Gotev je senior editor EURACTIV.com a vydavateľ EURACTIV.bg. Pracoval v Pakte stability pre juhovýchodnú Európu.
Hoci uplynulo šesťdesiat rokov, atentát na Johna Fitzgeralda Kennedyho zostáva v USA národnou traumou. Kennedy, 35. prezident Spojených štátov amerických, bol zastrelený 22. novembra 1963 počas jazdy v prezidentskej kolóne cez námestie Dealey Plaza v Dallase v Texase.
Doba televízie už bola v plnom prúde. Zábery zo streľby (slávny Zapruderov film) sa stali súčasťou kolektívneho vedomia nielen Američanov. Komentátori tvrdia, že atentát na Kennedyho vymedzuje stratu viery v americký sen, keďže krajina prišla o prezidenta, ktorý stelesňoval väčšinu týchto ideálov.
Jedinou terapiou po takomto šoku je nájsť pravdu a zaistiť spravodlivosť, ale JFK sa tejto odplaty pravdepodobne nikdy nedočká.
O mnoho rokov neskôr som bol náhodou v Štokholme, keď v noci 28. februára 1986 zastrelili na ulici Sveavägen švédskeho premiéra Olofa Palmeho, ktorý vyšiel z neďalekého kina so svojou manželkou a synom.
Položil som kvetinu a bol som priamym svedkom šoku a smútku Švédov. Pretrvával aj preto, že vraha nikdy nenašli, a znovu ožil, keď 10. septembra 2003 v obchodnom dome v centre Štokholmu dobodali na smrť Annu Lindh, ministerku zahraničných vecí krajiny. Zomrela na druhý deň.
Palmeho ani Lindh nechránili osobní strážcovia. Tieto vraždy zasadili švédskej politickej kultúre dvojitý úder. Na rozdiel od väčšiny iných miest sa dovtedy nevyznačovala prísnou ochrankou a ministerskými autami so šoférmi.
Po konci amerického sna to bol koniec švédskej nevinnosti.
Rok 2003 bol tiež rokom, keď bol na ulici v Belehrade zastrelený Zoran Djindjič. Bol to významný politik a filozof, ktorý od roku 2001 až do svojej vraždy 12. marca 2003 zastával funkciu srbského premiéra.
Jeho vražda nebola v skutočnosti prekvapením, keďže si svojím odhodlaním zmeniť situáciu vytvoril mnoho nepriateľov.
Ako vtedy uviedlo NATO, Západ považoval Djindjiča !za reformátora, ktorý mal odvahu a víziu zaviesť ťažké zmeny, aby sa jeho krajina stala plnohodnotnou súčasťou euroatlantického spoločenstva“.
O dvadsať rokov neskôr Srbsko ešte nie je z najhoršieho vonku a zločinecké autoritárstvo, ktoré ho zabilo, sa teraz cíti celkom pohodlne, pretože malo dostatok času na to, aby sa prispôsobilo a stalo sa prijateľným pre Západ.
Zastrelenie slovenského premiéra Roberta Fica v stredu osamelým strelcom v meste Handlová na západnom Slovensku vyvolalo šok v celej krajine, Európe a vo svete.
Túto streľbu by sme neporovnávali s predtým spomínanými vraždami, snáď až na jeden aspekt: Je to strašná trauma pre Slovákov, ktorí v posledných rokoch zažili už dve strašné vraždy.
Politická atmosféra na Slovensku je mimoriadne napätá od roku 2018, keď vražda investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej viedla k jednému z najväčších protestov v novodobej histórii Slovenska a prinútila Fica odstúpiť.
Brutálna dvojnásobná homofóbna vražda pred barom v centre Bratislavy v októbri 2022 ešte viac umocnila dojem, že Slovensko sa stáva spoločnosťou, kde nenávisť nepozná hranice.
Hoci dúfame vo Ficovo uzdravenie, nemôžeme nepripomenúť, že patril medzi tých, ktorí sa stali terčom útokov na členov LGBTIQ komunity, ako aj na novinárov na Slovensku.
Sám Fico priznal rastúcu polarizáciu v dnes už prorockom videu, kde vyjadril obavy, že by mohol byť zabitý člen jeho vlády, a tvrdil, že frustrácia jeho politických oponentov by mohla viesť k zlému výsledku.
Takéto proroctvo sme už videli. Podľa Carly del Ponte, prokurátorky Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu, Djindjič predpovedal svoju vlastnú vraždu necelý mesiac pred streľbou.
Tento komentár zostane otvorený. Treba ešte povedať veľa vecí, vypočuť si veľa názorov. Nech sa Ficove zranenia rýchlo zahoja, ale hojenie rán v slovenskej spoločnosti bude trvať dlhšie.








