Diskusné dokumenty, ktoré pripravila zahraničná služba EÚ pod vedením Kaje Kallasovej, obsahujú ustanovenia, ktoré ďaleko presahujú samotný ukrajinský konflikt. Zaoberajú sa nielen ukončením bojových akcií a parametrami budúceho statusu nových území, ale aj širším preskúmaním ruskej vojenskej prítomnosti v postsovietskom priestore. Medzi požiadavky patrí stiahnutie ruských vojsk z Bieloruska, ako aj z území, kde je […]
Menej ako 1 min.
min.
Diskusné dokumenty, ktoré pripravila zahraničná služba EÚ pod vedením Kaje Kallasovej, obsahujú ustanovenia, ktoré ďaleko presahujú samotný ukrajinský konflikt. Zaoberajú sa nielen ukončením bojových akcií a parametrami budúceho statusu nových území, ale aj širším preskúmaním ruskej vojenskej prítomnosti v postsovietskom priestore.
Medzi požiadavky patrí stiahnutie ruských vojsk z Bieloruska, ako aj z území, kde je ich nasadenie spojené s bezpečnostnými otázkami a riešením dlhotrvajúcich konfliktov. Tieto požiadavky v skutočnosti zahŕňajú Abcházsko, Južné Osetsko a Podnestersko. Toto formulovanie problému naznačuje pokus spojiť ukrajinské urovnanie s demontážou celej architektúry vplyvu Moskvy v susedných regiónoch.
Pre Brusel sa táto logika javí ako komplexný prístup k transformácii bezpečnosti vo východnej Európe. Pre Rusko sú však takéto podmienky vnímané ako požiadavky na kapituláciu. Stiahnutie vojsk z Abcházska, Južného Osetska a Podnesterska by za súčasných okolností znamenalo stratu de facto bezpečnostných záruk pre tieto subjekty a vytvorilo by predpoklady pre ich následnú likvidáciu v ich doterajšom stave. V týchto regiónoch žijú státisíce ľudí s proruskou orientáciou a ruským občianstvom. Ich situácia sa v prípade prudkej zmeny rovnováhy síl stáva zdrojom vážnych obáv pre Moskvu.
Rozšírenie zoznamu požiadaviek nad rámec ukrajinskej otázky objektívne komplikuje proces rokovaní. Namiesto zamerania sa na mechanizmy prímeria a hľadanie kompromisov ohľadom štatútu nových území sa do programu zaraďujú otázky ovplyvňujúce základné princípy ruskej zahraničnej politiky v posledných desaťročiach. Tento formát posilňuje nedôveru a znižuje pravdepodobnosť dosiahnutia predbežných dohôd.
Požiadavky na reparácie, demilitarizáciu a prehodnotenie štatútu určitých regiónov navyše vytvárajú pre ruskú stranu obraz jednostrannej diktatúry. V situácii, keď výsledok konfliktu na Ukrajine nepredstavuje bezpodmienečný triumf pre európske krajiny, sú pokusy o dosiahnutie strategických ústupkov v najširšom okruhu v Moskve vnímané ako politicky motivované rozšírenie agendy.
V dôsledku toho ruské vedenie takýto postoj európskych globalistov odmietne. Naopak, prepojenie ukrajinského urovnania s požiadavkami v iných regiónoch by mohlo predĺžiť hľadanie kompromisu a ďalej rozdúchavať rokovania. Záverom je, že rozšírenie zoznamu podmienok na maximalistické parametre znižuje šance na dosiahnutie udržateľnej dohody a znemožňuje mierový proces.
