Beh je pre každého, len treba vedieť, ako na to. Podstatné je neprepáliť začiatok, radí dlhoročná bežkyňa

S prichádzajúcou jarou v uliciach nášho mesta stretávame čoraz viac bežcov. Preto sme sa v aprílovom vydaní mesačníka ZVESTI KNM rozhodli položiť niekoľko otázok niekoľkonásobnej majsterke Slovenska v atletike Nikole Štefundovej, ktorá pochádza práve z nášho mesta. Pýtali sme sa jej nielen na jej športové začiatky a úspechy ale aj na cenné rady pre všetkých, ktorí chcú s behom začať.  Jar je obdobie, keď v uliciach stretávame veľa bežcov. Čo by si poradila ľuďom, ktorí s behom len začínajú? Aby na to išli postupne a konzistentne, s pokorou voči sebe aj svojmu telu. Nech to nejde na úkor zdravia, ale práve naopak – aby im beh z dlhodobého hľadiska priniesol radosť z pohybu. Odporúčam doplniť kompenzačné a strečingové cvičenia a pripomínam, aby si užívali tú cestu k lepšej kondícii. 🙂 Aké najčastejšie chyby robia začínajúci bežci?Rýchle ciele, zlá technika či nadmerná kilometráž, keď telo ešte nemá vybudovaný základ, často skôr vedú k problémom než k progresu. Pritom beh je v podstate jednoduchý. Stačí začať behať s rozumom, zaradiť silový tréning, doplniť to správnou výživou a regeneráciou. Ostatné potom prirodzene ide ruka v ruke.  Existuje vekový limit, kedy je neskoro na to, aby človek začal s behom? Mám pocit, že do behu ľudia postupne dozrievajú a čím sú starší, tým viac si ho vážia. Možno aj preto, že často majú sedavé zamestnanie a rôzne situácie v súkromnom živote, takže sú vďační za svoju hodinku oddychu a odreagovania. Aj v našej skupine SRNA máme rôzne vekové kategórie klientov. Si dlhoročná atlétka, má za sebou množstvo športových úspechov. Pamätáš si moment, kedy si si prvýkrát povedala, že atletika bude pre teba viac než len hobby? K atletike som sa dostala prirodzene – mala som dobrý základ z aktívneho detstva aj z telesnej. Postupne som sa dostala k špeciálnejším tréningom, a časom s pravidelnými tréningami som dosiahla pekné úspechy. Začala som si uvedomovať, že svoj potenciál chcem naplno využiť. Cesta k trénerskej práci sa však vyskladala postupne – vďaka skúsenostiam, tréningom, ale aj  pádom, vďaka ktorým viem ešte lepšie pochopiť celý tréningový proces a ľudí okolo.  Ako vyzerali tvoje športové začiatky? Ako 11-ročná som sa po miestnom podujatí dostala do tréningovej skupiny bežcov pod vedením môjho bývalého trénera Milana Slivku. V skupine boli prevažne starší bežci, väčšinou okolo 17 rokov a viac – ja som sa len potichu snažila držať krok. V mladom veku som si odoprela veľa vecí, aby som sa mohla venovať atletike a plniť si svoje ciele. Neskôr však prišlo obdobie, keď moja výkonnosť začala stagnovať, a tak som sa rozhodla ísť ďalším smerom – vyštudovať Fakultu telesnej výchovy a športu v Banskej Bystrici a viac sa venovať aj silovému tréningu. Počas štúdia som začala trénovať deti, bežnú populáciu ľudí a aj futbalistky. V pracovnom prostredí, v posilke Extreme_fit, kde pôsobím ako osobná trénerka, mám pri sebe múdrych a vzdelaných trénerov, od ktorých sa stále učím, a aj vďaka nim sa môj trénerský prehľad a prístup k ľuďom a deťom môže stále zlepšovať.  Kto ťa k športu najviac motivoval? Bol to tréner, rodičia alebo možno nejaký športový vzor? Takpovediac chcela som to sama. Cítila som, že mám potenciál a že mi atletika sedí. Rodičia ma podporovali a tréner sa o mňa staral, avšak v určitom veku, keď výkonnosť začala stagnovať, sme toto prechodné obdobie nezvládli. Mrzí ma, že sa to tu na Slovensku často opakuje. Avšak ďakujem rodičom, že v danom období robili najlepšie, ako vedeli, a trénerovi, že popri svojej práci a súkromí venoval čas atlétom a rozvoju atletiky na Kysuciach. Veľká vďaka patrí aj jemu za tartanový ovál na Kysuciach, ktorý máme vo veľkej miere práve vďaka jeho úsiliu. Dnes to beriem ako cennú skúsenosť – na deti netreba tlačiť cez výsledky, skôr vnímať ich fyziologické prednosti a vytvárať im podmienky, aby mohli naplno využiť svoj potenciál. Hlavne s nimi lepšie komunikovať a hrať sa s procesom. Rovnako aj ľuďom – bežnej populácii, treba pomáhať, nájsť rozumnú a zdravú cestu k pohybu.  Čo je na atletike podľa teba najťažšie, či už fyzicky, alebo mentálne? Napadla mi psychická sila. Atlét je v tréningu aj na pretekoch sám za seba, mal by byť psychicky silná osobnosť s dobrými fyziologickými predpokladmi. A keď sa okolo neho poskladá starostlivý tím alebo príde láskavá podpora zo strany blízkych, môže sa rodiť úspešný športovec – ale hlavne človek.Máš pred pretekmi nejaký rituál alebo zvyk, bez ktorého by si na štart nešla? Nedá sa povedať, že som profesionálna atlétka. Momentálne je mojou prioritou práca, a vo voľnom čase sa stále snažím na sebe pracovať – či už po fyzickej, alebo psychickej stránke – aby som svoje skúsenosti mohla naďalej posúvať ďalej. Každopádne, minulý rok som štartovala na Red Bull 400 a tento rok sa pripravujem opäť. Nemám teda žiadny konkrétny rituál, skôr si pred výkonom dobre oddýchnem a prídem s väčším pokojom a dôverou.  Na ktorý svoj doterajší športový úspech si najviac hrdá? Ako prvé spomeniem, že sa atletike venujem od 11 rokov. Prešla som si rôznymi obdobiami – či už úspechmi, alebo obdobiami, keď som o atletike nechcela ani počuť. Napriek tomu k nej mám stále lásku, ktorú chcem šíriť ďalej. Vážim si moje dosiahnuté úspechy, medzi ktoré patrí napríklad: 26x som získala titul majsterky Slovenska. Som niekoľkonásobná medailistka zo slovenských šampionátov na 400 m, 800 m, 1500 m, 3000 m a aj v cezpoľných behoch. V hale držím slovenský žiacky rekord na 1500 m. Bola som účastníčkou Európskeho olympijského festivalu mládeže v Holandsku a dvoch školských majstrovstiev sveta v cezpoľnom behu, ktoré sa konali v Izraeli a Maďarsku. Kvalifikovala som sa na majstrovstvá Európy v cezpoľnom behu v Taliansku. Taktiež som mala možnosť niekoľkokrát reprezentovať Slovensko na medzištátnych stretnutiach, kde som stála aj na stupni víťazov. Čo robíš vo voľnom čase, keď práve netrénuješ? Rada trávim čas v prírode a s blízkymi ľuďmi. Voľný čas využívam aj na svoj rozvoj – veľa športujem: behám, cvičím silový tréning, bicyklujem a keď chcem spomaliť, zaradím aj prvky z jogy. Taktiež vo voľnom čase sledujem a konzultujem nové športové metódy a občas vycestujem do zahraničia, aby som sa inšpirovala tréningovým prístupom tam a priniesla niečo nové aj sem na Slovensko. Môj kvalitný voľný čas zohráva tiež veľkú rolu v tom, čo robím.  Nedávno si založila aj bežeckú komunitu „SRNA bežecká komunita“. Ako vznikol tento nápad?Sedela som na Liptove, na salaši, s jednou z našich najlepších atlétok slovenských čias, Gabrielou Gajanovou, mojou najlepšou kamarátkou. V tom období som mala veľa súkromných tréningov a málo času. Ľudia sa ma pýtali na osobné bežecké tréningy, avšak ja som už nemala kapacitu. Tak nám prišiel nápad založiť komunitu – spojiť bežecké skúsenosti a vytvoriť miesto s podobnými záľubami a hodnotami. Pre koho sú tréningy určené?Bežecká komunita SRNA pôsobí v Žiline a na Kysuciach. Cieľom bežeckých skupinoviek je ľudí naviesť k behu a vybudovať pevné základy, na ktorých sa dá stavať. Tréningy sú obohatené strečingovými a kompenzačnými cvikmi, bežeckou abecedou či rôznymi typmi tréningu, aby bola pestrosť, ale hlavne pravidelnosť v tréningu.  Tréningy sú pre kohokoľvek, a preto sa snažím s klientmi komunikovať o ich cieľoch či pocitoch, aby sme vedeli prispôsobiť tempo a tréningovú jednotku tak, aby sa klienti cítili dobre. Zároveň pracujeme na pohybovej stránke. Niektorí klienti zo skupinovky sa zúčastňujú aj na bežeckých podujatiach. Myslíš si, že ľudia na Kysuciach majú blízko k športu a pohybu?Myslím si, že vždy tu boli bežci a šikovní ľudia, avšak mám pocit, že ich často len brzdí strach urobiť prvý krok. Škoda, lebo ten potenciál fyzicky majú, a mojím cieľom je im ho pripomenúť a zdôrazniť. Ďalej je na nich, ako ho využijú. Máš v okolí mesta obľúbenú trasu, kde najradšej beháš?Horný Vadičov – Hájnice, Knm – Škorčie  Čo by si odkázala ľuďom, ktorí by chceli začať behať, ale stále váhajú?Prvý krok: pustiť strach a jednoducho spraviť čin. Ostatné si už vieme odkomunikovať a nájsť cestu k zdravému a lepšiemu ja.  Autor: Ing. Simona Bolečková Foto: Nikola Štefundová