Doc. Mrva o Sv. Cyrilovi a Metodovi: Bezmála polovica Európy sa hrdo hlási k ich dedičstvu

www.slovanskenoviny.sk/rss

Doc. Mrva o Sv. Cyrilovi a Metodovi: Bezmála polovica Európy sa hrdo hlási k ich dedičstvu

Iba málo historických osobností požíva na Slovensku i v celom slovanskom svete takú úctu ako práve solúňski bratia.  Ich mená sú spojené s počiatkami kultúrneho a náboženského života  slovanských národov,  najpočetnejšieho plemena spomedzi  európskych kmeňov, píše pre SKsprávy historik doc. Ivan Mrva.  A pokračuje ďalej…

… Bezmála polovica Európy sa hrdo hlási k ich dedičstvu. Aj preto z iniciatívy Jána Pavla II. , prvého Slovana na svätopeterskom stolci, sa sv. Cyril a Metod stali spolupatrónmi Európy.

Pre Slovákov majú apoštoli Slovanov obzvlášť veľký význam. Práve u našich predkov sa začalo ich misijné dielo. Učeníci, ktorých si tu vychovali, od nás šírili solúnskymi bratmi položené základy viery a vzdelanosti ostatným Slovanom.

Aj keď pamiatka na byzantských vierozvestcov v dobách stredovekého Uhorska mala navždy vymiznúť z národnej pamäti, nestalo sa tak. Spočiatku boli sv. Cyril a Metod predmetom historického bádania, zakrátko sa ale stali zdrojom hrdosti Slovákov na svoju dávnu a slávnu kultúrnu minulosť.

Najvýznamnejším ohniskom , kde iskierka matnej spomienky na slovanských apoštolov sa zmenila na plameň, bola práve Trnava. Profesori Trnavskej univerzity kriesili svojimi historickými a teologickými dielami pamiatku na byzantskú misiu.

Na trnavskom seminári odchovaný Ján Hollý je prvým veľkým básnikom, ktorý ospieval dielo sv. Cyrila a Metoda.

V časoch silnejúcej maďarizácie predstavujú solúnski bratia veľkú duchovnú vzpruhu.

Vedomie byť užívateľom ich dedičstva a stať sa tak súčasťou mohutnej rodiny slovanských národov bola oporou Slovákov v týchto nepriaznivých dobách a toto vedomie mnohým príslušníkom slovenskej inteligencie zahatalo cestu k pomaďarčeniu. Aj v časoch náboženskej neslobody a politického útlaku spomienka na byzantskú misiu posilňovala veriacich a zároveň otupila úsilie ateistických ideológov.

Bratia sv. Konštantín – Cyril a sv. Metod uzreli svetlo sveta na území Byzantskej ríše, v meste Thessaloniki v dnešnom Grécku, ktoré však z veľkej časti obývali Slovania a pomenovali si ho tak, aby to vyhovovalo ich jazyku – Solúň.

Metod bol o viac ako 10 rokov starší, prišiel na svet okolo roku 815. Mladší Konštantín sa narodil asi v rokoch 826 – 7. Ich otec menom Lev bol vysokopostavenou osobou s úradníckymi a vojenskými právomocami v solúňskom themate (župe), matka Mária s najväčšou pravdepodobnosťou slovanského pôvodu.

Obaja bratia získali výborné vzdelanie a pôvodne boli predurčení na úradnícku dráhu. Praktickejšie založený starší syn, nám známy pod menom Metod, ktoré však prijal až pri vstupe do kláštora, začal kariéru v štátnych službách. Vďaka znalosti slovanského jazyka stal sa v pomerne mladom veku archontom – politickým a vojenským správcom kraja v povodí rieky Strumy, neďaleko Solune, s veľkou prevahou slovanského obyvateľstva.

Konštantín, ktorý už od detstva vynikal náklonnosťou k vedám, žil v rodičovskom dome do štrnástich rokov, keď otec náhle zomrel. Nadaného chlapca sa ujal logothet Theoktist, najvyšší minister, ktorý Byzantskú ríšu riadil spolu s cisárovnou Theodorou v dobe nezletilosti cisára Michala. Presné dôvody jeho priazne nepoznáme, no keďže bola trvalá a nezištná, iste ju ovplyvnili príbuzenské zväzky.

Hoci Konštantín mal na cisárskom dvore veľa možností oddávať sa rozmarom a zábavám, hlučnej spoločnosti sa vyhýbal a najviac času venoval prehlbovaniu svojho vzdelania. Za životnú družku ako hovorí Konštantínov životopisec si v mladom veku vybral Sofiu- múdrosť.

Zostal jej verný až do smrti. Nasledujúce roky študoval na najpovestnejšej škole v Konštantínopoli určenej len pre mládencov z popredných rodín. Na akadémii pri kostole sv. Apoštolov boli jeho učiteľmi najväčší í byzantskí učenci deviateho storočia – uznávaný polyhistor a budúci patriarcha Fotios i rektor školy, filozof a matematik Lev.

Od nich získal vynikajúce vzdelanie, ktoré v spojení s charakterovými vlastnosťami, intelektom a vôľou pretavili mladého muža v osobnosť vskutku výnimočnú. V priebehu šiestich rokov si Konštantín osvojil prakticky všetky svetské i cirkevné vedomosti svojej doby.

Minister Theoktist mu po skončení štúdií ponúkol veľmi dobré miesto v štátnej administratíve, ale Konštantín uprednostnil duchovnú kariéru pred svetskou. Theoktist ho teda ustanovil za tajomníka – chartofylaxa – vtedajšieho carihradského patriarchu Ignáca. K tejto funkcii sa viazala aj povinnosť vysvätenia za diakona.

Konštantínovi však nevyhovovala osoba jeho nadriadeného. Patriarcha Ignác bol neschopný a mimoriadne konzervatívny. Netajil sa svojim odporom voči klasickému antickému vzdelaniu, ktoré už medzi mladou byzantskou inteligenciou zapustilo pevné korene. Konštantín, odchovanec tohto moderného prúdu nadväzujúceho na antické korene, nemohol dlhšie zotrvať na svojom mieste bez toho, aby medzi ním a patriarchom nedošlo k rozporom.

Na istý čas sa uchýlil do jedného z kláštorov na pobreží Bosporu. Minister Theoktist napokon našiel vhodné miesto pre svojho chránenca a vymenoval ho za profesora filozofie na škole, kde sa len donedávna sám vzdelával. Konštantín sa stal Fótiovým nástupcom, keďže tento bol roku 850 povýšený do funkcie riaditeľa cisárskej kancelárie.

Prednášal vnútornú – teda kresťanskú, ale aj vonkajšiu – pohanskú filozofiu, pod ktorou sa rozumela filozofia antická. Pre neobyčajnú učenosť a argumentačné schopnosti ho cisársky dvor poveril účasťou na diplomatickej misii na dvor kalifa Mutavakila do mesta Samara neďaleko Bagdadu.

Tu zožal úspech v teologickej diskusii s moslimskými filozofmi. V roku 856 došlo v Byzantskej ríši k politickému prevratu zosnovaného blízkym príbuzným nezletilého cisára Bardasom. Logothet Tehoktist bol zavraždený, cisárovná Teodora a dcérami skončila v kláštore.

Pod dojmom týchto udalostí sa obaja bratia stiahli z verejného života. Metod sa stal mníchom a usadil sa v maloázijskom kláštore a k nemu sa uchýlil aj Konštantín, iste aj zo strachu o svoj život. Zanedlho po politickom prevrate nasledoval aj cirkevný. Patriarchu Ignáca zosadili a jeho nástupcom sa stal Fótios niekdajší Konštantínov učiteľ. Ten napokon intervenoval v prospech oboch bratov a zmieril ich s novým režimom.

Keď v roku 860 podnikli Rusi prvý námorný útok na Konštantínopol, Byzantínci sa snažili nadviazať užšie politické vzťahy s turkickým národom Chazarov, ktorý obýval rozľahlé oblasti pri Čiernom mori a bol rovnako ohrozovaný ruskými výbojmi.

Zvláštna diplomatická misia mala utužiť politicko-vojenské zväzky. Jej členmi boli aj Konštantín a Metod. Úlohou Konštantína na dvore chazarského chána bolo dôstojne reprezentovať grécku kresťanskú kultúru, proti židovskej a arabskej, keďže obe boli medzi Chazarmi rozšírené.

Byzantská diplomatická misia sa zastavila v meste Cherson na krymskom poloostrove. Konštantín využil čas, aby si osvojil základy hebrejčiny, lebo to bol jazyk oficiálne používaný na dvore chazarského chána. Jeho hlavným poslaním na tejto misii bola teologická diskusia so židovskými učencami, ktorú Konštantín brilantne zvládol.

Dlhší pobyt v Chersone ponúkol Konštantínovi oboznámiť sa s gótskym písmom, zostaveným pred niekoľkými storočiami Wulfilom, apoštolom germánsko- slovanského kmeňa Gótov a naučil sa aj základy gótskeho jazyka.

Hlavnou udalosťou misie bolo však objavenie údajných pozostatkov sv. Klimenta pápeža a mučeníka (88-97), ešte počas prezimovania v Chersone, dňa 30. januára 861. S ostatkami nástupcu apoštolov slávili obaja bratia triumfálny návrat do hlavného mesta i do verejného života. Metodovi ponúkli biskupský stolec, no on chcel aj naďalej zostať mníchom a tak mu bolo zverené vedenie dôležitého polychronského kláštora Konštantína patriarcha Fótius vymenoval do funkcie, ktorú už zastával, mal byť opäť učiteľom filozofie na reorganizovanej akadémii. Jeho pedagogická činnosť však dlho netrvala.

Byzantská diplomacia s veľkou pozornosťou sledovala nielen politický vývoj u svojich arabských susedov a u národov obývajúcich pobrežie Čierneho mora, ale aj na Balkáne, kam sa už tradične sústreďovali mocenské záujmy Konštantínopolu.

V tejto fáze historického vývoja sa ukazovalo ako životne dôležité pokrstenie Bulharov, čím by sa dostali pod kultúrny a politický vplyv Byzancie. Mocný a pre ríšu nebezpečný kmeň, neustále ohrozujúci byzantské hranice na západe, mal však voči Byzantíncom trvalo zakorenenú nedôveru.

Bulharský chán Boris hľadal proti nim spojenectvo vo Franskej ríši, odkiaľ bol aj ochotný prijať kresťanstvo. Tak sa bulharsko-franské spojenectvo pomaly stávalo skutočnosťou. Bolo namierené nielen proti Byzantskej ríši s cieľom oslabiť jej mocenské pozície na Balkáne a vo východnom Stredomorí, ale aj proti kniežaťu Rastislavovi, ktorý zveľaďoval postupne sa upevňujúci slovenský štátny útvar na strednom Dunaji, zdedený po strýcovi Mojmírovi, neskôr pomenovaný Veľká Morava.

Rastislav poznal aké nebezpečenstvo hrozí z bulharsko – franskej aliancie a hľadal spojenectvo s Byzantskou ríšou, kam v roku 862 vyslal zvláštne posolstvo. Na dvore cisára Michala prijali Rastislavovu misiu s veľkou okázalosťou a vyšli jeho požiadavkám v ústrety. Uzavretie politického spolku s Veľkou Moravou malo byť potvrdené aj zvláštnou náboženskou misiou, ktorú patriarcha Fótius zveril obom bratom.

Konštantín prijal poverenie s plnou vážnosťou a dôkladne sa naň pripravil. V Byzantskej ríši žil veľký počet Slovanov, ktorí už boli dávnejšie pokrstení a pre nich byzantská cirkev založila aj niekoľko biskupstiev. Žilo tu aj veľa kňazov a mníchov slovanského pôvodu, zbehlých vo výklade sv. Písma a vierouke.

V tejto súvislosti sa predpokladá už staršia existencia náboženských spisov v jazyku Slovanov. Konštantín ich využil pri tvorbe zvláštneho písma – hlaholiky a zároveň prikročil k prekladu evanjelií do slovanského jazyka, aký používalo obyvateľstvo Panónie a Veľkej Moravy, keďže tu sa pravdepodobne nachádzalo jadro i kolíska Slovanstva a tunajšie nárečie bolo všetkým Slovanom dobre zrozumiteľné.

Krátky časový odstup od návštevy Rastislavových vyslancov v Konštantínopoli (862) a príchodu byzantskej misie na Veľkú Moravu (863) dáva priestor pre opodstatnené dohady, že časť textov i písmo vznikli už v minulosti a Konštantín iba doplnil a upravil to, čo vykonali už dávno pred ním.

Byzantská náboženská misia prinášala tak našim slovenským predkom veľký kultúrny dar a bola prijatá s nadšením. Slováci, v tej dobe užívajúci svoje pôvodné meno Sloveni, boli už dávnejšie oboznámení s kresťanským náboženstvom, ktoré už vo forme arianizmu v neskororímskej dobe tu zapúšťalo korene, ale nasledujúce zmätky počas sťahovania národov prispeli k jeho odlivu a k reštaurácii tradičného pohanstva. Írsko-škótski misionári, ani talianski, franskí či nemeckí alebo aj grécki kňazi, pokúšajúci sa christianizovať našich predkov od 8. storočia, nedosiahli trvalejšie výsledky pre svoju nízku vzdelanosť a jazykové bariéry. Až misia Konštantína a Metoda slávila úspech.

Aby osamostatnili Veľkú Moravu spod vplyvu franských kňazov, Konštantín aj s Metodovým prispením preložil liturgické knihy do slovenského jazyka a v tomto jazyku začali vykonávať spoločne so svojimi učeníkmi aj Bohoslužby, ale podľa rímskeho obradu, ktorý bol u nás už udomácnený.

Styky Veľkej Moravy s Byzantskou ríšou boli osožné aj politicky, lebo keď v roku 864 Rastislav utrpel veľké straty v boji s Ľudovítom Nemcom, cisár Michal vpadol do Bulharska a zbavil tak svojho spojenca hrozby bulharského útoku z juhovýchodu.

Bulhari potom zanechali spojenectvo s Frankami a prijali krst od byzantských kňazov. Konštantín a Metod si uvedomili, že ich misia by bola vážne ohrozená, ak by sa proti nej okrem nemeckého kléru postavil aj rímsky pápež. Dorozumenie s Rímom bolo veľmi potrebné, lebo územie Veľkej Moravy patrilo pod rímsky patriarchát a aj slovanský knieža Koceľ, syn Pribinov, spravujúci svoj údel v Zadunajsku, javil o ich dielo veľký záujem a chcel, aby pracovali na jeho území. Pritom politicky závisel od vládcov Východofranskej ríše.

Vtedajší rímsky pápež Mikuláš I. pozorne sledoval vývoj v slovanskej ríši uprostred Európy. Zároveň sa energicky usiloval o znovuzískanie cirkevnej jurisdikcie nad niekdajšou rímskou provinciou Ilyricum, siahajúcou od Peloponézu k okraju Karpatskej kotliny, ktorá až do panovania obrazoboreckého byzantského cisára Leva III. cirkevne podliehala Rímu.

Mikulášovi sa podarilo zaistiť si podporu Bulharov, ktorí by sa radi osamostatnili spod carihradského patriarchátu, čo mu otvorilo cestu k znovunadobudnutiu Ilýrska pre Rím. Preto s určitou nevôľou pozoroval činnosť byzantských misionárov na Veľkej Morave. Navyše nemeckí kňazi a najmä bavorský episkopát vyvinuli veľké úsilie, aby Konštantína a Metoda očiernili.

Ostro útočili najmä na používanie nepovolenej „barbarskej reči“ v liturgii. Tieto klebety sa dostali do uší aj pápežovi a aby celý spor vyriešil a vyhol sa prípadným nepríjemnostiam oboch bratov pozval do Ríma. V sprievode mnohých žiakov sa asi začiatkom roka 867 vydali na cestu. Počas pobytu v Benátkach Konštantín v diskusii s trojjazyčníkmi obhajoval slovanskú liturgiu . Schématické argumenty protivníkov v prospech troch dovtedy užívaných jazykov – gréčtiny, latinčiny a hebrejčiny – podvrátil citátmi zo sv. Písma,

V Ríme ich so všetkými poctami prijal už Mikulášov nástupca Hadrián II. Domnelé ostatky sv. Klimenta, ktoré so sebou priniesli, im zaistili úctu aj popularitu u rímskeho ľudu. Veľkú oporu našli u riaditeľa pápežskej kancelárie, bibliotékára Anastázia, ovládajúceho grécky jazyk, aj vo viacerých gréckych kláštoroch Ríma.

Tak pápež napokon potvrdil veľkú novotu uvedenú Konštantínom a Metodom do života – zavedenie slovanskej liturgie a vysvätil ich žiakov, ktorých do Ríma priviedli. K tomuto kroku ho viedli najmä obavy, že Byzancia využije slovanskú liturgiu na rozšírenie svojho vplyvu medzi Slovanmi. Konštantín v Ríme ochorel a životné sily ho rýchlo opúšťali. Vstúpil do gréckeho kláštora, prijal rehoľné meno Cyril a 14. februára 869 zomrel. Bol pochovaný v kostole sv. Klimenta.

Na smrteľnej posteli vyzval Metoda, aby pokračoval v misijnom diele. Pápež Hadrián chcel čo najvhodnejšie vyriešiť situáciu v cirkevnej organizácii v strednej Európe. Metodovi vydal zvláštny list, ktorým potvrdzoval slovanskú liturgiu a zveril mu obnovenú Sriemsku arcidicézu, ktorej podriadil Panóniu i Veľkú Moravu. Nový slovanský cirkevný útvar na čele s arcibiskupom Metodom mal vytvoriť predpoklady na postupné získanie balkánskych Slovanov, najmä Bulharov, pre rímskeho pápeža.

Nemecký klérus sa však cítil poškodený vo svojich právach a odmietol sa podriadiť pápežskému rozhodnutiu. Politický vývoj na Veľkej Morave mu nahrával. Nemeckí kňazi získali na svoju stranu ambiciózneho Rastislavovho synovca Svätopluka. Knieža Rastislav bol roku 870 zvrhnutý a vazalské vzťahy medzi Východofranskou ríšou a Veľkou Moravou sa utužili.

Keď sa Metod pokúsil ujať sa vedenia práve zverenej arcidiecézy, bol zajatý a vydaný nemeckým biskupom. Na zvláštnej synode ho odsúdili a uväznili. Márne sa pokúšal informovať o svojom smutnom osude.

Až Hadriánov nástupca Ján VIII. sa prostredníctvom Koceľa dozvedel, čo sa s Metodom stalo. V roku 873 vyslal svojho legáta biskupa Pavla z Ancony, aby Metoda oslobodil a uviedol do cirkevnej funkcie. Nemeckí biskupi boli potrestaní a Metod po trojročnom väznení opäť mohol pokračovať v misijnom diele.

Aby sa vzťahy medzi nemeckým episkopátom a Rímom ďalej nevyhrotili, pápež zakázal používanie slovanského jazyka pri liturgii. Metod však ďalej slúžil služby Božie tak ako predtým a pri svojej druhej ceste do Ríma k pápežovi ho podloženou argumentáciou prinútil k prehodnoteniu svojho zákazu. Nemecký klérus sa však nevzdal a podarilo sa mu nakloniť si Svätopluka, hoci ten dokázal vojenskými úspechmi zredukovať politický vplyv Východofranskej ríše na Veľkú Moravu.

Ich exponent Wiching si získal Svätoplukovu priazeň, ktorý si u pápeža vymohol jeho vymenovanie za nitrianskeho biskupa. Situácia Metoda sa ešte viac skomplikovala a navyše v južných oblastiach Moravsko-panónskej diecézy sa zosilňoval vplyv carihradského patriarchu. To bol dôvod Metodovej cesty do Konštantínopolu roku 882.

Aj tu bol veľmi priaznivo prijatý cisárom Basileom I. aj patriarchom Fótion, ktorý sa zvlášť živo zaujímal o slovanskú liturgiu. Po návrate na Veľkú Moravu ešte pokračoval v apoštolskej činnosti a dokončil preklady sv. Písma. Zomrel 6. januára 885.

Jeho najschopnejší žiak Gorazd, prvý známy slovenský učenec, sa mal podľa poslednej Metodovej vôle stať nástupcom vo funkcii arcibiskupa. Ale Rím Gorazda nepotvrdil. Wiching si prostredníctvom intríg získal nového pápeža Štefana V. a ten oklamaný podvrhnutím pápežského listu zakázal slovanskú liturgiu.

Wiching bol následne poverený dočasným vedením Metodovej diecézy. U Svätopluka si vymohol vyhnanie Metodových žiakov, ktorí poväčšine odišli do Bulharska. Tu sa kultúrne a vieroučné dedičstvo po solúňskych bratoch mohlo nerušene rozvíjať a z Bulharska bolo neskôr sprostredkované východným aj južným Slovanom.

Dielo sv. Cyrila a Metoda pôvodne určené slovenskému obyvateľstvu Veľkej Moravy a Panónie sa z dôvodov politicko-mocenských v tomto priestore nemohlo ďalej rozvíjať o to pevnejšie sa zakorenilo medzi balkánskymi Slovanmi a s istým časovým posunom aj medzi najpočetnejším slovanským národom – Rusmi. Môžeme predpokladať, že Svätoplukov bezohľadný postup rovnako prispel k oslabeniu jeho ríše ako nesvornosť jeho synov.

Regnum Sklavorum ako dobové pramene nazývajú Svätoplukovu ríšu, teda slovenské kráľovstvo na prelome 9. a 10. storočia zaniklo. Nasledujúca doba nebola priaznivá pre kultúrny rozvoj ani politickú stabilitu. Desiate storočie, nazývané saeculum obscurum teda temným storočím bolo v znamení neporiadkov na pápežskom stolci, lúpeživými výpravami starých Maďarov, vpádmi Vikingov i Arabov a prakticky celá Európa s výnimkou Byzanstkej ríše sa ocitla v kríze.

V druhej polovici 10. storočia z hľadiska cirkevno-správneho v strednej Európe zosilnel vplyv Ríma, kde slovanskú liturgiu považovali za schizmatickú. Keď sa malo založiť pražské arcibiskupstvo pápež Ján XIII. (965-972) dal na jeho zriadenie roku 967 len podmienečný súhlas, aby nové biskupstvo nebolo podľa rítu a sekty Bulharov, Rusov alebo slovanskej reči.

V novovzniknutom Uhorskom štáte sa napokon presadila latinská cirkev. Pretrhnutie posledných zväzkov medzi rímskym pápežom a patriarchom v Konštantínopole v roku 1054, znamenalo, že aj Cyril a Metod boli označení za schizmatikov a pamiatka na nich mala upadnúť medzi Slovákmi v Uhorsku do zabudnutia.

Hlaholské knihy a liturgické spisy sa ničili. Ich misiu dôsledne zamlčiavali všetky uhorské kroniky a ako akúsi náhradu za oboch vierozvestcov bol od druhej polovice 11. storočia účinne propagovaný kult sv. Svorada a Benedikta. Spomienka na nich pomaly bledla, ale úplne nevybledla. V liturgickom prejave ľudových vrstiev pretrvalo až do novoveku.

Dedičstvo sv. Cyrila a Metoda však mohutnelo u východných a južných Slovanov aj na pôde Uhorska, predovšetkým u Chorvátov, Rumunov i Rusínov, ktorí vo včasnom stredoveku osídlili horské oblasti severovýchodného Slovenska. Pamiatka na oboch vierozvestcov sa udržiavala aj na susednej Morave zásluhou niektorých olomouckých biskupov.

Navyše český kráľ a rímsky cisár Karol IV. založil v Prahe kláštor zasvätený sv. Hieronymovi, povestné slovanské Emauzy, v ktorom rehoľníci, poväčšine pôvodom z Chorvátska, pestovali slovanskú liturgiu. Jeho pokus oživiť cyrilometodskú tradíciu v prostredí kde pred takmer štyrmi storočiami zdarne účinkovali vyvrcholil na provinciálnej synode pražskej arcidiecézy v roku 1349, kde bolo ustanovené každoročne svätiť pamiatku sv. Cyrila a Metoda a to dňa 9. marca.

Ale až v 17. storočí sa slovenskí vzdelanci mohli systemtickejšie oboznámiť s tým, čo slovanskí apoštoli vykonali v prospech Slovákov a Slovanov. Z iniciatívy vesprímskeho biskupa Jána Jakušiča z Orbovy, inak rodom Chorváta, vykonával jezuitský učenec Melchior Inchofer rozsiahly výskum v rímskych archívoch.

V diele Annales ecclesiastici regni Hungariae, ktoré vyšlo v Ríme roku 1646, sprístupnil dovtedy neznáme dokumenty týkajúce sa veľkomoravského obdobia a kristianizačnej misie sv. Cyrila a Metoda. Na Inchofera nadviazal ďalší jezuita, Martin Čeleš rodom i presvedčením vrúcny Slovák, rodák z obce Ružindol v tesnom susedstve Trnavy . Za svojho dlhého pobytu v Ríme na sklonku 17. storočia pokračoval v zbieraní dokumentov k najstarším dejinám Slovákov. Po návrate pôsobil ako profesor Trnavskej univerzity.

Tieto poznatky si osvojili a ďalej prehĺbili viacerí univerzitní pedagógovia na čele s najvýznamnejším polyhistorom svojej doby Martinom Sentivánim (1663-1705). Z jeho pera pochádza aj prvá vedecká encyklopédia v Uhorsku Curiosora er selectiora variarum scientiarum Miscellanea. Prvý diel z trojzväzkovej série vyšiel v Trnave ešte roku 1689. Autor v nej mnohokrát pripomína prínos kristianizačnej misie sv. Cyrila a Metoda.

Pre širšie vrstvy malo veľký význam dielo jezuitu Benedikta Sölöšiho – Rybnického Z podnetu arcibiskupa Juraja Lipaja zostavil a roku 1655 v Trnave vydal „ Cantus Catholici, „ Pysne katolicke, latinské y slowenské, nowé y starodawné, z kterými krestiané v Pannonygi na wyročné swátky, slawnosti pri službe Boží a w ginem obzlaštnem času z pobožnosti swé krestianske ozýwagí“….

V latinskom úvode spevníka poukazuje na slávnu minulosť Slovákov. Vďaka hlásaniu viery apoštolskými mužmi Cyrilom a Metodom sa za kráľa Svätopluka Slováci primkli ku Kristovi. Ako jeden z prvých poukazuje aj na stále živú cyrilometodskú tradíciu na Slovensku a to v súvislosti so spievanou omšou v ľudovom jazyku, ktorá sa v krajoch obývaných Slovákmi teší veľkej obľube. I keď nie celkom presne, Sölöši pripomína výsadu používania slovanskej liturgie udelenú pápežom ešte v 9. storočí.

Na prácu slovenských učencov 17. storočia nadviazali ďalší v nasledujúcom storočí. Tu treba spomenúť predovšetkým odchovanca Trnavskej univerzity, jezuitu a historika Samuela Timona, rodáka z Trenčianskej Turnej. V historickom spise Imago antiquae Hungariae — Obraz starého Uhorska, ktoré vyšlo v Košiciach roku 1733, sa zapodieval dejinami starých národov na území Panónie pred príchodom Maďarov.

Za prvých obyvateľov považuje Slovákov. Samotný názov Panónie odvodil od slovenského – pán, páni. Mimoriadne veľkú pozornosť venuje aj veľkomoravskému obdobiu. Cyrilometodskej misii venoval osobitnú kapitolu. Ich misijné dielo pripomína aj prvá národná obrana z pera Jána Baltazára magina napísaná roku 1723.

Pamiatka na sv. Cyrila a Metoda postupne silnela v celej monarchii, nielen u Slovákov, ale i Chorvátov, Čechov a Slovincov. Aj preto Mária Terézia so súhlasom pápeža zaviedla roku 1777 sviatok sv. Cyrila a Metoda pre Čechy a Moravu na deň 9. marca, pre Uhorsko na 14. marca. Je len prirodzené, že „Dejiny slovenského národa, o kráľovstve a kráľoch slovenských“ z pera Juraja Papánka (História gentis Slavae. De regno regibusque Slavorum) podrobne mapuje udalosti z obdobia Veľkej Moravy, i byzantskej misie, no zároveň odkrýva aj oveľa staršiu minulosť Slovákov.

Autor chcel tak poskytnúť svojim krajanom argumenty „proti závistlivým hanobiteľom”. Začiatky kráľovstva Slovákov kladie už do 4. stor. pred Kristom a od tých čias až po Svätopluka ich dokázal naplniť niekoľkými dynastiami slovenských kráľov. Bezvýhradne privlastňuje Svätopluka, veľkomoravské a cyrilometodské dedičstvo Slovákom a tak posilňuje slovenský buditeľ­ský historizmus. Juraj Sklenár i Juraj Fándly a mnohí ďalší na sklonku 18. aj na začiatku 19. storočia ďalej rozvíjali cyrilometodskú tradíciu.

Azda najväčší ohlas mala však „Cyrilometodiáda“ (1835) z pera chýrneho básnika Jána Hollého. Ako neskôr napísal Janko Kalinčiak „do noci slovenskej zatrúbil spevec, zablesklo slnce, všetko ožilo a ďakuje Hollému. Hollý ako prvý skladal verše o zapadnutom kráľovstve Slovákov. Vracal sa k do­be veľkomoravskej a jeho verše mali väčší účinok ako stohy učených kníh.

Ján Hollý sa stal veľkou duchovnou autoritou a jeho madunická fara pútnym miestom prebudených Slovákov. Jozef Miloslav Hur­ban vo svojom denníku poznamenal: „Hollý má nesmrtedlné zásluhy o jisté okresy v Uhrích, k nimž bychom my nikdy snad nebyli pronikli“……..

Cyrilometodská tradícia zapúšťala na Slovensku i na susednej Morave čoraz hlbšie korene. Poskytla dôležité historicko-kultúrne argumenty v stretoch s rozpínavým maďarizmom. Maďari v zápase o štátoprávne požiadavky s Viedňou radi používali rôzne historické i pseudohistorické argumenty, no o starobylosti slovenskej kultúry i viery u Slovákov podopreté dielom sv. Cyrila a Metoda nechceli počuť.

Napriek mrazivej zdržanlivosti zo strany cirkevnej vrchnosti si sv. Cyrila a Metoda pre názov svojho časopisu zvolili aj katolícki buditelia Andrej Radlinský a Ján Palárik. Dňa 14. marca 1850 uzrel tak svetlo sveta „Cyrill a Method, katolický časopis pro Cirkev a školu.. V rôznych obmenách vychádzal potom nasledujúce dve desaťročia. Pod vplyvom zosilnenia kultu sa slovenské kostoly postupne zapĺňali obrazmi slovanských vierozsvestcov. Už roku 1850 dal Tomáš Hromada, správca farnosti v Hronci zasvätil nový zvon sv. Cyrilovi a Metodovi, ktorý na svojom tele niesol aj reliéf solúnskych bratov.

Najvýznamnejším šíriteľom kultu oboch slovanských apoštolov bol od polovice 19. storočia banskobystrický biskup Štefan Moyses. Uvedomoval si, že ich prostredníctvom môže asi najlepšie upevniť národné povedomie v masách doposiaľ národne ľahostajného slovenského ľudu. Zároveň mu veľké dielo vierozvestcov umožnilo úspešne odvrátiť maďarské útoky.

Ich kult pestoval v rámci svojej diecézy aj medzi študentmi slovenského katolíckeho gymnázia v Banskej Bystrici. V prepracovanom návrhu Hornouhorského slovenského okolia, podaného slovenskou deputáciou k cisárovi Františkovi Jozefovi v decembri 1861, ako patróni tohto slovenského autonómneho štátu, uskutočneného, žiaľ, iba na papieri, boli určení práve soluňskí bratia sv. Cyril a Metod.

Na rok 1863 sa medzi Slovákmi i v celom slovanskom svete chystala dôstojná spomienka na tisícročie príchodu sv. Cyrila a Metoda na Slovensko. Biskup Moyses vybavil u Svätej stolice, aby sa sviatok slovanských vierozvestcov preložil zo 14. marca, keď sa obvykle držal štyridsaťdňový pôst, na vhodnejší dátum – 5. júla. Zároveň získal podporu pre oslavy od samotného pápeža, čo im zjednalo širší rámec najmä v slovanskom svete a posilnilo Moysesovu nádej, že sa jubileum bude sláviť vo všetkých diecézach na Slovensku. Ale väčšina hierarchie sa chovala rezervovane po príklade prímasa Scitovského.

Medzi evanjelickými veriacimi si pripomínali pamiatku vierozvestcov len patentálne cirkvi Preddunajského dištriktu, ktoré riadil superintendent Karol Kumány. S najväčšou horlivosťou sa pripravovali cyrilometodské oslavy v Moysesovej banskobystrickej a aj v Spišskej diecéze, kde biskup Zábojský ukázal slovenské presvedčenie.

V posledný májový deň roku 1863 sa v Selciach pri Banskej Bystrici uskutočnila slávnostná vysviacka chrámu sv. Cyrila a Metoda. Bol to prvý kostol na Slovensku zasvätený vierozvestcom. Slávnosť sa odbavila za prítomnosti biskupa Štefana Moysesa a veľkého množstva ľudí. Oslavy vrcholili na veľkej púti na Velehrade, kam prišlo aj mnoho ľudí zo Slovenska. Vo sviatok sv. Cyrila a Metoda sa na mnohých miestach Slovenska a v celom slovanskom svete konali slávnostné bohoslužby.

V kostoloch znela aj kantáta „Slavimo slavno Slaveni“, ktorú k pocte vierozvestcov zložil slávny hudobník slovenského pôvodu Franz List. Ešte v tom istom roku zásluhou kňaza Štefana Závodníka, bol vysvätený filiálny kostol sv. Cyrila a Metoda v Mojtíne. Potom však kostoly s patrocíniom slovanských vierozvestcov prestali na Slovensku pribúdať. Stali sa prípady, že ak uvedomelí kňazi zasvätením chrámu chceli pripomínať pamiatku vierozvestcov upadli do nemilosti u patrónov fary i hierarchie a boli vyštvaní zo svojho miesta.

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní roku 1867 a po smrti biskupa Moysesa o dva roky neskôr nastali pre Slovákov ešte horšie časy. Cyrilometodská tradícia sa mala opäť vykoreniť. Pripomínať oboch vierozvestcov bolo v Uhorsku považované za nevlastenecký postoj a prejav panslavizmu. V tejto súvislosti sa zúriví šíritelia maďarskej štátnej myšlienky „vyznamenali“ z dnešného pohľadu až úsmevnými opatreniami.

Zemplínsky župan roku 1880 zakázal grécko-katolíckym veriacim verejné používanie tradičného pozdravu – „Slava Isusu Christu“ a to preto, lebo slovo „slava“ pripomínalo panslavizmus. Spomienka na sv. Cyrila a Metoda však zostávala už trvalo zakorenená v slovenskom ľude. Pri živote ju udržiavala aj Svätá stolica.

Pre Slovákov bolo veľkým zadosťučinením, keď roku 1880 pápež Lev XIII. vydal encykliku „Grande munus“, ktorou pripomenul tisícročie od povýšenia slovanskej reči na liturgický jazyk. V roku 1885, v čase najtvrdšieho útlaku a politickej pasivity, slovenskí katolíci a evanjelici spoločne s Čechmi a Moravanmi si uctili 1000-ročnú pamiatku Metodovej smrti na spoločných slávnostiach vo Velehrade na Morave.

Až po rozpade monarchie a vzniku Česko-Slovenska sa situácia zmenila k lepšímu, aj keď oficiálna česká historiografia nerada pripúšťala, že byzantskí vierozvestci pôsobili medzi Slovákmi a na Morave. Po uchopení politickej moci komunistami v roku 1948 sa postupne presadzoval ateistický svetonázor a preto prívlastok „svätí“ spred mien slovanských vierozvestcov zmizlo.

Byzantská misia však zostala oficiálnou súčasťou štátnej doktríny, pričom sa ale dôraz kládol na kultúrne a politické spojenie s východom Európy, čo zdůrazňuje aj preambula ústavy prijatej roku 1948. Oslavy pri príležitosti 1100. výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na Slovensko v roku 1963 boli zároveň spojené s personálními zmenami v najvyššom politickom orgáne Slovenska, keď na jeho čelo sa dostal Alexander Dubček.

Bol to začiatok postupného politického uvoľnenia, ktoré vyvrcholilo v roku 1968. Aj v období normalizácie, politického, národného i náboženského útlaku, pamiatka našich slovanských apoštolov posilňovala v širokých vrstvách nádej na zmeny. Zároveň umožňovala verejne vyjadriť nesúhlas s panujúcimi pomermi ako napríklad pri príležitosti spomienky na 1100. výročie smrti sv. Metoda na Velehrade v roku 1985, keď sa aj vďaka televíznemu prenosu naša i svetová verejnosť mohla presvedčiť, že v socialistickom Československu zďaleka nie je všetko v poriadku.

S osobnosťmi sv. Cyrila a Metoda teda nie je spojený iba náš kultúrny vzostup, ale aj dlhý zápas slovenského národa za politické i národné práva. Preto dielo zvestovateľov viery a kultúry je pre každého Slováka výzvou i záväzkom zároveň a to v tom zmysle, že spoločne budeme ďalej rozvíjať ich dedičstvo, chrániť náš jazyk a našu pôvodnú kultúru.

Doc. Ivan Mrva / skspravy.sk/

Príspevok Doc. Mrva o Sv. Cyrilovi a Metodovi: Bezmála polovica Európy sa hrdo hlási k ich dedičstvu je zobrazený ako prvý na .