Chovy ošípaných na Slovensku postupne ubúdajú a za dvadsať rokov nevznikol ani jeden nový. Produkciu bravčoviny u nás nad vodou držia dánski chovatelia. Príbeh farmy Pigagro, ktorú v roku 2001 založil Peter Munk Laursen, ukazuje, prečo je dnes na Slovensku skoro nemožné otvoriť novú farmu s ošípanými. Dánski farmári pôsobiaci na Slovensku často s médiami […]
5 min.
Chovy ošípaných na Slovensku postupne ubúdajú a za dvadsať rokov nevznikol ani jeden nový. Produkciu bravčoviny u nás nad vodou držia dánski chovatelia. Príbeh farmy Pigagro, ktorú v roku 2001 založil Peter Munk Laursen, ukazuje, prečo je dnes na Slovensku skoro nemožné otvoriť novú farmu s ošípanými.
Dánski farmári pôsobiaci na Slovensku často s médiami nehovoria. Neradi na seba upriamujú pozornosť, pretože majú dojem, že sa ich myšlienky stratia v preklade a ich zámery si nakoniec aj tak každý vysvetlí po svojom.
„Včera sa ma jeden taxikár pýtal, či naozaj exportujeme mäso do Dánska. Netušil, že to je úplne naopak, pretože 90 percent vlastnej produkcie Dánsko exportuje. To Slovensko potrebuje mäso zo Slovenska“ usmieva sa majiteľ spoločnosti Pigagro Peter Munk Laursen.
Práve snaha dodávať čo najviac domácej bravčoviny charakterizuje jeho pôsobenie na Slovensku a nášmu agrosektoru by prospelo, keby o nej vedel viac. Je to totiž úspešný príbeh, ktorý mu dáva lekciu z efektivity.
Uzavretý kolobeh
Písať sa začal v roku 2001, kedy Munk Laursen na Slovensku založil prvú farmu. Čo priláka podnikateľov z krajiny, ktorá je veľmocou v chove ošípaných, hľadať šťastie na Slovensku? V odpovedi kladie dôraz na slovo, ktoré v rozhovore zaznie ešte viackrát: príležitosť. V družstevných dvoroch, opustených po období kolektivizácie, Dáni zacítili potenciál, ktorí domáci vtedy nevideli.
Hlavným lákadlom samozrejme bola ekonomika. Slovenský agrosektor bol v tom čase pre chovateľov prakticky protikladom toho dánskeho. Na trhu bol veľká nadprodukcia zrna a súčasne nedostatok mäsa. „Keď vie podnikateľ vyprodukovať lacno a predať draho, je to ideálna situácia,“ opisuje Dán svoje motivácie.
Odvtedy jeho podniku pribudli ďalšie štyri farmy naprieč Slovenskom a razom sa z neho stal druhý najväčší producent bravčoviny v krajine. Hoci Munk Laursen niekoľkokrát zopakuje, že jeho podnik už dávno nevníma ako dánsky ale slovenský, k svojej rodnej krajine sa vráti pri otázke, čo je za jeho úspechom. „Je za tým hlavne dobré know-how, dobrí poradcovia a dobrá genetika,“ vysvetľuje. Všetko má pôvod v Dánsku.
V zvieratách je podnik úplne sebestačný: všetko, čo sa narodí na reprodukčnej farme v Jesenskom putuje po odstave do vlastných výkrmov. Pri štyroch tisíckach prasníc ročne vyprodukuje približne 150 tisíc kusov ošípaných. Na mäso pritom mení pšenicu či kukuricu z vlastnej rastlinnej výroby, ktorú pestuje na viac ako 3200 hektároch ornej pôdy. Ukážkový príklad uzavretého okruhu s kýženou pridanou hodnotou.
Dobre namazaný stroj sa zasekol až v lete 2021. V rozlete ho nezastavilo zlé manažérske rozhodnutie, ale príroda. Farmu zasiahol africký mor ošípaných a za obeť mu padlo tridsaťtisíc zvierat. Odvtedy nie je v Jesenskom nič ako predtým a snahu chrániť sa pred nákazou cítiť na každom kroku. K zvieratám sa teda pochopiteľne ani nedostaneme.
Vďaka poistke sa podnik ale rýchlo oklepal a opäť hľadá spôsoby ako ďalej rásť. Stavebný ruch na dvore v Jesenskom dáva tušiť, že prasníc a odstavčiat tu už čoskoro bude viac. No produkčné čísla nerastú tak, ako by si manažment predstavoval. Podnik musí rozširovať existujúce farmy, pretože pre odpor slovenského vidieka nevie postaviť nové. „Je to prakticky úplne nemožné,“ hovorí obchodná zástupkyňa Pigagro Eva Uhráková.
Môže za to jeden zo železných paradoxov slovenského agropotravinárstva: v obchodoch by sme najradšej videli iba domáce potraviny, no nesmú sa vyrábať za naším plotom. Za ostatných dvadsať rokov u nás nepribudol ani jeden chov ošípaných.
V Pigagro si zažili už niekoľko zamietavých verdiktov obcí, občianske petície aj miestne referendum. Trpezlivé vysvetľovanie nepomáha: emócie a strach vyhrávajú nad argumentami. Obava zo zápachu má dokonca väčšiu silu ako vidina väčších daňových príjmov, ktoré by z novej farmy pribudli do obecného rozpočtu.
Je pritom úplne zbytočná. Náš rozhovor nahrávame hneď vedľa maštale jedného z najväčších chovov v krajine, no vo vzduchu cítiť iba prichádzajúcu jeseň. Sú za tým veľké investície, pretože v Pigagro dobre vedia, že každé reputačné zakopnutie môže pochovať akékoľvek ďalšie plány.
Aby mäso ostalo na Slovensku
Podniku Petra Munka Laursena tak v raste bráni to, čo ho sem priviedlo: príležitosti, no v tomto prípade ich nedostatok. To je vlastne jediný moment, kedy smerom k podnikaniu v našom agrosektore vysloví výhradu. Hovorí, že od štátu nežiada skoro nič, hoci nepopiera, že výrobnej vertikále by cielená finančná pomoc prospela. „Hlavne však chceme nové podnikateľské možnosti. Na Slovensku je veľmi veľa pšenice, ktorú vyvážame, pritom by sme ju mohli premeniť na jedlo, ktoré ľudia chcú,“ dodáva.
A chcú ho čoraz viac. Spotreba bravčoviny u nás neustále rastie, no domáci výrobcovia ju v súčasnosti pokrývajú sotva z jednej tretiny. Jej produkcia je totiž ukážkou zlyhávajúcej vertikály: vzťahy medzi chovateľmi a upadajúcimi bitúnkami stoja na vode a tak domáce ošípané často končia za hranicami a do slovenskej rozrábky, naopak, putuje zahraničné mäso.
To ale nie je prípad fariem Pigagro. Munk Laursen hovorí, že za viac ako 20 rokov sa ani raz nestalo, aby nemali kam umiestniť ošípané.
A hoci je veľký záujem aj zo zahraničia, odbytové kanály si drží na Slovensku, kde končí 90 percent jeho produkcie. „Snažíme sa držať stratégie, aby naše mäso ostalo na Slovensku. Keď ale u nás nebudú bitúnky, budeme ho musieť exportovať, čo by bola škoda,“ dopĺňa Eva Uhráková.
Majiteľ ošipární je na slovenskej pôde napriek tomu spokojný. V kontexte pochmúrnej debaty o stave nášho poľnohospodárstva sú veľmi osviežujúce jeho slová o tom, že tu v porovnaní s Dánskom nachádza lepšie možnosti, ceny aj regulácie. Teší ho, že do obchodu sa postupne dostala dôvera, ktorá mu u nás v začiatkoch chýbala.
„Robiť biznis, požičať si peniaze, či uzavrieť dohodu je oveľa ľahšie. Keď si sadneme s partnerom za stôl, od začiatku viem, že dostanem zaplatené podľa plánu,“ prízvukuje. „Pre mňa je to úžasná krajina,“ pokračuje v rozprávaní o Slovensku, „teraz mi tu chýba len viac príležitostí“ uzatvára rozhovor tam, kde začal.
