EÚ je iná, ako pred 20 rokmi. Inak by už neexistovala

Európska únia musí reagovať na vonkajšie a vnútorné zmeny. Rusko je hrozbou, najmä pre krajiny na východnej hranici Únie ako Slovensko, a my na to musíme reagovať, píše v komentári vydavateľ portálu EURACTIV Slovensko, RADOVAN GEIST.

Radovan Geist je vydavateľom portálu EURACTIV Slovensko. 

Američania sú z Marsu, Európania z Venuše, napísal pred viac ako dvadsiatimi rokmi americký zahraničnopolitický expert Robert Kagan. Chcel tým povedať, že americký a európsky pohľad na zahraničnú politiku sa líšia.

Vo Washingtone ju vnímajú ako prostredie večného zápasu, v ktorom možno prežiť iba silou. Mars bol rímskym bohom vojny a americkí politici chápu vojenskú silu ako legitímny nástroj ochrany záujmov. Venuša však bola bohyňou lásky – a pre Európanov mala byť zahraničná politika najmä o spolupráci. Záujmy môžu ochrániť spoločné pravidlá a inštitúcie, nie armády.

Európa ako mierový projekt

Dnes počúvame európskych politikov hovoriť o prípravách na vojnu. Investujeme do rozširovania zbrojárskej výroby, niektoré krajiny zvažujú znovuzavedenie povinnej vojenskej služby, rastú verejné výdavky na obranu. Presťahovali sme sa snáď z Venuše na Mars? Európa nie je, čo bývala?

Európska integrácia vznikla po druhej svetovej vojne ako mierový projekt. Mala zabezpečiť, aby veľká vojna na európskom kontinente nebola možná. Francúzsko a Nemecko sa mohli hádať o kvóty na výrobu ocele, nie však viesť vojnu o Alsasko.

Udržanie mierovej spolupráce medzi západoeurópskymi krajinami bolo dôležité ešte z jedného dôvodu: obranu proti hrozbe, ktorú v tom čase predstavoval Sovietsky zväz. Vojenskú stránku obrany na seba prebrali najmä Spojené štáty a Severoatlantická aliancia (NATO). Európske spoločenstvá, predchodca Európskej únie, sa tak mohli venovať ekonomickej a politickej integrácii.

Po konci studenej vojny vládlo presvedčenie, že bezpečnú budúcnosť zaistí integrácia a hospodárska spolupráca. Hoci sa o potrebe posilniť obranné kapacity Európskej únie často hovorilo, plány ostali skôr na papieri.

Ruský útok na Ukrajinu, najskôr v roku 2014, potom v 2022, však situáciu zásadne zmenil. Ak chce Európska únia zabezpečiť pre svojich členov mier, musí zvyšovať svoju schopnosť brániť sa. Transatlantické spojenectvo síce stále existuje, no aj zo Spojených štátoch počúvame, že Európa by sa v obrane mala viac spoliehať na seba. Európska integrácia má stále zabezpečiť mier – no kontext, v ktorom sa to deje, sa mení.

Miešanie sa do vnútorných záležitostí

Prečo sa Únia stará do toho, ako funguje slovenská prokuratúra či súdy? Prečo sa vyjadruje k vládnym plánom na zmenu fungovanie verejnoprávnej televízie a rozhlasu? A či ju do toho, aké má Slovensko zákony pre mimovládne organizácie?

Krátkou odpoveďou je: pretože má na to kompetencie. Súhlasila s tým každá členská krajina Únie – od 1. decembra 2009, keď vstúpila do platnosti Lisabonská zmluva, patrí medzi kompetencie Európskej únie aj ochrana fungovania právneho štátu.

Dlhá odpoveď je zložitejšia. Povojnová európska integrácia začala hospodárskou spoluprácou. Odstraňovaním bariér obchodu medzi členskými krajinami, vytváraním spoločného trhu. Pôvodných šiestich zakladajúcich krajín Európskeho spoločenstva sa však v tomto storočí narástlo na viac ako dvadsať (aktuálne 26). Rozširovanie urobilo Úniu väčšou, silnejšou, ale aj vnútorne rôznorodejšou.

Vývoj tiež ukázal, že pre európsku spoluprácu je dôležité, aby členské krajiny boli funkčnými liberálnymi demokraciami. Nestačí, že občania vyberajú parlament a (sprostredkovane) vládu vo voľbách. Je potrebná rovnováha medzi vládou, parlamentom a súdnou mocou, efektívna kontrola tých, ktorí sú práce pri moci, a rešpektovanie občianskych práv a slobôd. Inak povedané, dobre a nezávisle fungujúce súdy či prokuratúra, polícia vyšetrujúca korupciu bez ohľadu na to, kto sa jej dopustí, slobodné médiá nastavujúce kritické zrkadlo politikom, nezávislý občiansky sektor.

Aj preto sa pri poslednej reforme zmlúv členské štáty dohodli, že Európska únia dostane kompetencie v oblasti ochrany právneho štátu. Ak nejaká vláda funkčnosť právneho štátu ohrozí (napríklad oslabením nezávislosti súdov, verejnoprávnych médií a pod.), európske inštitúcie jej môžu uložiť sankcie.

V tom je skrytá odpoveď na predchádzajúce otázky: Únia sa „stará“ do spôsobu fungovania slovenských (ale rovnako tak maďarských, talianskych, francúzskych…) súdov, prokuratúry, médií, atď. preto, že to nie je len slovenská (maďarská, talianska, francúzska…) vec. Ale spoločná európska.

Zelená bruselská diktatúra

V posledných piatich rokoch prijala Európska únia množstvo legislatívy a pravidiel týkajúcej sa environmentálnych otázok. Niektoré sú veľmi technické a ich vplyv na náš život je ťažké vnímať (hoci je výrazný): napríklad za akých podmienok môžeme investície do vodíkových technológií považovať za „udržateľné“ a za akých len „prispievajú k dosahovaniu klimatických cieľov“.

Iné sa nás priamo dotýkajú: po roku 2035 už na európskom trhu nebude možné predávať nové osobné autá s pohonom, ktorý spôsobuje priame emisie skleníkových plynov (napr. benzínové, naftové). Prečo sa zrazu začala Únia starať do toho, v čom jazdíme, ako vyrábame energiu, či recyklujeme odpady, alebo koľko pesticídov používajú farmári?

Európska únia dostala kompetencie v oblasti ochrany životného prostredia koncom 80. rokov. Bolo to obdobie, kedy v demokratických krajinách Európy vzrástlo volanie verejnosti po riešení zhoršujúceho sa stavu životného prostredia. V tom čase diskusii dominovali kyslé dažde, strácajúca sa ozónová vrstva, zhoršovanie znečistenia riek, no objavovali sa aj prvé správy o hrozbe človekom spôsobenej klimatickej zmeny.

Environmentálne problémy však majú často jedno špecifikum: nerešpektujú politické hranice. Napríklad kyslé dažde, ktoré v 70. a 80. rokoch ničili lesy v severnej Európe, spôsobovali aj priemyselné emisie z Nemecka. Znečistená rieka málokedy preteká len jednou krajinou. Efektívne riešenia si tak vyžadujú medzinárodnú (v tomto prípade európsku) spoluprácu.

Dôležitý je aj druhý aspekt: ak by jedna krajina na spoločnom európskom trhu prijala výrazne prísnejšie environmentálne zákony (napríklad prikázala fabrikám používať čistejšie, no drahšie technológie), znevýhodnila by ich voči konkurentom v ostatných krajinách. Ak má jednotný trh, ktorý patrí medzi hlavné ekonomické prínosy európskej integrácie, dobre fungovať, pravidlá (vrátane environmentálnych) musia na ňom platiť pre všetkých rovnako.

Platilo to v 80. rokoch, rovnako to platí v súčasnosti. Pred predchádzajúcimi voľbami do Európskeho parlamentu existoval silný verejný tlak na prijatie ambicióznejších zelených pravidiel – na spomalenie človekom spôsobenej klimatickej zmeny, ochranu biodiverzity, zníženie znečistenia pôdy a vôd, atď. Tieto požiadavky pretvorili európske inštitúcie do nových pravidiel: navrhla ich Európska komisia, schvaľoval ich Európsky parlament a zástupcovia členských krajín (ministri) v Rade EÚ.

Rovnako ako v akejkoľvek inej oblasti, environmentálne pravidlá musia platiť pre všetkých rovnakým spôsobom.

Večná zmena

Európska únia už nie je, čo bývala. Našťastie. Inak by pravdepodobne neexistovala. Ako každý iný politický útvar musí reagovať na vonkajšie a vnútorné zmeny. Za posledných desať rokov sa výrazne zmenilo vonkajšie bezpečnostné prostredie. Rusko je hrozbou, najmä pre krajiny na východnej hranici Únie ako Slovensko, a my na to musíme reagovať.

To, čo sme pred pár rokmi považovali v EÚ za samozrejmé – silné inštitúcie právneho štátu – je dnes vo viacerých krajinách ohrozené. Vlády oslabujú nezávislosť súdov, prokuratúry, či polície, politici útočia na slobodné médiá, alebo občiansku spoločnosť. Neohrozujú tým len demokraciu v danej krajine, ale aj fungovanie Únie ako celku. Preto dostali európske inštitúcie právomoci chrániť právny štát na národnej úrovni.

Klimatická zmena, strata biodiverzity a ďalšie environmentálne problémy sú dnes najväčšou existenčnou hrozbou pre ľudstvo. O mnohých problémoch vieme už dlho (prvé úvahy o klimatických zmenách spôsobených spaľovaním fosílnych palív sa objavili už pred viac ako storočím), dnes sa environmentálne krízy prejavujú stále silnejšie. Nezvládneme ich však bez spolupráce – aj preto rastie v posledných rokoch množstvo európskych pravidiel týkajúcich sa životného prostredia.

Európska únia sa musí prispôsobovať zmenám. Spôsoby, akými to robí, sa však odvíjajú od rozhodnutí a preferencií európskych občanov. Od toho, koho zvolia do národných parlamentov, či Európskeho parlamentu. Čo požadujú od národných politikov a ako kontrolujú ich rozhodnutia.

Voľby do Európskeho parlamentu sú príležitosťou povedať, akú Európu chceme mať. Ako má reagovať na zmeny, riešiť problémy, využiť príležitosti.

Komentár vyšiel ako súčasť magazínu Denníka N 20 rokov v Európe.