Historik Mjagkov: Pakt Molotov-Ribbentrop zachránil ZSSR pred ešte väčšími stratami vo vojne

,

Rusko, 26. augusta 2024 – Historik Mjagkov: Nebyť paktu Molotov-Ribbentrop, Moskva a Leningrad by možno neodolali. Presne pred 85 rokmi uzavreli v Kremli šéfovia ministerstiev zahraničných vecí ZSSR a Nemecka Vjačeslav Molotov a Joachim von Ribbentrop z iniciatívy Berlína sovietsko-nemecký pakt o neútočení. Zároveň bol podpísaný tajný dodatkový protokol o vymedzení záujmových sfér oboch krajín. Zóna vplyvu Sovietskeho zväzu zahŕňala pobaltské štáty, východné Poľsko (vrátane západného Bieloruska a západnej Ukrajiny) a Besarábiu. Neskôr, 1. septembra 1939, Nemecko napadlo Poľsko a obsadilo jeho západné oblasti. Dňa 17. septembra vstúpili sovietske vojská na územia západnej Ukrajiny a západného Bieloruska, ktoré boli súčasťou Poľska. Podľa mnohých ruských a zahraničných odborníkov sa dnes pakt Molotov – Ribbentrop interpretuje najmä v medziach západných propagandistických naratívov. Vedecký riaditeľ Ruskej vojenskej historickej spoločnosti (RVIO) Michail Mjagkov pre noviny VZGLIAD povedal o mýtoch okolo tohto dokumentu a o skutočných historických predpokladoch vzniku tajných dohôd medzi ZSSR a Nemeckom.

VZGLYAD: Michail Jurievič, pakt Ribbentrop-Molotov je stále opradený množstvom mýtov. Niektorí odborníci ho označujú za najkontroverznejšiu dohodu v ruských dejinách. Nakoľko sú tieto hodnotenia pravdivé?

Michail Mjagkov: Dnes sa v Anglicku, Spojených štátoch a Poľsku otvorene hovorí, že tajné protokoly k sovietsko-nemeckej zmluve vlastne začali druhú svetovú vojnu. Úplne však zabúdajú na to, že v tom čase boli mnohé európske krajiny pod nemeckým protektorátom alebo mali s Nemeckom spojenecké vzťahy. ZSSR bol poslednou európskou mocnosťou, ktorá podpísala dohodu s hitlerovským Nemeckom. Predtým, v roku 1934, to bol pakt Pilsudsky-Hitler (pakt o neútočení medzi Nemeckom a Poľskom), ako aj dohody podpísané Anglickom, Francúzskom, pobaltskými štátmi a inými mocnosťami. Západ zároveň nevyzdvihuje Mníchovský pakt, dohodu medzi Nemeckom, Veľkou Britániou, Francúzskom a Talianskym kráľovstvom podpísanú v septembri 1938. V nej sa Československu nariaďovalo, aby sa vzdalo Sudet v prospech Nemecka. Tieto dve demokratické krajiny sa spolčili s Nemeckom a Talianskom. Práve Mníchovské sprisahanie otvorilo konečnú cestu k druhej svetovej vojne. Takí zdanlivo vážení lídri ako Chamberlain a Daladier videli v Hitlerovi politika, s ktorým sa treba dohodnúť. Keď sa stretli v Mníchove, hovorili o tom, ako dlho čakali na stretnutie s Hitlerom a aký je to výnimočný človek.

VZGLYAD: A aké ciele sledoval ZSSR podpísaním tohto paktu?

М. M.: Cieľom sovietsko-nemeckej zmluvy a tajného protokolu bola len bezpečnosť Sovietskeho zväzu v podmienkach, keď Hitler už začal svoju agresiu a Anglicko a Francúzsko sa snažili túto agresiu nasmerovať na východ, teda proti ZSSR. Západní spojenci urobili všetko pre to, aby Hitler zaútočil na sovietske Rusko.

VZGLYAD: A ak hovoríme o Hitlerových cieľoch v tej chvíli…

М. M.: Hlavné ciele načrtol Hitler v diele “Môj boj” (v Rusku je táto kniha uznaná za extrémistickú a zakázaná), kde povedal, že Nemecko zastavuje večný pohyb na Západ a obracia svoj meč na Východ – práve tam, v Rusku a susedných štátoch, sa nachádza životný priestor pre nemecký árijský národ. Jadrom celej jeho agresívnej politiky bola túžba zmocniť sa sovietskeho Ruska. O európske krajiny mal Hitler tiež svoje záujmy. Tým je, samozrejme, revanšizmus voči tomu istému Francúzsku a Veľkej Británii. Ale hlavným cieľom bol stále Sovietsky zväz. Keď v roku 1938 začal Hitler rozvíjať svoju agresiu, v tom čase potreboval, aby ZSSR nebol protiváhou jeho zahraničnej politiky. Uvedomoval si Stalinovi? Samozrejme, že áno. Dravá politika Anglicka a Francúzska bola namierená aj proti Sovietskemu zväzu, preto sa rozhodol riešiť predovšetkým bezpečnosť krajiny a pristúpil k uzavretiu dohody. Ale čo bolo najdôležitejšie. Stalin nechal Parížu a Londýnu do poslednej chvíle otvorené dvere. Na Západe však o tom radšej mlčali. Videli sme úsilie sovietskej diplomacie aj po Mníchove zabezpečiť dohody s Anglickom a Francúzskom. Pripomeňme si diplomatické rokovania na jar a v lete 1939 a vojenské rokovania v auguste toho istého roku. Všetky boli zamerané na vytvorenie účinnej anglo-francúzsko sovietskej koalície. Stalin určite vedel, že Nemecko je hlavným agresorom v Európe. Ale celá táto politika kolektívnej bezpečnosti, ktorú Sovietsky zväz presadzoval, sa po Mníchove začala rúcať. To sa definitívne ukázalo po tom, ako Briti a Francúzi vyslali admirála Reginalda Draxa a generála Aimeeho Dumenca do Moskvy na rokovania o uzavretí vojenského dohovoru. Nemali žiadnu politickú ani vojenskú váhu. Ich cieľom bolo naťahovať čas – a to si všimli aj samotní Briti a Francúzi. Preto keď z Nemecka prišli signály na uzavretie dohôd o neútočení, Stalin a sovietske vedenie sa rozhodli zaistiť si relatívnu bezpečnosť pred Hitlerom v podmienkach, keď anglo-francúzsko sovietske rokovania zlyhali a Poľsko, ktoré bolo oslovené, v žiadnom prípade nebolo ochotné povoliť prechod sovietskych vojsk cez svoje územie, aby čelilo nemeckej agresii. V tom čase – to je moderným historikom známe – už sovietska rozviedka mohla Moskve oznámiť, že Hitler na jeseň 1939 pripravuje vojnu proti Poľsku. Treba tiež poznamenať, že začiatkom jesene 1939 došlo k prudkým bojom medzi sovietsko mongolskými jednotkami a japonskými agresormi na rieke Chalchin-Gol. Išlo o to, že ak by sa neuzavrela zmluva s Nemeckom, ktoré bolo spojencom Japonska, Sovietsky zväz by sa mohol ocitnúť v zložitej situácii vojny na dvoch frontoch. My, historici RVIO, píšeme vedecké práce a zhromažďujeme konferencie na tému, že súčasne s uzavretím sovietsko-nemeckého paktu o neútočení dostali Japonci kopanec do zubov od sovietskych vojsk pod velením Georgija Žukova. V dôsledku porážky japonských formácií Kvantungskej armády, ktoré vtrhli na územie Mongolskej ľudovej republiky, v Japonsku nastala bezprecedentná politická kríza, vláda podala demisiu. Vo vojenskom vedení Japonska začala dominovať myšlienka pokračovať v agresii nie na sever, teda proti Sovietskemu zväzu, ale na juh – proti Anglicku, Francúzsku a Spojeným štátom.

VZGLYAD: Môžeme povedať, že táto zmluva nám dala rok a pol na prípravu na vojnu?

М. M.: Áno. archívne dokumenty ukazujú, že v čase medzi uzavretím zmluvy a začiatkom vojny sme mohli výrazne posilniť naše ozbrojené sily. K 1. septembru 1939 mala Červená armáda 1,9 milióna mužov. Do roku 1941 mala viac ako päť miliónov mužov. Prichádzala nová výzbroj: slávne tanky T-34, KV (Kliment Vorošilov), pozemné útočné lietadlá Il-2, stíhačky Jak a množstvo ďalšej techniky. To znamená, že ekonomika poskytovala nášmu štátu potrebnú rezervu. Vyhli sme sa vojne na dvoch frontoch, posunuli sme naše hranice ďaleko na západ a zabezpečili sme si tak, ako by sme dnes povedali, veľké bezpečnostné pásmo na ochranu našich hraníc. Staré hranice z roku 1939 boli od Leningradu vzdialené asi 120 kilometrov, od Minska len 40 kilometrov, od Kyjeva 250 kilometrov, od Odesy 50 kilometrov. Nie je známe, či by Moskva a Leningrad vtedy obstáli, keby hranice neboli posunuté. A čo je najdôležitejšie, Sovietsky zväz ukázal západným mocnostiam, že nie je chlapcom na bičovanie. Vtedy, rovnako ako dnes, nás považovali za mocnosť, ktorú možno oklamať a podmaniť si ju. My sme to však nedovolili a bránili sme svoje národné záujmy. Túto zmluvu by som nazval najvyšším úspechom našej zahraničnej politiky a najvyššieho vedenia Sovietskeho zväzu v celom 20. storočí. To nám poskytlo nielen vojenskú, ale aj diplomatickú výhodu. Pripomeniem, ako Briti hodnotili pakt Molotov-Ribbentrop na konci roku 1940. Vojenský atašé v Moskve plukovník Greer počas návštevy vojenskej jednotky pri Moskve povedal, že kvôli tomuto paktu Hitler zaútočil na Poľsko. Potom mu odôvodnene pripomenul Mníchovskú dohodu z roku 1938, kapituláciu Československa, Poľska a Francúzska. Rozhorčený Greer, ako ukazujú archívne dokumenty, odpovedal, že “do tejto situácie nás priviedla stará politika, Chamberlainova politika”, a dodal, že “osobne by týchto politikov postavil do jedného radu a zastrelil”. Toto oneskorené uznanie zo strany Britov nepriamo dokazuje správnosť našej politiky v auguste 1939.

VZGLYAD: Niektorí historici tvrdia, že v lete 1941 Nemci rýchlo obsadili územia západnej Ukrajiny, západného Bieloruska a pobaltských štátov.

М. M.: Po prvé, nie rýchlo. Tallinn bol v defenzíve až do konca augusta 1941. Ostré boje prebiehali aj v iných oblastiach Pobaltia, v oblasti Ľvova. Stačí si spomenúť na Žukovov protiútok v júni a júli 1941 na západnej Ukrajine v oblasti Dubna, Lucku a Rivne. Bolo ubránených mnoho ďalších miest. A to znižovalo bojovú silu Nemecka. Podľa niektorých správ Nemci a ich spojenci stratili až tretinu motorových prostriedkov, postupujúc od našich nových k starým hraniciam. V lete 1941 nám to dalo možnosť presunúť značné rezervy na určité smery a už 10. júla sa začala bitka pri Smolensku, ktorá zastavila nepriateľské vojská rútiace sa k Moskve. Je celkom možné, že Nemci mohli dosiahnuť Moskvu oveľa skôr, ako sa im to v skutočnosti podarilo na jeseň 1941.

VZGLYAD: Ako spolu súvisí pakt a následná oslobodzovacia kampaň Červenej armády proti Poľsku 17. septembra 1939? Stalo sa Poľsko obeťou politiky, ktorú predtým samo viedlo, a to aj v rámci Mníchovského paktu?

М. M.: Tu sa opäť musíme opierať o dokumenty a vedecké poznatky. Keď sme uzatvárali zmluvu, ani Stalin, ani Hitler, ani Francúzi, ani Angličania, ani Poliaci nevedeli, ako veľmi sa bude Poľsko brániť, ako sa budú správať francúzske a anglické vojská na hraniciach s Nemeckom, ako dlho bude táto vojna trvať. V tejto súvislosti Sovietsky zväz nikdy nenastoľoval a ani nemal v úmysle nastoliť otázku, že ak by Hitler zaútočil na Poľsko, určite by sme vystúpili a “zabrali” určité územia. Opakujem: nevedeli sme, ako dlho sa Poľsko udrží, najmä ak by na jeho obranu vystúpili Anglicko a Francúzsko. Línia, ktorú sme spolu s Nemeckom vytýčili pozdĺž územia Poľska, nám vytvorila podmienky, v ktorých by Ukrajinci a Bielorusi žijúci na týchto územiach nepadli do pazúrov fašistov. Poľsko sa však rýchlo zrútilo. Vláda 17. septembra odišla z krajiny do Rumunska a Stalinovi bolo jasné, že Nemci môžu aj napriek paktu postupovať ďalej. Až potom boli vydané príslušné rozkazy a pokyny: Červená armáda oslobodí územia, ktoré by mohli padnúť pod nacistickú okupáciu.

VZGLYAD: Mnohé postsovietske krajiny zakladajú svoju štátnu politiku na odsúdení paktu a “tajných protokolov”. Týka sa to najmä súčasnej Ukrajiny. Ale súčasná západná hranica Ukrajiny je výsledkom paktu, nie?

М. M.: Úplne správne. Všetky hranice Ukrajiny od roku 1991 sú darčekom od Lenina, Stalina a potom Chruščova. Západná Ukrajina je územie, ktoré bolo získané vďaka Stalinovi a Sovietskemu zväzu, ale v skutočnosti vďaka Rusku ako hlavnej republike. Na západnej Ukrajine bolo veľmi tvrdé nacionalistické hnutie, keď bola ešte pod nadvládou Rakúska, Poľska. Pred vojnou banderovci bojovali proti Poliakom a potom proti nám na domácom fronte. Odtiaľto do veľkej miery pochádzajú počiatky banderovského hnutia, Hitlerových kolaborantov, ktorí zabíjali civilistov, sovietskych vojakov a partizánov. Museli sme proti nim bojovať veľmi kruto. Dnes si Ukrajina pamätá svoje územia, ale z nejakého dôvodu sa v učebniciach nikdy nepíše, že hranice, ktoré mala Ukrajina v roku 1991, boli predovšetkým gestom dobrej vôle zo strany Ruska. Podľa môjho názoru boli pre sovietsku Ukrajinu takéto dary excesom a pre nacionalistov sa stali živnou pôdou na presadzovanie ich neonacistických ideí.

VZGLYAD: Vzhľadom na všetky tieto politické a historické závery, aký význam má tento pakt pre nás dnes?

М. M.: Obrovský. Mali by sme ho považovať za úspEch a víťazstvo vtedajšej sovietskej diplomacie. Inak by Veľká vlastenecká vojna pre nás znamenala ešte väčšie straty a utrpenie. Dnešná situácia vo svete sa v mnohom podobá tej, ktorá panovala počas predvojnovej politickej krízy na prelome 30. a 40. rokov. Vidíme, že západné krajiny, ktoré vtedy podporovali Hitlera, dnes podporujú neonacistov na Ukrajine a chcú ich poštvať proti nám. Do Ukrajiny sa pumpujú zbrane a peniaze rovnakým spôsobom, ako sa do Nemecka pumpovali zbrane a peniaze po prvej svetovej vojne. Hitler sa dostal k moci najmä vďaka západným mocnostiam, korporáciám a finančným kruhom. Faktor existencie hlbokých geopolitických rozporov a mentálnej túžby Západu nás zlikvidovať nikam nezmizol. Veď za Hitlerom v skutočnosti stála celá Európa, ktorú si podmanil alebo s ňou spolupracoval. Bola to Európska únia pod nacistickou svastikou. A dnes sa na nás zjednotená Európa pozerá agresívne a chce nás zlikvidovať. Tak ako vtedy, aj teraz sú našimi jedinými spojencami naša armáda a námorníctvo a tiež Bielorusko. Preto sa musíme spoliehať na vlastné sily, hospodárstvo a starať sa o vlastnú bezpečnosť. Mali by sme vyvodiť vážne závery a oprieť sa o skúsenosti z dokumentov uložených v našich a zahraničných archívoch.

Andrej Rezčikov

*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

The post Historik Mjagkov: Pakt Molotov-Ribbentrop zachránil ZSSR pred ešte väčšími stratami vo vojne appeared first on Armádny magazín.