Diplomatka z NATO: Viaceré štáty už pochopili, že neutralita nie je dostatočnou zárukou bezpečnosti

Slovensko je plnohodnotným členom NATO a prispieva do aliančných misií aj plánovania obrany, hovorí najvyššie postavená Slovenka v NATO Barbora Marônková. V reakcii na nedávne úvahy o neutralite pripomína, že aj tradične nestranné štáty dnes musia prehodnocovať svoju bezpečnostnú politiku. „Švajčiarsko dnes posilňuje obrannú spoluprácu s NATO aj EÚ,“ vraví v rozhovore pre EURACTIV Slovensko.

Barbora Marônková je odborníčka na verejnú diplomaciu s takmer 20-ročnými skúsenosťami v NATO. V Aliancii začala pôsobiť ako prvá Slovenka a dodnes je tam našou najvyššie postavenou diplomatkou. Zastávala viaceré významné funkcie, vrátane riaditeľky informačných centier NATO na Ukrajine a v Rusku. Od roku 2022 pôsobí ako programová koordinátorka divízie verejnej diplomacie pre globálnych partnerov.

Rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast.

Výsledky summitu NATO v Haagu

Júnový summit NATO v Haagu je považovaný za historický a všeobecne aj za úspešný. Aké dojmy z neho máte vy osobne?

Súhlasím s tým, že haagsky summit naplnil očakávania a môžeme ho považovať za pomerne úspešný. Dôležité je predovšetkým to, že sa spojenci dohodli na významných míľnikoch pre posilnenie obranyschopnosti Aliancie do budúcnosti. Jeho výsledky budú znamenať, že Aliancia bude obranyschopnejšia, akcieschopnejšia, silnejšia, ale zároveň budú výdavky na obranu spravodlivejšie prerozdelené medzi USA a zvyšok spojencov.

Všetky tri významné rozhodnutia, ktoré sme na tomto summite očakávali, sa aj naplnili. V prvom rade je to prijatie tzv. haagskeho prísľubu o zvyšovaní investícií do obrany. S tým súvisí posilnenie výroby v obrannom priemysle, ktoré môže mať pozitívny vplyv nielen na bezpečnosť krajín, ale aj na ekonomiku štátov. Tretím významným bodom bolo potvrdenie dlhodobej podpory Ukrajiny. Všetky tieto tri body boli odsúhlasené v deklarácii, ktorú schválilo všetkých 32 lídrov. Myslím si teda, že tento summit nám naozaj pomohol k tomu, aby Aliancia bola schopná čeliť novým hrozbám a reagovať na ne.

Nepokazila trochu tento dobrý dojem výnimka pre Španielsko? To ako jediné nemá mať povinnosť dosiahnuť päť percent HDP do obrany. Španieli argumentujú ekonomickými dôvodmi, avšak v zásade všetky krajiny NATO dnes čelia ekonomickým výzvam. Po oznámení výnimky sa začali ozývať hlasy, napríklad aj zo Slovenska, že takúto výnimku sme si mali vybaviť aj my. Aký signál teda podľa vás vyslala táto výnimka ostatným členom aliancie a je to voči ním férové?

V prvom rade treba povedať, že deklaráciu zo summitu a haagsky prísľub navyšovania výdavkov podpísali všetky členské štáty. Všetkých 32 členov sa tak zaviazalo investovať 5 percent HDP na obranu podľa dohody.

Rada by som to však uviedla do širšieho kontextu. Už pred dvoma rokmi na summite vo Vilniuse boli spojencami odsúhlasené nové kolektívne obranné plány pre Európu. Následne naši experti spolu s členskými štátmi na základe týchto plánov vypracovali národné plány obnovy spôsobilostí pre jednotlivé členské štáty. Tie boli odsúhlasené ministrami obrany na zasadnutí začiatkom júna a aj na samotnom summite. Tieto spôsobilosti však samozrejme musíme nakúpiť, musíme ich vlastniť, musíme do nich investovať – a s tým súvisí práve odsúhlasenie 5 percent na obranu.

Toto rozhodnutie tak v podstate uzavrelo dvojročný kruh celého kolektívneho obranného plánovania NATO a k tomuto sa všetky členské štáty zaviazali.

5 percent HDP na obranu je naozaj signifikantné číslo, máme však záruku, že ich budú členské štáty aj reálne napĺňať? Pôvodne tu bol návrh, že by štáty museli navyšovali svoje obranné rozpočty o 0,2 percenta HDP každý rok, od čoho sa napokon upustilo. Ako zaistiť, aby sa nezopakoval scenár s dvoma percentami HDP, ktoré ani po 11 rokoch stále nespĺňa viacero krajín Aliancie?

Nový záväzok hovorí o piatich percentách, ale je dôležité si to rozložiť. Dohoda bola taká, že z tých 5 piatich percent máme 3,5 % na obranné výdavky a 1,5 % na výdavky súvisiace s obranou, ku ktorým sa ešte vrátim neskôr.

V praxi teda navyšujeme výdavky z 2 % na 3,5 % v období 10 rokov. Mnohé krajiny sa už dnes približujú k 3 %, iné zase majú nastavené plány na toto 10-ročné obdobie, ako sa k tejto sume postupne dopracovať. Taktiež si treba povedať, že v roku 2029 príde k určitému prehodnoteniu a preskúmaniu bezpečnostného prostredia, výdavkov či plánov. Ide teda naozaj o dlhodobý proces, ktorý má v sebe viacero míľnikov.

Hrozba ruského útoku do roku 2030

Hlavným dôvodom pre navyšovanie obranných výdavkov je ruská hrozba a agresia proti Ukrajine. Spravodajské služby viacerých členských štátov NATO varovali, že Rusko sa môže do piatich rokov pokúsiť zaútočiť na krajinu NATO, respektíve nejakým spôsobom otestovať odhodlanie Aliancie. Ako vnímate tieto varovania?

Ruská invázia na Ukrajinu pred 3,5 rokmi značne narušila mier a bezpečnosť v Európe. Zároveň je NATO, ale aj jeho jednotliví členovia, posledných pár rokov vystavené mnohým formám hybridných operácií a hybridných hrozieb zo strany Ruskej federácie – či už je to zvyšovanie špionážnych aktivít, sabotáží, kybernetických útokov, ale napríklad pozorujeme aj modernizáciu a posilňovanie ruských vojenských základní na severe, hlavne popri fínskych hraniciach.

Momentálne sa spravodajské služby rôznych štátov zhodujú v tom, že Ruská federácia zatiaľ nie je v pozícii zaútočiť na člena Aliancie. Je tu však pravdepodobnosť a možnosť, že v období troch až piatich rokov na to pripravená bude.

Zároveň však treba uviesť, že Aliancia sa pozerá aj na iné formy bezpečnostných hrozieb. Mám na mysli pretrvávajúcu hrozba terorizmu, ale napríklad aj nové súčasné hrozby, ktoré môžu prameniť z vývoja nových technológií a inovácií. Úlohou NATO je teda sa pripraviť a čeliť, ak je to potrebné, všetkým hrozbám bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú alebo akú majú podobu.

Ak sú ale obavy ohľadom možného ruského útoku na Alianciu takto vážne a opodstatnené, nie je deadline na dosiahnutie piatich percent do obrany až do roku 2035 príliš neskoro?

Áno, žijeme v prostredí a v dobe veľmi nepredvídateľných udalostí, veľkých geopolitických zmien, zvyšuje sa aj rivalita medzi veľkými mocnosťami, takže na toto bezpečnostné prostredie musíme reagovať. Naši lídri si to začínajú uvedomovať, a preto európski a kanadskí lídri budú viac investovať do obrany a prevezmú väčšiu zodpovednosť za svoju ochranu.

Ale ako hovoril Clausewitz, respektíve ešte pred ním v starovekom Ríme generál Vegetius, ak chceš mier, tak sa pripravuj na vojnu. Toto je presne to, na čo Aliancia reaguje a prečo robíme všetky tieto kroky a prijímame tieto opatrenia – aby sme v prípade potreby boli schopní reagovať a naďalej si plniť svoju hlavnú úlohu, ktorou je kolektívna bezpečnosť pre našich členov.

Výrobné kapacity a kreatívne účtovníctvo

Disponuje európsky obranný priemysel v súčasnosti dostatočnými kapacitami na to, aby zvládol zvýšený dopyt po výzbroji a technike, ktorý prinesie tento nový výdavkový cieľ? Už dnes sa na mnohé objednávky a zákazky čaká dlhé roky.

Generálny tajomník NATO Rutte si hneď od nástupu do svojej funkcie na jeseň stanovil ako jednu zo svojich hlavných priorít posilnenie a urýchlenie výroby obranného priemyslu. To sa dá dosiahnuť napríklad tým, že sa skráti obdobie vývoja, že sa postupne znížia obstarávacie obdobia, alebo že sa rozvinie cezhraničná transatlantická spolupráca medzi rôznymi firmami pôsobiacimi v rôznych odvetviach vrátane inovácií.

Čo to znamená v praxi?

V praxi to napríklad znamená bližšiu a priamejšiu komunikáciu medzi samotnou Alianciou a predstaviteľmi firiem z obranného priemyslu, ale aj inovátorov a startupov. Popri summite v Haagu sme napríklad mali paralelnú konferenciu NATO Defence Industry Forum, kde sme prizvali predstaviteľov týchto odvetví a takýchto firiem, aby mohli priamo s predstaviteľmi aliancie a členských štátov už konkrétne hovoriť o jednotlivých krokoch, ktoré sú potrebné, aby sa výroba urýchlila a napredovala dopredu oveľa rýchlejšie, ako je to momentálne.

Už ste spomínali, že 5 percent bude rozdelených na 3,5 percenta a 1,5 percenta, pričom 1,5 percenta má byť vyčlenených na širšie výdavky súvisiace s obranou. Je Aliancia pripravená na to, že mnohé štáty budú veľmi kreatívne v tom, čo všetko do tejto kategórie zarátajú?

Je to pomerne nový systém, ale takéto výdavky na „širšiu obranu“ nie sú ničím novým. Sú to v podstate všetky výdavky, ktoré pomáhajú budovať odolnosť členských štátov.

Čo si pod tým môžeme predstaviť?

Môžeme to rozdeliť do troch kategórií. Prvou sú výdavky na vojenskú mobilitu, čiže schopnosť presúvať vojenské jednotky, ale aj vojenskú techniku rýchlo cez územia členských štátov. Na to potrebujete cesty, tunely, železnice, mosty, ale aj riečne či námorné prístavy, letiská a podobne.

Druhá kategória sú výdavky, ktoré súvisia s ochranou a odolnosťou kritickej infraštruktúry. Sem napríklad sa zaraďujú veci ako odolnosť informačných, telekomunikačných systémov a sietí, ale aj ochrana dôležitých objektov, ako sú napríklad elektrárne.

Tretia kategória je najširšia, nazvala by som ju civilnobezpečnostná ochrana. Sem patria rôzne výdavky súvisiace s posilňovaním odolnosti občanov a spoločnosti voči rôznym hrozbám.

Keď sa rozprávame napríklad o infraštruktúre, sú nejaké pravidlá na to, opravy ktorých ciest a mostov by ešte bolo možné zarátať ako výdavok NATO?

Potrebujeme všetky mosty. Nikdy dopredu neviete, kadiaľ technika pôjde, ktorú infraštruktúru budete potrebovať. Samozrejme, kľúčové sú väčšie mosty či hlavné trate, tie sú aj v jednotlivých národných obranných plánoch, nikdy však presne neviete, čo všetko budete potrebovať.

Akú úlohu môžu pri dosahovaní európskeho cieľa piatich percent zohrať globálni partneri NATO? Napríklad Poľsko výrazne investuje do obrany – momentálne najviac z aliancie, vyše 4 percentá – aj prostredníctvom nákupov z Južnej Kórey. Aký tam vidíte potenciál?

Vidím tam značný potenciál, predovšetkým na posilnenie partnerstva s priemyslom a s rôznymi odvetviami. Nemôžeme to robiť iba my, 32 členov, potrebujeme na to aj iných partnerov. V prvom rade ide samozrejme o členov EÚ, ale taktiež aj o partnerské krajiny NATO. Sem patria najmä naši štyria hlavní partneri v indopacifickom regióne, ktorými sú Austrália, Nový Zéland, Japonsko a Južná Kórea. S nimi okrem iných tém rozvíjame aj tému spolupráce v rámci posilňovania a rozvoja obranného priemyslu a inovácií. Táto téma bola napríklad aj predmetom stretnutia predstaviteľov týchto krajín s generálnym tajomníkom NATO počas haagskeho samitu.

Slovensko v NATO a úvahy o neutralite

Slovenský premiér Fico nedávno spôsobil rozruch úvahou, či by Slovensku nepristala neutralita. Posledné roky pritom vidíme úplne opačný trend, keď sa aj dlhodobo neutrálne krajiny Fínsko a Švédsko rozhodli vstúpiť do aliancie. Dokonca aj tradične neutrálne Švajčiarsko chce uzavrieť obranný pakt s EÚ. Ako v súčasnej bezpečnostnej situácii vnímate takéto úvahy o neutralite? A aký je podľa vás hlavný prínos Slovenska pre Alianciu?

Chcela by som uistiť, že Slovenská republika je plnohodnotným členom Aliancie už od svojho vstupu do NATO, čiže už vyše 20 rokov. Vynakladáme niečo cez dve percentá na obranu, z čoho zodpovedné percento ide na modernizáciu ozbrojených síl. Prispievame do aliančných operácií a misií. V súčasnosti napríklad máme naďalej vojakov v KFOR v Kosove, výcvikovú misiu v Iraku alebo prispievame do bojovej skupiny v Pobaltí.

Slovensko sa tiež zaviazalo k naplneniu svojho národného plánu rozvoja spôsobilostí, ktorý, ako už som spomínala, prijali všetky členské štáty na zasadnutí ministrov obrany začiatkom júna, a tým pádom sme súčasťou celého kolektívneho aliančného obranného plánovania.

A teraz k tým úvahám o neutralite.

Rôzne krajiny reagujú na súčasnú zmenu bezpečnostného prostredia a rozmýšľajú, čo je pre nich najlepšia bezpečnostná garancia. NATO poskytuje kolektívnu garanciu bezpečnosti svojim členským štátom už 76 rokov. Krajiny ako Fínsko a Švédsko, ktoré ste spomenuli, sa len niekoľko týždňov po ruskej invázii na Ukrajinu prihlásili o členstvo v NATO. Vyhodnotili si totiž, že ich princíp a politika neutrality, ktoré u nich platili desaťročia, respektíve v prípade Švédska storočia, im už nevyhovujú a nepredstavujú dostatočnú garanciu pre ich národnú bezpečnosť.

Iné krajiny, ako napríklad Rakúsko a Írsko, nie sú členmi NATO, sú však partnerskými krajinami NATO a zároveň sú členmi Európskej únie. A potom je tu Švajčiarsko, ktoré nie je členom EÚ ani NATO, ale zároveň posilňuje svoje členstvo s oboma týmito organizáciami. Takže naozaj vidíme, že súčasné bezpečnostné prostredie núti krajiny prehodnocovať svoju národnú bezpečnostnú politiku.

Ako sa prejavuje úsilie Švajčiarska o posilnenie spolupráce s NATO?

Švajčiarsko, rovnako ako napríklad Írsko alebo Rakúsko, sú partnerské krajiny NATO už vyše 30 rokov. Táto spolupráca je naviazaná na prioritné témy, ktoré sú dohodnuté na bilaterálnej úrovni.

S týmito krajinami máme podpísané partnerské dohody o spolupráci, ktoré sa obnovujú každé dva až štyri roky. Majú prístup k našim vojenským zariadeniam, môžu vysielať svojich predstaviteľov do operácií NATO, môžu sa zúčastňovať rôznych vzdelávacích vojenských kurzov, sú súčasťou našich vojenských cvičení, ak sú otvorené pre partnerské krajiny, alebo sa môžu zúčastňovať rôznych konzultácií o nových bezpečnostných hrozbách a mnoho ďalšieho.  Ide teda o naozaj veľmi širokú formu spolupráce.

The post Diplomatka z NATO: Viaceré štáty už pochopili, že neutralita nie je dostatočnou zárukou bezpečnosti appeared first on euractiv.sk.