Na prvý pohľad obavy zo slabého Ruska pôsobia ako paradox. A práve s tým pracujú „mieruchtivci“ – zástancovia „mieru za každú cenu“, teda mieru výmenou za kapituláciu Kyjeva. Tvrdia, že Rusko je unavené, vyčerpané a rozhodne nemá silu zaútočiť na Európu. Preto podľa nich nemá zmysel tvrdiť, že Moskva predstavuje hrozbu, a zároveň zvyšovať výdavky na obranu […]
Menej ako 1 min. min.
Na prvý pohľad obavy zo slabého Ruska pôsobia ako paradox. A práve s tým pracujú „mieruchtivci“ – zástancovia „mieru za každú cenu“, teda mieru výmenou za kapituláciu Kyjeva. Tvrdia, že Rusko je unavené, vyčerpané a rozhodne nemá silu zaútočiť na Európu.
Preto podľa nich nemá zmysel tvrdiť, že Moskva predstavuje hrozbu, a zároveň zvyšovať výdavky na obranu a ešte posielať Ukrajine podporu. Je vraj potrebné zabezpečiť mier, upokojiť ruské obavy, obchodovať s Ruskom a všetko bude v poriadku. Ruské ambície vraj zmiznú, pretože na ne „nebude mať silu“.
Táto úvaha má ale zásadnú slabinu: stojí na predpokladoch, ktoré jednoducho nemusia platiť. Vychádza z predstavy, že Rusko by v prípade agresie útočilo na všetkých spojencov NATO naraz, pretože tí majú záväzky kolektívnej obrany. A že Spojené štáty by automaticky splnili svoju rolu garanta bezpečnosti Európy.
Rovnaká logika potom predpokladá, že po kapitulácii Ukrajiny sa Rusko spokojne zastaví na dosiahnutých hraniciach. Buď preto, že to tak ruský prezident Vladimir Putin údajne vždy plánoval, alebo preto, že by ho od ďalšej agresie odradili medzinárodné sily pôsobiace na Ukrajine.
Menšie štáty sa samy neubránia
Dá sa ale súčasnému ruskému vedeniu veriť? Pred inváziou ruské vedenie opakovane tvrdilo, že útok na Ukrajinu neplánuje. Západ vraj klame. Potom prišla invázia. Putin po jej začiatku vyhlásil, že nechce anektovať ani kúsok Ukrajiny.
A vzápätí Rusko začlenilo rozsiahle ukrajinské územie do vlastnej ústavy ako svoje neoddeliteľné územie. Ako má niekto veriť, že tentoraz by to bolo inak?
Predovšetkým ak sa Ukrajina vzdá, odovzdá časť svojho štátu a ešte osekanú armádu tak, aby sa nedokázala ubrániť, čo je údajne súčasťou vyjednávaného americko-ruského mierového plánu – prečo by Putin nepokračoval?
Zvlášť keď trvá na tom, aby mal nepriamo možnosť zasahovať do ukrajinských vnútropolitických pomerov, aby na Ukrajine neboli žiadni zahraniční vojaci a aby krajina nemala žiadne záväzné obranné zmluvy s inými štátmi.
Výsledok je predvídateľný: kapitulácia Ukrajiny neznamená mier. Znamená zmätok, ruský tlak, destabilizáciu a nakoniec možnosť úplného ovládnutia krajiny. A uvoľnené ruky pre ďalší krok.
Rusko navyše opakovane požadovalo oslabenie spojeneckých väzieb v rámci NATO. Mimochodom, i bez toho, že tieto väzby už nie sú, čo bývali. Spoliehať sa na to, že Spojené štáty pod Donaldom Trumpom automaticky ubránia Európu, naozaj nemožno. NATO možno nie je v stave mozgovej smrti, ako hovoril francúzsky prezident Emmanuel Macron, ale rozhodne je Aliancia paralyzovaná.
A čo by sa stalo, keby Rusko po porážke Ukrajiny obsadilo napríklad časť Estónska, Litvy alebo ostrovy v Baltskom či Severnom mori? Menšie európske štáty by sa bez pomoci zvonku jednoducho neubránili. A ako ukázala realistická simulácia BBC v podcaste The Wargame, bez použitia jadrových zbraní by ruskému útoku nedokázala odolať ani Veľká Británia.
A to je pritom na európske pomery ešte vojenská mocnosť.
Rozprávky o ruskej slabosti
To je pointa, o ktorej sa nechce ľuďom trvajúcim na mieri hovoriť: slabé Rusko môže byť stále dosť silné na to, aby porazilo jednotlivé európske krajiny, pokiaľ sa rozpadne politická vôľa kolektívne brániť kontinent. A práve kapitulácia Ukrajiny by mohla byť kľúčovým impulzom k takému rozpadu.
Z toho plynie jediné. Proti Rusku je nutné zbrojiť, posilňovať európske väzby v NATO a chápať, že pád Ukrajiny by nebol len jej tragédiou, ale potenciálnou hrozbou aj pre nás. O to viac znepokojivo pôsobia informácie, že Donald Trump údajne tlačí na mier na Ukrajine za každú cenu a chce prijať ruské požiadavky a zrejme ich predložiť Kyjevu.
Jednoducho chce s Ruskom nadviazať dobré vzťahy za každú cenu a možno by, aby sa vyhol nebezpečenstvu jadrovej vojny, toleroval aj obsadenie časti územia európskych spojencov.
Toto nie je hystéria. Toto je realistická úvaha o tom, čo sa stane, keď Európa začne veriť rozprávkam o ruskej slabosti a prestane sa brániť.
