Nepretržitý slovenský dejinný pohyb splodil celé generácie odhodlaných a intelektuálne vyspelých národovcov, bez ktorých nemožno hovoriť o súčasnej slovenskej štátnosti, svojbytnej národnej kultúre, literatúre, umení či vede. Slovenská verejnosť si nie vždy uvedomuje, že po bernolákovcoch, neskôr generácii Všeslávia pod vedením Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika a predovšetkým najvyspelejšej generácii štúrovcov sa dejiny nezastavili, aby sa opäť pomyselne […]
Menej ako 1 min. min.
Nepretržitý slovenský dejinný pohyb splodil celé generácie odhodlaných a intelektuálne vyspelých národovcov, bez ktorých nemožno hovoriť o súčasnej slovenskej štátnosti, svojbytnej národnej kultúre, literatúre, umení či vede. Slovenská verejnosť si nie vždy uvedomuje, že po bernolákovcoch, neskôr generácii Všeslávia pod vedením Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika a predovšetkým najvyspelejšej generácii štúrovcov sa dejiny nezastavili, aby sa opäť pomyselne rozbehli po roku 1918. Aj po troch vlnách národného obrodenia nasledovali ďalšie i porovnateľne ucelené generácie slovenského politického a kultúrneho pohybu v druhej polovici 19. storočia, ktorý intenzívne pokračoval v nasledujúcich vlnách v celom 20. storočí až podnes. Ťažko povedať, prečo sme ich nepomenovali rovnako, ako sme nazvali mladých katolíckych intelektuálov z prelomu 18. a 19. storočia „bernolákovcami“ a verných stúpencov Ľudovíta Štúra „štúrovcami“. Možno rovnaké dejinné okolnosti spôsobili, že druhá vlna národného obrodenia nie je pomenovaná ako „šafárikovská“, alebo aspoň „kollárovsko-šafárikovská“.
Ani po troch vlnách národného obrodenia sa čas nezastavil. Dokonca ani vtedy, keď sa poslední mladší štúrovci narodili v rokoch 1829 až 1930. V slovenských učebniciach sa píše o nasledujúcom období „Starej školy“ alebo „Novej školy“, ale generalizujúce označenie „štúrovci“ akoby podvedome chýbalo. Veď aj po nich pokračuje v zmenených politických a spoločenských podmienkach s neutíchajúcou intenzitou slovenské politicko-kultúrne hnutie, ktorého predstaviteľov niekedy označujeme ako „národniarov“. Najmä preto, že boli zoskupení okolo prvej politickej strany Slovákov – martinskej Slovenskej národnej strany.
„Vajansko-mudroňovské“ pokolenie
Chrbticu národniarskej generácie, ktorá pre mladý vek nezasiahla do štúrovsko-hurbanovských revolučných meruôsmych rokov, tvorili predovšetkým Svetozár Hurban-Vajanský, Jozef Škultéty a Matúš Dula, pričom netreba opomenúť ani vekovo mladšieho Jána Vanoviča a ostatných intelektuálnych oráčov na roli národa dedičnej. Najväčším hriechom by bolo zabudnúť na neprehliadnuteľnú dvojicu, ktorá sa výrazne jagala na národnom nebi, a to slovenské dvojčatá Pavla a Michala Mudroňa. Z nich predovšetkým dlhoročného predsedu Slovenskej národnej strany, obnovovateľa Slovenských pohľadov, spoluzakladateľa martinskej Sporiteľne i Tatrabanky, uhorskými úradmi neustále perzekvovaného Pavla Mudroňa. Spolu s bratom Michalom majú v tomto roku 190. výročie svojho narodenia.
Život a obdivuhodné osobné nasadenie Pavla a Michala Mudroňovcov za národnú slobodu a sociálne dôstojnú existenciu Slovákov v strednej Európe plným právom ašpirujú obidvoch bratov k tomu, aby sme postštúrovské pokolenie symbolicky nazvali „mudroňovcami“ alebo aspoň „vajansko-mudroňovské!“
Mudroňovci a ich slovenskí spolupútníci sa rodili zhruba v rozpätí 30. až 50. rokoch 19. storočia. Pavol Mudroň (1835 – 1914), Michal Mudroň (1835 – 1887), Jozef Škultéty (1853 – 1948), Svetozár Hurban Vajanský (1846 – 1916), Matúš Dula (1846 – 1926), Ambro Pietor (1843 – 1906), Miloš Štefanovič (1854 – 1904), Andrej Halaša (1852 – 1913), Štefan Fajnor (1844 – 1909) či Ján Vanovič (1856 – 1942) dominante formovali ciele slovenskej politiky a kultúry takmer do začiatku prvej svetovej vojny. Hlavnými princípmi ich politickej koncepcie boli štúrovsko-hurbanovské ideály, požiadavka úplnej svojbytnosti slovenského národa a predovšetkým vytrvalá generačná požiadavka vychádzajúca z Memoranda národa slovenského spočívajúca vo vlastnom slovenskom dištrikte, nazvanom Slovenské okolie. Medzi ideové piliere patrila slovanská spolupráca, predovšetkým spojenectvo s Čechmi i Moravanmi a ďalšími nemaďarskými národmi v Uhorsku.
Pavol Mudroň bol v tomto ohľade uznávaný aj v zahraničí ako vodca Slovákov či symbolicky nekorunovaný slovenský kráľ. Bol to práve on, ktorý v roku 1895 organizoval spolu so Srbmi a Rumunmi Kongres nemaďarských národností na obranu práv národov v Uhorsku v Budapešti. Jeho cieľom bolo vypracovať spoločný program a postup proti zvyšujúcemu sa národnému a kultúrnemu útlaku. Slovenské záujmy presadzoval ako funkcionár evanjelickej cirkvi a. v., kde pôsobil ako inšpektor turčianskeho i trenčianskeho seniorátu. Príznačné pre túto dobu bolo, že Mudroňa v roku 1895 surovo a veľmi nečestne pozbavili cirkevnej funkcie pre obvinenia z údajného panslavizmu.
Korene národnej zanietenosti
Pavol a Michal Mudroňovci sa narodili v obci Čabradský Vrbovok v rodine miestneho učiteľa a oravského rodáka Michala Mudroňa a Karolíny Urbanovičovej. Dlho sa v rodnej obci neohriali a o dva roky sa s rodičmi presťahovali do Malej Čalomie v Honte. Neskôr v roku 1844 dokonca do Pitvaroša na Dolnej zemi. Pavol Mudroň vo Vlastnom životopise zdôrazňuje, že tam treba hľadať korene národnej zanietenosti. V tom čase v Pitvaroši pôsobil slovenský kňaz a národovec Ján Kutlík, ktorý mladým ľuďom intenzívne vštepoval slovenské povedomie a ideu slovanstva.
Gymnázium začali študovať v Sarvaši a neskoršie pokračovali na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. Napriek tomu, že Mudroňovci patrili k evanjelickej rodine, bratia prešli v siedmej triede na katolícke gymnázium v rovnakom meste, kde dostali oveľa väčšiu podporu od učiteľov. Ktovie, ako by sa vyvíjal ich osud, ak by nepokračovali v štúdiu práva, ktoré ich výrazne ovplyvnilo a pomohlo im v neskoršom kultúrnom a politickom snažení. Rodičia ich totiž smerovali k štúdiu teológie. Bratia Mudroňovci naopak plánovali pokračovať v štúdiu na lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici.
Osud však rozhodol inak. Banský úradník Ondrej Červenák ich presvedčil, aby odišli študovať právo, pričom to prozreteľne odôvodňoval tým, že Slováci nemajú dostatok národne orientovaných právnikov. Poradil im, aby odišli do Bratislavy a dokonca im sľúbil sto zlatých na život v meste. Isto je zaujímavosťou, že zhruba z rovnakých dôvodov odišiel študovať na právo ich celoživotný spolubojovník Matúš Dula. Peniaze však Červeňák nikdy neposlal, ale na jeho iniciatívu v konečnom dôsledku spomínali bratia pozitívne a s pribúdajúcim vekom aj nostalgicky.
Rozchod po štúdiách
V Bratislave žili veľmi chudobne a predierali sa s pomocou národne orientovaných učiteľov i spolužiakov. Gymnázium ukončili maturitnou skúškou a pokračovali v ďalších dvoch rokoch štúdiom na tunajšej právnickej akadémii. Aktívne sledovali život v meste a činorodo sa zapájali aj do spoločenského života slovenskej mládeže. Sami iniciovali mládežnícke stretnutia, kde oboznamovali spolužiakov so slovenskou literatúrou, históriou, spievali národné piesne, ale predovšetkým aktivizovali národný život.
Ako mladíci mali privilégium osobne poznať nielen Ľudovíta Štúra, ale aj ďalších velikánov štúrovského hnutia, a to farára Daniela Minicha či riaditeľa gymnázia Jána Kalinčiaka. V štúdiách pokračovali v neďalekej Viedni, kde nadviazali spojenie s tamojšími Slovákmi. Spolupracovali s legendami národného hnutia – s prvým profesionálnym žurnalistom i redaktorom Slovenských novín Danielom Gabrielom Lichardom, ale aj s budúcim matičným podpredsedom Karolom Kuzmánym. Študentské roky ukončili v roku 1857 zložením štátnej skúšky s veľmi dobrým výsledkom. Potom sa ich cesty rozišli takmer biblickým spôsobom. Pavol odišiel do budúceho centra národnej politiky do Turčianskeho Svätého Martina a Michal uprednostnil na uhorské pomery veľké mesto Bratislavu.
Na advokátsku dráhu sa Pavol vydal v máji 1859, keď sa stal advokátskym koncipientom a po peripetiách s advokátskymi skúškami v roku 1862 v Turčianskom Svätom Martine si otvoril samostatnú advokátsku kanceláriu. Vo svojej dobe ho charakterizovali ako vidieckeho advokáta. Nebolo to odrazom jeho vedomostí, skôr toho, že sa orientoval na klientelu menšieho mesta oproti svojmu bratovi, pôsobiacemu v relatívne veľkom Prešporku.
Pavol Mudroň v skutočnosti vyhral veľké a možno povedať historické súdne spory. V Turci úspešne obhajoval slovenských roľníkov v zdanlivo na začiatku prehratých procesoch voči uhorskej vrchnosti. Rozsahom obsiahle a spletité kauzy týkajúce sa neoprávnených šľachtických komasácií pozemkov roľníkov nezastavili odhodlanie mladého advokáta. Jeho nečakaná výhra pred súdom zachránila mnohým roľníkom majetok obrovských hodnôt. Pre Pavla Mudroňa bolo charakteristickým praktické spájanie advokátskeho povolania a bystrého uplatňovania právnych vedomostí s ideou obrany národných požiadaviek. V neposlednom rade aj odhodlanie nekompromisného boja za sociálne práva slovenského ľudu v Uhorsku.
Michal zostal v Bratislave, kde pracoval v advokátskej kancelárii ako koncipient, súčasne ďalej usilovne študoval. Advokátsku, resp. ako sa vtedy nazývala pravotársku skúšku zložil v roku 1861. Nebolo prekvapením, že jeho prvý samostatný prípad a žaloba ako advokáta bola podaná voči redakcii časopisu Figaro za národnú urážku Slovákov.
Neskôr ho preslávil najmä tzv. lopašovský proces, povedané dnešným žargónom – sledovaný vtedajšou verejnosťou. V roku 1868 vyšetrovali uhorskí úradníci prípad hromadnej bitky lopašovkých mládencov s uhorskými žandármi. Nebolo to na svoju dobu nič zvláštne, keď vyšetrovatelia použili voči obvineným vynucovacie prostriedky. Tragickým bolo, že slúžny dal do protestujúcich strieľať a jedného žandári dokonca zastrelili. Súd prihliadol na zanietenú obhajobu Michala Mudroňa a po rôznych peripetiách poslal skutočných vinníkov do väzenia. Neskôr Michal Mudroň obhajoval Jozefa Miloslava Hurbana tiež v politickom súdnom prípade na pozadí plazivej maďarizácie v tzv. tlačovom procese proti národnostnému zákonu. V iných súdnych konaniach obhajoval prvého predsedu Slovenskej národnej rady Viliama Paulinyho-Tótha. Pressburger Zeitung v roku 1872 pod dojmom úspechov mladého advokáta uviedol: „Obhajca Michal Mudroň začal svoju obrannú reč, prezrádzajúcu skutočne majstrovskú rétorickú zbehlosť a zvláštny ostrovtip s takou presvedčivou silou, takou prekvapujúcou logikou, žeby sa už len touto rečou dokázal ako obranca neobyčajného významu, keby sa jeho schopnosť už dávno nebola osvedčila.“
Úspešnú advokátsku kanceláriu Michala Mudroňa v Bratislave vyhľadávali aj zámožní maďarskí a nemeckí klienti. Na rozdiel od mnohých súčasných tzv. úspešných slovenských podnikateľov z dnešnej Bratislavy nikdy nezabudol na slovenský národ a naďalej sa aktívne angažoval v národnom hnutí. Svojimi politickými aktivitami i napredujúcou právnickou kariérou nadobudol značnú autoritu v spoločnosti a bol považovaný za neoficiálneho reprezentanta Slovákov v Bratislave. Práve u Michala Mudroňa sa stretávali slovenskí študenti, ktorých podporoval a svojím vlastným životným príkladom nabádal, aby zostali verní národnému presvedčeniu. Zároveň neúnavne rozširoval slovenské knihy a časopisy v Bratislave i širšom okolí.
Dočasný obrat v politickej situácii v Rakúskej ríši priniesol októbrový diplom z roku 1860, ktorým povoľoval občanom ríše rokovanie pred úradmi v materinskej reči. Keďže bolo potrebné zjednotiť právnu terminológiu, Michal Mudroň z vlastnej iniciatívy vydal v roku 1869 v Pešti knihu Názvoslovie práva a državovedy. Neúnavne presadzoval vytvorenie slovenskej právnej akadémie, čo sa v Uhorsku nikdy nerealizovalo. Právnická terminológia sa skutočne zjednotila na pôde obnovenej Matice slovenskej a slovenská právnická fakulta bola založená až v roku 1919, bohužiaľ, toho sa ani jeden z bratov Mudroňovcov nedožil.
Bratské stretnutie pri matičnom Memorande
Obidvaja bratia sa nadmieru angažovali pri zvolávaní legendárneho memorandového národného zhromaždenia 6. až 7. júna 1861 v Turčianskom Svätom Martine, na ktorom bol Pavol Mudroň zapisovateľom. Mudroňovci sa spolupodieľali nielen na formuláciách textu Memoranda národa slovenského, ktorého hlavným tvorcom bol Štefan Marko Daxner, ale činnými boli pri jeho následnej obhajobe v tlači a vo verejnosti, najmä v novinových prestrelkách s vtedajšími pochybovačmi o slovenskej veci. Michal Mudroň v zápase s exponentmi maďarizácie preukázal, že je úspešný advokát i plnohodnotný národný ideológ, ktorému je blízky slovenský štátoprávny rozmer. Ako napísal: „Národ je značnejší počet jednotlivcov, jednou rečou spojených, žijúcich na istej súvislej ploche… Národ je spoločnosť rodín spojených duchovnou jednotou reči i podstatnou hmotnou, telesnou jednotou bydliska. Keďže členovia národa nebývajú na jednom mieste, k rozhodovaniu o dôležitých otázkach musia sa schádzať k poradám. Takéto bolo i memorandové zhromaždenie, kde mal každý Slovák právo vyjadriť svoju mienku. Bolo povinnosťou každého Slováka prísť a zúčastniť sa hlasovania. Kto neprišiel, pripravil sa o právo spolurozhodovania, nie je teda oprávnený protestovať.“
Zásluhy slovenských dvojičiek na národnej ceste tým nekončia a ich neľahký zápas za Slovákov pokračoval ďalej. Pavol a Michal Mudroňovci boli previazaní so vznikom Matice slovenskej v roku 1863. Nielenže sa aktívne zapojili do jej zakladania v Turčianskom Svätom Martine, ale patrili aj medzi jej prvých členov a súčasne dlhoročných funkcionárov. Michal Mudroň bol aj právnym zástupcom matičného spolku počas celého prvého obdobia až po zrušenie Matice uhorským ministerstvom vnútra v roku 1875.
Michal sa neodťahoval od organizačnej a administratívnej práce, keď prevzal tzv. jednateľstvo Matice slovenskej v Bratislave. Matičné stanovy síce predpokladali vytvorenie miestnych odborov v rôznych kútoch Uhorska, ale tie napokon neboli štátnou mocou povolené. Úlohy miestnych odborov čiastočne zastrešovali, i keď nie ideálne, tzv. jednateľstvá, resp. konateľstvá Matice slovenskej. Jednateľstvá pôsobiace v rôznych uhorských stoliciach i mestách sa starali o matičné členstvo i aktivity v regiónoch. V podstate boli predchodcami matičných regionálnych pracovísk tak, ako ich poznáme dnes.
Michala a Pavla Mudroňa zvolilo zakladajúce matičné valné zhromaždenie za členov prvého výboru. V prípade Pavla boli jeho zásluhy umocnené tým, že si ho zároveň vyvolilo za prvého tajomníka Matice. Onedlho sa vážnej tajomníckej funkcie vzdal, keďže sa jej nemohol plnohodnotne venovať popri svojej náročnej právnickej praxi. Neznamenalo to však, že by sa neangažoval v matičných plánoch a úlohách. Známe sú jeho reprezentatívne cesty a zastupovanie Matice slovenskej a národného hnutia doma i v zahraničí.
Pavol Mudroň a zahraničie
Medzi najvýznamnejšie angažovanie sa v tejto oblasti patrí účasť Pavla Mudroňa spolu s Andrejom Radlinským a Jánom Baltazarom Jesenským-Gašparé v roku 1867 na veľkej národopisnej výstave v Moskve a Petrohrade. Slovenskí zástupcovia, vzhľadom na atmosféru permanentného zastrašovania slovenských národných predstaviteľov a ich nenávistného obviňovania z panslavizmu (prebieha, bohužiaľ, i v súčasnej dobe), odišli na národopisnú výstavu bez oficiálneho poverenia matičnými orgánmi. Cestovali, ale s tichým posvätením vedenia Matice slovenskej, aby reprezentovali slovenský národ na tomto, svojho času širokom podujatí, organizovanom na najvyššej úrovni. Výstava za početnej účasti významných predstaviteľov ďalších slovanských národov bola aj s odkazom na reminiscenciu Slovanského kongresu v Prahe v roku 1848 nazvaná Slovanským zjazdom. Za českú stranu je potrebné spomenúť napríklad účasť popredného politického a kultúrneho reprezentanta Františka Palackého.
Slováci predstavovali na zjazde aktuálnu slovenskú kultúru a národné kroje z rôznych slovenských stolíc, čo sa stretlo s pozoruhodným záujmom účastníkov. Pavol Mudroň zaujal delegátov výstavy vášnivým a presvedčivých rečníckym prejavom. Aj keď ruský imperátor Alexander II. slovenských zástupcov na rozdiel od českých oficiálne neprijal, Slováci nadobudli široké kontakty s predstaviteľmi zúčastnených európskych národov. Návšteva pomohla osvetliť slovenskú národnú otázku a propagovať svojbytnú slovenskú kultúru vo svete predovšetkým v dobe, keď sa maďarizácia dostávala v Uhorsku do svojho kulminačného bodu.
Pavol Mudroň sa v roku 1871 zúčastnil aj na sokolskom zlete v Brne, na ktorom ako popredný predstaviteľ Slovákov vystúpil so slávnostnou zdravicou. Už predtým sa aktívne zapájal do sokolských športových aktivít a na znamenie bratstva s Moravanmi a Čechmi sám nosil sokolskú uniformu. Významná bola úloha Pavla Mudroňa počas každoročných augustových slávností v Turčianskom Svätom Martine, ktoré nielen spoluorganizoval, ale i reprezentoval Maticu slovenskú pred zahraničnými delegáciami.
Mudroňova energická kritika
Vo verejných prednesoch, ale aj v súdobej tlači neúnavne obhajoval národné požiadavky a vytrvalo poukazoval na trpkú realitu, že Slováci v štátnej uhorskej praxi nie sú plnoprávnymi občanmi. Opakovane a energicky kritizoval prechmaty uhorských úradov a porušovanie tzv. národnostného zákona. Predovšetkým tým, že v Uhorsku nebolo napriek národnostnej legislatívne reálne zabezpečené vzdelávanie v materinskej reči na stredných školách a univerzitách.
V nadväznosti na to húževnato poukazoval na stav, že v Hornom Uhorsku žije 1,8 milióna Slovákov, ktorí nemali po likvidácii troch slovenských gymnázií v roku 1874 až 1875 ani jednu strednú školu. V otázke slovenského vzdelávania sa nevzdával ani po vyše tridsiatich rokoch od zrušenia slovenských gymnázií a Matice slovenskej. Keď nepochodil v roku 1911 u najvyšších predstaviteľov Uhorska, napísal pamätný spis s názvom Kulturálne krivdy Slovákov, verejne publikovaný v roku 1912. Jeho texty sú úderné a vždy právne podložené, čo bolo pre neho charakteristické: „Slovenskí rodičia… keď toho v našej vlasti nemôžu docieliť posielajú svoje deti na Moravu a do Čiech, do tamojších stredných škôl, aby sa tam v jazyku so slovenským temer totožnom vzdelávali. Takýchto rodičov a takéto deti potom obyčajne panslavizmom obviňujú. A predsa sa vec len na tom zvrtne, že v našej vlasti niet strednej školy so slovenskou vyučovacou rečou. Maďarská, nemecká, rumunská, srbská národnosť má stredné školy so svojím materinským vyučovacím jazykom, len slovenskej národnosti vláda nedá strednej školy so slovenským vyučovacím jazykom. Stredné školy skrze slovenskú národnosť vlastnými prostriedkami postavené zatvára, ba zbieranie peňažnej základnici ku postaveniu strednej školy, s vyučovacou rečou slovenskou, ktorú povoľuje § 26 zákonného článku XLIV. z roku 1896 nakladá, stále odopiera.“
Obrana proti Grünwaldovi
Zápas za národné práva na poli školstva, uhorskej verejnej správy a ich vlastná literárna tvorba zameraná na národné požiadavky, priviedla oboch bratov k politickej činnosti v martinskej Slovenskej národnej strane a ku kandidovaniu do uhorského snemu. Pre dôkladnú prípravu na voľby si Slováci zriaďovali volebné výbory, ktoré striedavo viedli Michal i Pavol Mudroň. Michal neúnavne od roku 1865 päťkrát kandidoval do uhorského parlamentu za mesto Stupava, Malacky, Pezinok i Kulpin vo Vojvodine, no pri otvorenej manipulácii volieb a tzv. verejnom hlasovaní nemohol reálne uspieť. Pavol Mudroň kandidoval vo voľbách sedemkrát v domovskom Turci. Rovnako neúspešne ako jeho brat, čo nebolo prekvapujúce. Najškandalóznejšia bola štvrtá kandidatúra, pri ktorej mal Pavol Mudroň už o sedemsto hlasov viac než maďarónsky protikandidát, avšak uhorské úrady z obavy pred volebným víťazstvom brachiálne zastavili ďalšie hlasovanie! Pri jeho piatej kandidatúre uhorskí úradníci poslali proti slovenským voličom vojakov s nasadenými bodákmi!
Doba sa neúprosne posúvala dopredu, ale pre Slovákov v Uhorsku to neveštilo nič dobré. Michal Mudroň sa tradične nevzdal a vydal sériu obranárskych spisov. Známy likvidátor Matice slovenskej a militantný šovinista Béla Grünwald zverejnil v roku 1878 politickú brožúru A Felvidék; politikai tanulmány, ktorá krajne zavádzala o slovenskej otázke, a to zvlášť primitívnym spôsobom. Michal Mudroň preto vydal obdobný, ale obranný spis s názvom Horný vidiek, kde obratným spôsobom vyvracia Grünwaldové zavádzania: „Nám Slovákom, bolo súdené, že patríme k slovanskému plemenu; kto nám to vyčíta, tomu nezostáva nič iné, ako škriepiť sa s Pánom Bohom, prečo to zariadil tak, a nie inak. Je to fakt, ktorý nijaká živá duša, hoci by aj mala takú moc, nemôže zmeniť. Škoda je teda zatvárať oči nad týmto faktom a presvedčovať Slovákov o tom, že oni nie sú Slováci, a nie sú Slovania, lebo oni sú skutočne práve tak Slováci, ako aj Slovania, akože Plavci a Čángóovia sú zároveň Maďari, Sasi a Švábi sú zase zároveň aj Nemcami. Ak by to niekto aj chcel poprieť, potom ho zakríknu tieto bežné slová skloňované vo vetách, že klame. Kto by si počas posledného vojnového ťaženia na bulharskom území nebol všimol názvy početných vrchov, riek, miest, dedín, ba aj mená jednotlivých osôb, že sa stotožňujú s rovnako bežnými pomenovaniami na Hornom vidieku? To nie je náhoda, je to navidomoči jasný dôkaz príbuznosti plemena.“
V knihe demaskuje aj údajnú rytierskosť maďarskej šľachty a ostatné fiktívne idealizácie maďarskej vládnucej triedy: „Členovia Hungarie militans by mohli nasledovať tento šľachetný príklad maďarských bratov, ktorých síce pokladajú za ideálny vzor, ale v skutočnosti sú ich ojedinele báječne vydarené karikatúry… Kto to vlastne je, koho u nás nazývame panslávom? S týmto pomenovaním sme už pochodili ako so zradcom vlasti. Jedno aj druhé prischlo už aj najstatočnejším ľuďom. Poznám mužov z rýdzich starobylých maďarských rodín, ktorým sa už takisto ušla takáto pocta výlučne preto, lebo nevedia nenávidieť Slovákov kvôli jazyku, navyše – hrozné je to čo len vysloviť…“
Michal Mudroň vizionársky dejinne v spise varoval, že nemá práva na existenciu ten národ, ktorého regenerácia sa zakladá na nedostatku mravného citu, čo bola reakcia na Grünwalda, ktorý vyhlasoval, že aj najhorší prostriedok považuje za správny, ak ním zaistí existenciu a moc maďarského národa. Mudroň správne a veľmi prezrievavo predpokladal, že aktivity militantných maďarónov napokon „nebudú viesť k pôrodu novej krajiny, ale k jej potratu“. Proroctvo sa úplne naplnilo kolapsom Uhorského kráľovstva v roku 1918.
Bolesť z likvidácie Matice slovenskej
Michal Mudroň ťažko niesol protiprávnu likvidáciu Matice slovenskej v roku 1875 a nikdy sa s tým nezmieril. Bratia sa nevzdávali možného obnovenia Matice. Aj samotný spis Horný vidiek venuje otázke nezákonného zrušenia Matice slovenskej podstatný priestor: „Matica slovenská… tento literárny spolok pilne pracoval, pokiaľ v rokoch 1874 a 1875 nenastalo obdobie nivočiace, v ktorom naša vláda uzavrela vykoreniť slovenskú kultúru. Keď totižto roku 1874 a 1875 naše gymnáziá so slovenskou vyučovacou rečou pozatvárala, nariadením z 12. novembra 1875 i tento náš literárny spolok rozpustila. A hoci § 35 stanov Matice slovenskej zreteľne nakladá, že jestli by tento náš literárny spolok z akýchkoľvek príčin rozpustený bol, má ešte jedno riadne valné zhromaždenie zadržané byť, ktoré ustanoví, načo sa má obrátiť majetok tohto literárneho spolku, tedy zakladatelia a riadni členovia literárneho spolku s vymienením tohto práva rozhodovania donášali materiálne obete.“
Popri obrannom spise Horný vidiek demaskuje ďalší pamflet maďarónskej propagandy, a to aj na svoju dobu šokujúci Protestantizmus a panslavizmus od zvolenského evanjelického farára Jána Thébusza, ktorý vyšiel v roku 1882 krátko pred Vianocami. Autor pod pseudonymom Felvidéky zaútočil na evanjelického farára z Békešskej Čaby Gustáva Seberíniho i celý cirkevný evanjelický a. v. dištrikt. V druhej polovici 19. storočia (dnes a nielen vtedy!) to bolo najvážnejšie obvinenie v krajine. Išlo o klasický protislovenský pamflet, ktorý nebezpečne ohováral väčšinu cirkevných predstaviteľov, že sú najatí prívrženci panslavizmu a konajú proti štátnej myšlienke Uhorska. Michal Mudroň reagoval knihou s obdobným názvom, ktorú napísal dokonca v maďarčine. Rázne poukázal na nezákonnosť postupov maďarizácie a na rozpor s koncepciou uhorských dejín i národnostnej politiky. Dielo bolo zároveň svedectvom jeho vysokých právnických schopností a širokých vedomostí z maďarských i slovenských dejín.
Dvojčatá sa opäť stretli v Martine
Netreba zabúdať, že Michal Mudroň bol aj deväť rokov nakladateľom Slovenských pohľadov a predsedom konzorcia politických Národných novín v Martine. Okrem toho desaťročia umožňoval Národným novinám, aby ich redakcia využívala jeho dom v Turčianskom Svätom Martine.
Bohužiaľ, v roku 1885 sa jeho politické a právnické aktivity radikálne zastavili. Ťažká mozgová choroba ho vyradila z aktívneho života. Aby toho nebolo dosť, pridali sa k tomu aj finančné problémy. V najťažšej životnej chvíli prišiel bývať k bratovi Pavlovi do Martina, kde v jeho rodine žil až do smrti. Zomrel o dva roky neskôr 11. septembra 1887. Na pohrebe v Martine sa zúčastnila početná verejnosť, zástupcovia národného, cirkevného i právnického života a vyslanci siedmich slovenských žúp.
Aj Pavla Mudroňa ešte pred bratovou smrťou koncom roku 1880 postihol výron krvi do mozgu. Napokon sa silnou vôľou síce zotavil, ale jeho mladícka energia i rečnícky temperament sa vytratili. Mudroňovská generácia postupne odchádzala (v roku 1904 zomrel aj Miloš Štefanovič a v roku 1909 Štefan Fajnor).
Tŕňom v oku uhorskej moci
Pavlovi Mudroňovi dlho nemohli uhorskí politickí exponenti odpustiť, že toľké roky hatil ich plány a demaskoval ich charaktery. Nepomohlo mu ani to, že spoluzakladal Tatra banku a výrazne prispel k výstavbe Národného domu v Martine. Prenasledovali ho a vo veku sedemdesiat rokov bol v roku 1900 spolu s ďalšími dvadsiatimi dvoma predstaviteľmi slovenského národného života odsúdený v tzv. banskobystrickom procese pre schvaľovanie trestnej činnosti. V Banskej Bystrici strávil štyri mesiace v riadnom väzení. Podstatou odsúdenia bolo, že vítal na martinskej železničnej stanici svojho švagra, redaktora Národných novín Ambra Pietra po jeho odsúdení v inom politickom tzv. tlačovom procese. Vo väzení s ním sedeli viacerí slovenskí národovci, medzi inými aj Matúš Dula.
Uhorská moc sa vysporiadala s Pavlom Mudroňom aj na cirkevnom poli, keď ho disciplinárny súd odsúdil za principiálne postoje proti zmaďarizovaniu dištriktuálneho úradu. Mudroňa napriek zásluhám nakoniec flagrantne odvolali z úradu seniorálneho inšpektora evanjelickej cirkvi a do smrti nemohol zastávať akúkoľvek cirkevnú funkciu. Rovnako v roku 1907 dostal nemalú pokutu za prípravu ľudových zhromaždení požadujúcich uzákonenie všeobecného volebného práva.
Osud mu nedoprial zmeny
Pavol Mudroň sa na svoju dobu dožil vysokého veku sedemdesiatdeväť rokov, ktoré oslávil spolu s priateľmi i slovenskou politickou reprezentáciou naozaj veľkolepo. Napriek silnému vonkajšiemu tlaku sa držal pri relatívnom zdraví. Jeho smrť bola preto nečakaná a tragicky náhodná. V zime si na ľade pred vlastným domom zlomil nohu. S nasadením všetkých síl sa ho pokúšali zachrániť českí chirurgovia z nemocnice v Tešíne, ale po viacerých operáciách napokon zomrel 9. marca 1914. Za smútku celého Slovenska bol 12. marca 1914 pochovaný na Národnom cintoríne v Turčianskom Svätom Martine. Už o niekoľko mesiacov vypukla prvá svetová vojna vedúca k oslobodeniu Slovenska od Uhorska, ktorá zároveň odštartovala mocensko-politické zmeny, aké tu neboli tisíc rokov, na ktoré Mudroň celý život toľko čakal a pripravoval sa na ne.
Osud nechcel, aby sa zapojil do prvého domáceho odboja a konštituovania novej republiky. Zúčtovanie s Uhorskom urobil za bratov Mudroňovcov ich starý spolubojovník Matúš Dula Deklaráciou slovenského národa 30. októbra 1918 v Turčianskom Svatom Martine. Slovenská národná rada, ktorú toľké roky Pavol Mudroň viedol a usilovne udržiaval, zohrala napokon kľúčovú úlohu pri konštituovaní Slovenskej národnej rady a vzniku Česko-slovenskej republiky. A Matica slovenská? Tú v roku 1919 obnovoval jeho dlhoročný priateľ a spolupracovník Jozef Škultéty, aby onedlho vstúpila do jedného zo svojich najúspešnejších historických období.
Svetozár Hurban-Vajanský o Pavlovi Mudroňovi napísal: „V ňom bola zosobnená, inkarnovaná idea slovenského národa. Preto v celom živote neodklonil sa, nemohol sa odkloniť od pravej, jedine spásonosnej cesty, preto nachádzal pre pomery a stavy vždy pravé slovo, preto i bol bez voľby a formálnej autentifikácie uznávaný za vodcu národa slovenského, preto proti jeho národnému vodcovstvu nikdy a nikde nepozdvihol sa hlas… bol inkarnáciou slovenských ideí, slovenskej národnosti, stál bez kolotania na pravom stanovisku vzhľadom na vieru, náboženstvo, vzhľadom na svetový názor, vzhľadom na spasenie duší, na transcendentálne, vysoké záujmy a potreby človečenstva…“
JUDr. Marián Gešper, PhD.
Predseda Matice slovenskej
