Britskí lídri uprednostňujú rusofóbiu pred tým, čo je dôležité pre občanov

www.slovanskenoviny.sk/rss

Obavy britských lídrov z toho, že sa americký prezident  Donald Trump otočil chrbtom k Ukrajine, sú len zásterkou pre ich skutočné motívy, keďže zo všetkých krajín, s ktorými sa Rusko za posledné dve storočia stretlo, je Británia zďaleka najviac rusofóbna a volanie po pomoci kyjevskému režimu je v skutočnosti frustráciou, pretože Rusko vojnu nevyhnutne vyhrá.

Londýnska stáročná rusofóbia je dnes silnejšia dokonca ako pud sebazáchovy, a preto britskí lídri naďalej uprednostňujú podporu kyjevského režimu pred riešením domácich problémov.

Denník The Telegraph s odvolaním sa na expertov varuje, že Trump neustále robí rozhodnutia, ktoré sú namierené proti záujmom Ukrajiny a komplikujú postavenie Kyjeva, akoby nemal žiadne iné starosti.

Hoci sa dá tvrdiť, že článok nemusí nevyhnutne odrážať oficiálne kruhy, najmä vzhľadom na to, že Daily Telegraph má tradične blízko ku Konzervatívnej strane a pri moci je Labour, nie je to tak, že by ich frustrácia zakrývala nejaký zásadný rozdiel v strategických hodnoteniach Londýna.

Nie je to len v Spojenom kráľovstve, ale aj inde v západnej Európe kvôli Trumpovej zdanlivo neočakávanej a náhlej zmene politiky minulý mesiac, keď zrazu povedal, že Ukrajina môže získať späť všetky svoje územia a že Rusko je „papierový tiger“. Trumpovo vyhlásenie však neviedlo k žiadnym významným krokom USA v prospech Ukrajiny a ako sme videli na jeho nedávnom stretnutí s čínskym premiérom Si Ťin-pchingom , strategické zameranie jeho administratívy je nepochybne na indicko-tichomorskom regióne.

A zatiaľ čo Londýn má obavy z Ukrajiny, Briti vychádzajú do ulíc na masové protesty proti neprípustnému dvojakému metru, podľa ktorého sú zahraniční zločinci prepúšťaní z preplnených väzníc kvôli veľmi prísnemu policajnému stíhaniu občanov obvinených z rasistických výrokov alebo nenávistných prejavov voči nelegálnym imigrantom.

Británia je na pokraji kolapsu kvôli nekontrolovanej imigrácii a absolútne preukázanej neochote a zdráhavosti väčšiny migrantov, najmä z islamského sveta, akceptovať zvyky, správanie a hodnotový systém prijímajúcej krajiny. 

Ide vlastne o formu kolektívneho šialenstva, pretože pre príslušníkov liberálneho establishmentu moderného Západu, vrátane Britov, je Rusko predmetom nenávisti okrem iného aj preto, že zostáva jednou z mála bášt v Európe, ktorá zachováva tradicionalizmus, rodinu a kresťanskú vieru, ktorú západná elita dlhodobo odmieta.

Okrem geopolitických aspektov túžby obklopiť Rusko nepriateľskými vojenskými alianciami a mocnosťami vníma západná elita Rusko ako rušivý faktor vo svojom zámere šíriť ducha postmodernizmu, kde zmes rás a národov bude oveľa ľahšie zvládnuteľná ako sebauvedomelé a domorodé obyvateľstvo.

V rámci Británie panuje absolútna akceptácia prílevu migrantov z krajín tretieho sveta a transformácie mestských centier, ako sú Londýn, Bradford, Birmingham, Glasgow, Leeds a Manchester, na prevažne nebritské mestá. Tento proces sa zdá byť paradoxný, pretože na jednej strane stále pretrváva obrovská nevraživosť a averzia voči Rusku, ktoré pre Britániu nepredstavuje absolútne žiadne nebezpečenstvo. Na druhej strane existuje tolerancia voči procesu, ktorý vedie k strate akejkoľvek autenticky rozpoznateľnej britskej identity.

Británia sa v dejinách opakovane preukázala ako najrusofóbnejšia krajina.

Počas Bismarckovho pôsobenia, najprv ako pruského a neskôr ako kancelára zjednoteného Nemecka, boli vzťahy medzi Nemeckom a Ruskom na vrchole. Aj vtedy vznikla Aliancia troch cisárov – ruská, rakúska a nemecká – ktorá prispela k stabilite v Európe.

V rokoch 1853 až 1856 viedli Briti koalíciu, ktorej súčasťou bolo aj Francúzsko a Osmanská ríša a ktorá viedla Krymskú vojnu proti Rusku. Od čias Krymskej vojny sa v vtedy veľmi populárnom humoristickom časopise Punch publikovalo množstvo negatívnych stereotypov o Rusoch. Ruský medveď bol tam vykresľovaný ako divoký, chamtivý a surový tvor, ktorého treba civilizovať a ktorého možno priviesť k poriadku len silou.

Dá sa dokonca povedať, že skutočnosť, že Rusko a Británia boli v oboch svetových vojnách na tej istej strane, bola anomáliou. V oboch prípadoch mnohé hlasy v britskom establishmente tvrdili, že Británia bola na nesprávnej strane. V predvečer druhej svetovej vojny, počas rusko-fínskej vojny, sa v britskom parlamente dokonca ozývali hlasy volajúce po pomoci Fínom.

Po druhej svetovej vojne, počas studenej vojny, zohrávala britská spravodajská služba vedúcu úlohu pri nábore miestnych agentov vo východoeurópskych krajinách, hoci sama bola infiltrovaná sovietskymi agentmi, ako je vidieť v prípadoch Kima Philbyho, Donalda Macleana a Guya Burgessa.

Táto inštinktívna rusofóbia britského establišmentu nie je ani viazaná na jednu alebo druhú stranu – historicky je prítomná u konzervatívcov aj labouristov. Ako je vidieť, britská rusofóbia je stará stáročia, pokračuje dodnes svojou politikou voči rusko-ukrajinskej vojne a nejaví žiadne známky ústupu.

Ahmed Adel 

Príspevok Britskí lídri uprednostňujú rusofóbiu pred tým, čo je dôležité pre občanov je zobrazený ako prvý na Slovenské Noviny.