Bindics z Veselých paradajok: Pesticídy nepotrebujeme, rajčiny chráni aj umelá inteligencia

Vďaka spojeniu do jedného odbytového združenia vedia pestovatelia zo Žitného ostrova vyrokovať s reťazcami lepšie ceny, ušetriť na hnojivách či energii a robiť vlastný výskum. „Keď pestovateľ vstupuje do toho združenia, nemusí mať baliacu linku, nemusí mať sklad, on sa má zamerať len na samotné pestovanie,“ vysvetľuje jeho predseda Zsolt BINDICS.  

Zsolt Bindics je predsedom družstva GreenCoop, ktoré stojí za značkou Veselé paradajky.

V rozhovore sa dočítate:

prečo sa pestovatelia zo Žitného ostrova rozhodli spojiť do jedného odbytového združenia,
aké to má pre nich výhody,
či im to pomáha v rokovaniach s obchodnými reťazcami zaistiť lepšiu cenu,
ako konkurujú dovozom zo zahraničia,
aký význam má pre nich investovanie do marketingu,
prečo nemôžu čerpať dotácie na pestovanie paradajok v ich skleníkoch,
prečo je u nás horšia dotačná politika ako v Maďarsku.

Ako vzniklo vaše odbytové združenie?

Vznikli sme v roku 2008 ako organizácia výrobcov, ale predtým už jednotliví pestovatelia existovali. Preto sme vytvorili družstvo, ktorého sú dnes členmi, čo je veľmi výhodné z hľadiska právneho štatútu. Každý člen má rovnaký hlas bez ohľadu na to, aký je veľký. Je to veľmi demokratické. Každý člen pestuje v skleníkoch na Žitnom ostrove, používa biologickú ochranu a geotermálnu energiu. To sú základné princípy.

Ako vznikla myšlienka spájania do jedného odbytového združenia. V niektorých sektoroch poľnohospodárstva to dodnes nie je úplne bežné.

Vzniklo to prirodzeným spôsobom. Veľkí klienti, teda hlavne obchodné reťazce, potrebujú veľkých pestovateľov, no tí tu neboli. Spojením malých pestovateľov vznikne veľká organizácia výrobcov, ktorá vie byť konkurencieschopným a férovým partnerom s dostatočnou silou a množstvom produkcie pre reťazce. To bol hlavný zmysel, aby sme vytvorili jednu značku, spoločný sklad, jeden vstup na trh.

Akú máte produkciu paradajok?

Na 25 hektároch skleníkov máme desaťtisíc ton paradajok. Okrem toho máme ešte šesťhektárový skleník na uhorky v Maďarsku, kde máme zhruba 12 miliónov kusov uhoriek, plus máme ešte dva fóliovníky so zhruba piatimi miliónmi kusmi uhoriek. Takže desaťtisíc ton rajčín a zhruba nejakých 15 miliónov kusov uhoriek.

Koľko máte členov?

V súčasnosti máme sedem členov, čo je počtom málo, ale tým, že každý člen má minimálne päťhektárový skleník, tak je to veľmi veľmi silné zoskupenie viac ako 30 hektárov skleníkov. A dnes už fungujeme ako medzinárodná organizácia výrobcov, pretože máme členov-pestovateľov aj v Maďarsku. Sme asi jediní v celom regióne. Sme síce rozdelení hranicami, ale tým, že v Maďarsku je na pravej strane Dunaja súostrovie a na ľavej strane Dunaja Žitný ostrov, tak je to jeden organický geografický celok. Vytvorenie medzinárodnej organizácie výrobcov má svoje výhody aj v oblasti financovania zo strany Európskej únie.

Aké?

Časom sme zistili, že, keď sa pestovatelia združujú, môžu z EÚ získať finančnú podporu. Pestovatelia vytvoria organizáciu výrobcov a v zmysle nariadení Európskej únie a národných štátov plnia takzvaný operačný program. To je päťročný plán fungovania združenia. Musia spĺňať veľmi prísne parametre pre ekologické pestovanie, úsporu vody, kontamináciu pôdy a podzemnej vody, použitie biologickej ochrany, použitie obnoviteľných zdrojov, digitalizáciu, výskum a podobne.

Tým, že sme už väčšia skupina, vieme robiť výskum a vývoj, aj teraz máme projekt na použitie biologickej ochrany, kde už využívame umelú inteligenciu na detekciu škodcov. To by jednotliví pestovatelia nikdy samostatne robiť nedokázali. Samotné združenie potom vie získať dotáciu až do výšky 4,6 percenta svojich tržieb. V prípade medzinárodnej organizácie výrobcov je to o percento viac. Takže už to je päť a pol percenta z tržieb.

Aké výhody okrem dotačnej podpory má pre pestovateľov spájanie?

My máme takzvaný open book systém, teda systém otvorenej knihy. To znamená, že každý pestovateľ má nielen rovnaké postavenie v rámci združenia, ale má nad všetkým aj dohľad. Máme obrovský súbor dát: pestovateľských dát, pestovateľských problémov, výziev použitia biologickej ochrany, šetrenie vodou. Máme jeden tím na detekciu škodcov, jeden tím na poradenstvo, využívame jednotný zahraničný tím poradcov, ktorý pomáha celej skupine výrobcov.

Dôležité je aj zdieľanie logistiky. Keď pestovateľ vstupuje do združenia nemusí mať baliacu linku, nemusí mať sklad, on sa má zamerať len na samotné pestovanie. Na to dostane od združenia systém poradenstva, spoločné nákupy hnojív, spoločné nákupy osív. Spoločne nakupujeme aj elektrinu. Pri veľkom združení sa vstupy dajú nakúpiť minimálne o 10 až 20 percent lacnejšie.

Aktuálne celé združenie aj s pestovateľmi má až 97 percent energie z obnoviteľných zdrojov, takže sme skoro úplne sebestační. Keď nám svieti slnko a keď nám ide teplá voda z geotermálnej energie, tak nepotrebujeme dodávateľsky žiadnu tretiu stranu na zabezpečenie energie. Na to sme veľmi hrdí.

V niektorých sektoroch sú poľnohospodári voči spájaniu skeptickí. Nedávno som navštívil niekoľko gréckych fariem, kde je vytváranie organizácií výrobcov veľká téma, pretože sú tam rádovo menšie farmy ako u nás. Z reakcií ich farmárov ale bolo cítiť, že si vzájomne veľmi nedôverujú. Vy takýto problém nemáte?

Procesy, ktoré sa dajú automatizovať, automatizujeme. To je veľmi dôležité, pretože keď máte automatizovaný proces balenia, skladovania, prepravy, naskladňovania a vyskladňovania, tak z neho získavate dáta. Všetky sú online, čiže všetci členovia majú prístup do databázy. Z nich viem, že môj produkt bol naskladnený, vyskladnený, balený, kto ho balil, koľko balil, aká bola dlhá preprava, kam to presne išlo, za akú cenu a viete to porovnať s ďalšími členmi.

Potom máme raz mesačne všetci míting, na ktorom premietneme výsledky všetkých členov. Takže všetci členovia vieme, ako sa darí družstvu, ako sa darí nám ako pestovateľom. Tým, že to raz mesačne vieme otvorene prediskutovať, tak to vytvára obrovskú dôveru.

Aký zmysel má združenie z pohľadu zaisťovania predajných cien a rokovaní s obchodnými reťazcami, do ktorých predávate svoju produkciu?

Spájanie a jednotné vystupovanie je veľmi dôležité, aby sme boli férovým partnerom. Odbytové združenie má svojich obchodníkov. My dopredu plánujeme množstvá na celý rok a už teraz vieme, aká bude o rok výsadba na jednotlivé plochy, aké rajčiny budeme mať a koľko ich bude v 33. týždni na budúci rok. Je to veľmi profesionálne plánovanie. Pestovatelia majú istotu, že ich produkty budú predané a že sa predajú za dobrú cenu v čerstvom stave, čo je pri tomto pestovaní veľmi dôležité.

Čiže viete vyrokovať lepšiu cenu?

My sme začínali pred 15 rokmi tak, že jednotliví pestovatelia boli zalistovaní do jednotlivých reťazcov a nevedeli dodávať široké portfólio produktov. Každý pestovateľ robil nejaký druh paradajky. My tu máme 25 druhov paradajok. Teraz si predstavte, že obchodný reťazec chce desať druhov. Na to potrebuje desať pestovateľov alebo každý pestovateľ musí pestovať desať druhov, čo je veľmi neefektívne.

Jednak sa vám zvyšujú náklady na pestovanie, lebo musíte pestovať celé portfólio, aby ste boli pre reťazce zaujímavý partner. Ale keď robíte veľké portfólio, tak nemáte zo všetkého veľké množstvo. Potom narážate na ten problém, že síce máte desať druhov, ale je ich málo. A potom je veľmi ťažké vyjednávať dobrú cenu.

Keď sa spájajú pestovatelia do odbytového združenia, tak interne si pestovateľské plochy rozdelia. Každý pestuje efektívne to, čo je ideálne v danom skleníku pestovať a to, čomu reálne aj rozumie, pretože nie v každom skleníku sa dobre pestuje cherry paradajka alebo veľká strapcová paradajka.

S obchodnými reťazcami potom ľahšie každý týždeň vyjednávame najlepšie ceny, aké sú dostupné na trhu. Naši obchodníci sledujú aj medzinárodné burzy. Pestovateľ, ktorý je v skleníku a pestuje, nemá čas na sledovanie, aká je cena v Almérii, aká je v Poľsku alebo na holandskej burze. My ako organizácia to vieme a v prípade zvýšenia cien v rámci inej európskej krajiny sme schopní na to veľmi rýchlo zareagovať a zvýšiť ceny, keď treba.

Čo ostatná dotačná podpora?

Keby sme sa nespojili, nemohli by sme sa zúčastniť operačného programu a nemali by sme inú možnosť získať financovanie zo strany Európskej únie. EÚ dotuje poľnohospodárov na plochu. My máme malé plochy, ale zamestnávame veľa ľudí a máme veľkú produkciu. Okrem toho máme hydroponické pestovanie a koreňová sústava nie je spojená so zemou, takže ani teoretických 200 eur na hektár jednotnej platby na plochu nedostaneme. Ale aj keby áno, tak to pre nás nie je veľa. Vo všeobecnosti u 30 percent pestovateľov tvoria dotácie 30 percent tržieb.

V našom prípade, keď si odmyslíme operačné programy, je to nula. A keby sme teoreticky dostali základnú platbu na plochu, tak by to bolo 0.3 percenta. Takže napríklad pestovateľ obilnín na jedného zamestnanca dostane v priemere 12-tisíc eur, my by sme dostali 20 eur. Nám tá pomocná ruka na plochu veľmi nepomáha.

Prečo ste išli do takejto výroby? Nachádzame sa v produkčnej oblasti, kde je najjednoduchšie a zároveň aj výnosné robiť klasickú rastlinnú výrobu. Pestovanie paradajok týmto spôsobom je náročné na investície aj na prácu. Prečo ste nešli do jednoduchšej výroby?

Zákazník dnes vyžaduje kvalitu, čerstvosť a jednotný vzhľad produktu. To sa pri poľnom pestovaní v dodávkach, ktoré vyžadujú reťazce, jednoducho nedá dosiahnuť. My sme zároveň vždy chceli byť ekologicky veľmi zodpovední a toto je aktuálne najekologickejší spôsob pestovania zeleniny.

Máme ideálne podmienky na skleníkové pestovanie na Žitnom ostrove, pretože tu je dvetisíc hodín slnečného svitu. Máme tu geotermálnu energiu na vykurovanie, takže pre nás nie je nevýhoda, že ten skleník musíme vykurovať. Elektrinu získavame zo slnečných kolektorov. Skleníky sú absolútne bezemisné. Recyklujeme tu závlahovú vodu, využívame dažďovú vodu, využívame obnoviteľné zdroje na vykurovanie a fotovoltické panely na výrobu elektrickej energie. Takže zelenší spôsob, ako vypestovať paradajku, si neviem ani predstaviť.

Prečo je to pre vás dôležité robiť takýmto spôsobom?

Môžeme to porovnať s poľným pestovaním papriky, ktoré u nás niekedy ešte ako-tak prežívalo. Vždy tam bol nejaký problém, na základe ktorého pestovatelia nevedeli dodať kvalitný produkt. Raz pršalo, potom bolo sucho, inokedy zase krupobitie. Výhovoriek z poľného pestovania majú obchodné reťazce dosť, takže nekupovali zo slovenského poľa, ale zo skleníkov z Holandska. Tu nie je iná cesta, ako zabezpečiť kvalitný produkt bez vád, rezíduí a pesticídov, lebo v skleníkoch viete aplikovať biologickú ochranu stopercentne. Pri poľnom pestovaní to je bez chémie veľmi ťažké.

Pestujete v ekologickom režime?

Prakticky áno. Sme pestovatelia, ktorí nevyužívajú chemické postreky, len biologickú ochranu. Ale európska legislatíva je tak nastavená, že keď nepestujete vyslovene v pôde, ale na pestovateľských substrátoch, tak nemôžte mať nálepku biologického produktu.

Aké sú rokovania s obchodníkmi? Na Slovensku väčšinu trhu pokrývajú štyri veľké reťazce, čo výrazne posilňuje ich postavenie voči dodávateľom.

Práve vytvorením organizácie výrobcov sme dosiahli jednotu, vďaka ktorej sme ideálnym partnerom pre obchodné reťazce. Na druhej strane jeden druhého esenciálne potrebujeme. Keď my ako celá organizácia výrobcov povieme, že za tú cenu nepredáme, obchodné reťazce nebudú mať tovar. Keď obchodný reťazec povie, že my to od vás nezoberieme, tak my nemáme kde na trhu umiestniť také veľké množstvo produkcie. Takže je to každý týždeň tvrdý boj o cenu.

No väčšinou vieme dospieť do win-win situácie, v ktorej aj pestovatelia majú príjmy nielen na pokrytie svojich nákladov, ale aj na reálne prežitie a investície a obchodné reťazce vedia takisto zákazníkom dávať dobré ceny, dobrú kvalitu a dobré množstvo.

Aký veľký problém z pohľadu cien sú pre vás dovozy z ostatných členských štátov EÚ, ale aj z tretích krajín?

Je to veľmi špecifické, dalo by sa to rozdeliť na jednotlivé komodity. To, čo platí pre rajčiny, už neplatí pre uhorky. Na Slovensku je málo pestovateľov uhoriek, skoro žiadny pestovateľ papriky. Tam sa nedá hovoriť o tom, že pestovatelia musia bojovať so zahraničným dovozom, lebo tej zeleniny Slovensko produkuje veľmi málo.

V rajčinách je to už trošku iné. My sme v niektorých mesiacoch exportnou krajinou, takže v lete reálne vyvážame rajčiny do okolitých krajín. Sme súčasťou európskeho trhu, takže nemáme inú možnosť, len bojovať kvalitou a čerstvosťou, a to je naša vlajková loď. Tvrdíme našim zákazníkom, že niekedy musia priplatiť možno desať percent, ale v kvalite je 20-percentný rozdiel. Takže pomer kvalita-cena je určite najvýhodnejšia vtedy, keď zákazníci a reťazce nakupujú domácu produkciu, lebo tá je čerstvá.

Nehovoriac o tom, že to vytvára pracovné miesta v lokalite, kde sa pestuje. My máme 500 zamestnancov a väčšina z nich je z tohto regiónu. Takže táto synergia je podľa mňa z dlhodobého hľadiska pre každú stranu najvýhodnejšia.

Máte dojem, že Slováci sú ochotní priplatiť si za lokálnu produkciu a kvalitu?

Je to fenomén v každej európskej krajine. V Rakúsku nám jednoznačne povedali, že slovenské rajčiny nechcú ani vidieť, lebo keď Rakúšan uvidí rajčinu zo Slovenska, tak bez ohľadu na kvalitu to nebude kupovať. Citlivosť je tam obrovská, pretože sú veľmi pyšní na svoju rakúsku produkciu. V Maďarsku je to tak, že len čo je dostatočné množstvo maďarskej produkcie, nekupujú zahraničnú.

Na Slovensku je to niekde medzi. Zákazníci sú ochotní priplatiť päť až desať percent, ale na druhej strane si myslím, že sme sa o to zaslúžili kvalitou a čerstvosťou.

Ako je pre vašich členov dôležitý marketing a budovanie spoločnej značky Veselá paradajka?

Je to téma, z ktorej mám veľmi zmiešané pocity, lebo sme veľa energie venovali budovaniu silnej značky. Investovalo sa do toho veľa kreatívnej práce aj financií. Potom naši partneri (obchodné reťazce, pozn. red.) začali uprednostňovať vlastné značky a pomaly začali vytláčať tú našu.

Dlhé roky sme sa nevedeli stotožniť s tým, že keď my sme Veselá paradajka, prečo musíme baliť produkt v balení daného zákazníka. Ale trh je neúprosný a museli sme na to pristúpiť, takže aktuálne asi len 30 percent celej produkcie ide pod našou značkou a 70 percent už ide pod jednotlivými privátnymi značkami obchodných reťazcov.

Plánujete sa rozširovať o ďalších členov?

Chceli by sme, ale nie je to veľmi reálne, pretože dotačná politika na Slovensku na výstavbu nových skleníkov nie je nastavená tak, že by sa dalo očakávať rozrastanie ďalších skleníkov a nových členov.

Aké zmeny v dotačnej politike by vám ako pestovateľovi špeciálnej rastlinnej produkcie najviac pomohli?

Ja som v tomto biznise 20 rokov a viac ako desať rokov tvrdím, že tak, ako je nastavená sapsová platba (základná priama platba na plochu, pozn. red.) pre poľné pestovanie či na dobytčie jednotky, by mala byť dostupná aj pre pestovateľov v skleníkoch. Prečo skleníkári, pestovatelia zeleniny, ktorí pestujú moderným spôsobom, nemôžu uplatňovať ani jednotnú platbu na plochu, ani viazanú platbu na produkciu len preto, že to je hydropónia?

Je to najzelenší a zároveň veľmi intenzívny spôsob pestovania. Len naša organizácia výrobcov z našich skleníkov vie zabezpečiť 20 percent celkovej spotreby Slovenska. Potrebujeme takisto nejakú štátnu schému pomoci. Ministerstvo by malo vymyslieť a notifikovať štátnu pomoc na hektár. Takú, o ktorú netreba prosíkať, pretože je vojna alebo iná kríza. Tak, ako je to aj v zahraničí. Napríklad v Čechách je to až 40- alebo 45-tisíc eur na hektár, predtým to bolo nejakých 12-tisíc na hektár.

Ako by pre vás mala byť nastavená investičná podpora?

Je veľmi ťažké presadiť to, čo je v Maďarsku bežné. V Maďarsku sú pre záhradníctvo, a zvlášť pre skleníkovú výrobu, špeciálne výzvy, ktoré reflektujú špeciálne požiadavky, hlavne investičnú náročnosť. Majú napríklad špeciálne programy úverov s fixným úrokom 0,5 percenta na 15 rokov. Viete tam získať na výstavbu skleníkov až tri miliardy forintov, čo je asi osem miliónov eur. Stavba šesť až sedem hektárového skleníka stojí viac ako 15 miliónov eur. Dať na to 500-tisíc pri 15-miliónovej investícii nie je niečo, čo by bolo veľmi motivačné.

Zapájate sa teraz do výziev na investičné projekty?

Posledný rok sme sa zapájali hlavne v Maďarsku, pretože majú lepšie podmienky.

Aké máte ďalšie plány z hľadiska produkcie?

Investičných možností nie je veľa. Pri daných podmienkach investičných výziev o nejakom extenzívnom raste neuvažujeme. Skôr je to o precizovaní výroby, o znižovaní ekologickej stopy, zvyšovaní efektivity, či už pestovania, balenia, logistiky, automatizácie, robotizácie, zavádzania moderných postupov umelej inteligencie v pestovaní a podobne.

Ako viac viete ešte dokážete ekologizovať výrobu?

Teraz máme prevenčný spôsob používania biologickej ochrany. To znamená, že my presne vieme, v ktorom období sa akí škodcovia budú objavovať, aké hubovité choroby a podobne. My na to nakupujeme a rozmiestňujeme biologickú ochranu, či už sú to predátori, paraziti, alebo biologické prípravky. Tým, že ide o obrovské plochy a musí to robiť človek, tak je to veľmi náročné. Ak by sme mali 3D kameru, kde je umelá inteligencia naučená rozoznávať jednotlivých škodcov, tak by sme lepšie vedeli lokalizovať používanie biologickej ochrany. Sú aj systémy včasného varovania, ktoré vedia skôr zistiť, kde sa škodcovia objavia. Potom nemusíte ani biologickú ochranu plošne rozširovať.

Ďalej je to aj využívanie tej vody, aj keď máme kvapkovú zálohu a uzavretý systém používania vody. Máme aj frekvenčné meniče na čerpadlách a snažíme sa nepredávkovať živiny. Napriek tomu si myslím, že ešte stále je čo vylepšovať. Ak by sme vedeli real-time sledovať reakciu rastlín na závlahu, tak by sme vedeli optimalizovať dávkovanie závlahovej vody ihneď. Ale k tomu potrebujete online prenos dát o stave rastlín a zabezpečiť okamžitú a automatizovanú reakciu na dávkovanie živín.