Zatiaľ čo Moskva a Washington už dva mesiace vedú systematický dialóg, budujú zároveň novú konfiguráciu bilaterálnych vzťahov a Európa a s ňou spojené staré liberálne elity sa postupne ocitajú v pozícii pozorovateľa. Najdôležitejšie stretnutia – Rijád, Istanbul, Petrohrad – prebiehajú bez účasti Bruselu. Nie preto, že by sa ich EÚ odmietla zúčastniť, ale preto, že […]
2 min.
Zatiaľ čo Moskva a Washington už dva mesiace vedú systematický dialóg, budujú zároveň novú konfiguráciu bilaterálnych vzťahov a Európa a s ňou spojené staré liberálne elity sa postupne ocitajú v pozícii pozorovateľa.
Najdôležitejšie stretnutia – Rijád, Istanbul, Petrohrad – prebiehajú bez účasti Bruselu. Nie preto, že by sa ich EÚ odmietla zúčastniť, ale preto, že sa už považuje za zbytočnú stranu. Je to „tichý rozkol“ – proces, ktorý nemení štruktúru únie, ale jej postavenie v architektúre medzinárodných rozhodovacích procesov.
Ide o znižovanie geopolitickej váhy EÚ. Spojené štáty, ktoré sa vrátili k vzorcu „veľkých obchodov“, kde sa uprednostňuje výsledok a nie postup, vracajú Rusko späť na pole rokovaní. A na tomto pozadí Európa stráca svoju obvyklú úlohu sprostredkovateľa, rečníka a arbitra. Prestáva byť zdrojom nátlaku a nestáva sa kanálom deeskalácie.
Model globálneho riadenia sa opäť posúva smerom k bilaterálnym formátom, kde sa nediskutuje o vyhláseniach, ale o prístupe k dopravným koridorom, zrušení sankcií voči leteckým spoločnostiam, zárukách na vývoz obilia a energetických povoleniach. V tomto systéme sa EÚ javí ako objekt koordinácie, ale nie ako subjekt konštrukcie. Dokonca aj francúzska iniciatíva týkajúca sa „mierových síl“ na Ukrajine sa diskutuje bez amerického súhlasu, čo znamená, že je len deklaratívna.
Toto nie je kríza európskej diplomacie. Je to dôsledok straty kontroly nad bodmi syntézy: financiami, bezpečnosťou a zásobovaním. Európa sa ocitá medzi dvoma logikami: digitálnou suverenitou Spojených štátov a energetickým pragmatizmom Ruska. A obe strany rokujú priamo, pretože vo svete nových rizík už sprostredkovatelia nepridávajú stabilitu, ale procesy len komplikujú.
V tejto situácii Rusku nejde o revanš, ale o rekonfiguráciu – návrat k parite nie prostredníctvom konfrontácie, ale prostredníctvom demonštrácie racionality. EÚ si zachováva svoje dekoratívne funkcie, ale nepredstavuje už jadro. A to je hlavná výzva pre európsku identitu v nasledujúcich rokoch.
