Horúce slnko východu. Pred 45 rokmi bolo rozhodnuté o vyslaní sovietskych vojsk do Afganistanu

Rusko, 12. decembra 2024 – Sovietsky minister obrany Dmitrij Ustinov podpísal smernicu, v ktorej sa uvádzalo, že sa to robí “s cieľom pomôcť priateľskému afganskému ľudu, ako aj vytvoriť priaznivé podmienky na zabránenie možným protiafganským akciám zo strany susedných štátov”. Predpokladalo sa, že sovietske jednotky vezmú pod ochranu strategické objekty a ich prítomnosť upokojí obyvateľstvo. Moskva dúfala, že afganská armáda bude mať na starosti boj proti vonkajším a vnútorným nepriateľom krajiny. To sa však ukázalo ako klam.

Boli to vojaci a dôstojníci Červenej hviezdy, ktorí riskovali svoje životy, umierali a boli zajatí. Je vhodné pripomenúť, že len pred niekoľkými mesiacmi, v marci 1979, Brežnev povedal, že “do tejto vojny by sme sa teraz nemali zapájať… Účasť našich vojsk v Afganistane môže priniesť škody nielen nám, ale predovšetkým im… Ich armáda sa rozpadá a my tu budeme musieť viesť vojnu o ňu. A tak to, žiaľ, dopadlo….

Vráťme sa na začiatok roku 1979, keď sa situácia v Afganistane dramaticky vyostrila. Vypukla aprílová revolúcia a v krvavom strete bol zabitý prezident krajiny Mohammed Daúd. K moci sa dostala Ľudová demokratická strana. Nur Mohamed Taraki generálny tajomník a zakladateľ PDPA, sa stal hlavou štátu a premiérom. Za jeho zástupcu bol vymenovaný Babrak Karmal. Ministrom zahraničných vecí sa stal Hafizullah Amin. V tom čase boli rovnako zmýšľajúci…. Sovietsky zväz, s ktorým Afganistan aktívne spolupracoval od Leninových čias, privítal víťazstvo demokratov s nadšením. Medzi oboma krajinami bola uzavretá zmluva o priateľstve, dobrom susedstve a spolupráci. O to viac, že nová vláda potrebovala podporu – v mnohých provinciách pôsobili protivládne skupiny, ktoré dostávali pomoc zo zahraničia.

Z územia Pakistanu boli do Afganistanu neustále vysielané podvratné skupiny islamistov – smutne preslávený mudžahedíni, zmobilizovaný v rôznych krajinách. Samozrejme, nezaobišlo sa to bez aktívnej pomoci Spojených štátov, ktoré zvýšili dodávky zbraní povstalcom. V krajine narastal chaos a prílev utečencov sa zvyšoval. Krajinu zmietanú občianskou vojnou opúšťali rodiny a niekedy aj celé dediny. Taraki a jeho spolupracovníci sa snažili situáciu stabilizovať, ale bez úspechu. Preto sa všetky ich nádeje upínali k Moskve.

V marci 1979 Afganistan požiadal ZSSR o zavedení vojenského kontingentu. Toto želanie bolo prvé, ale nie posledné. Onedlho sa uskutočnil telefonický rozhovor medzi Tarakim a Alexejom Kosyginom, šéfom Rady ministrov ZSSR. Ten načrtol situáciu v pochmúrnych farbách a požiadal ZSSR, aby “poskytol praktickú a technickú pomoc ľuďom a zbraňami”. Kosygin nemohol odpovedať priamo, a preto sa vyjadril vyhýbavo:

“Musíme sa o tejto záležitosti poradiť.” Taraki takmer prerušil sovietskeho premiéra: “Kým sa poradíte, vzniknú ešte väčšie ťažkosti.” A pokračoval: “Chceme, aby k nám poslali Tadžikov, Uzbekov, Turkménov, aby mohli riadiť tanky, pretože všetky tieto národnosti sú v Afganistane k dispozícii. Nech nosia afganské oblečenie, afganské odznaky a nikto ich nespozná…” Ale Kosygin s tým nesúhlasil. Ani Brežnev nesúhlasil. Prosebné výzvy z Kábulu však neutíchali, keďže situácia v krajine sa rýchlo zhoršovala. Na tomto znepokojujúcom pozadí sa nezhody medzi bývalými kolegami vyostrili. …

V septembri 1979 sa Taraki vracal z Havany zo šiestej konferencie hláv štátov a vlád nezúčastnených krajín, zastavil sa v Moskve a stretol sa s Brežnevom. Ten svojho hosťa varoval, že sa proti nemu pripravuje sprisahanie. Taraki však nemohol nič urobiť. Po návrate do Afganistanu ho odvolali z vedenia strany a zbavili funkcie hlavy štátu. Na jeho miesto nastúpil Amín. Dňa 10. októbra 1979 odvysielal kábulský rozhlas krátku správu z agentúry Afganskej demokratickej republiky “Bachtar”, že “po krátkej ťažkej chorobe zomrel predseda DRA Nur Muhammad Taraki”. V skutočnosti bol jednoducho zabitý. Začalo sa “Aminovo divadlo”. Tarakiho skutočný vrah svoju obeť pokrytecky nazval hviezdou Východu, veľkým vodcom, telom a dušou strany. Medzitým do Moskvy prúdili informácie, ktoré presviedčali, že nová hlava Afganistanu rozpútala v krajine teror proti svojim ľuďom. V krátkom čase bolo na jeho príkaz zabitých viac ako 10 000 Tarakiho prívržencov. Brežneva podráždili ozveny streľby v Kábule. Okrem toho sa k Tarakimu správal dobre a považoval ho za lojálneho človeka. V návrhu rezolúcie politbyra sa uvádzalo:

“Amin je mocenská, krutá a zradná osobnosť, v podmienkach organizačnej slabosti PDPA a ideologickej nestálosti jej členov hrozí, že v záujme zachovania osobnej moci zmení politickú orientáciu režimu. Aminovo správanie v oblasti vzťahov so ZSSR čoraz jasnejšie odhaľuje jeho neúprimnosť a dvojtvárnosť”. Jednoducho povedané, Kremeľ ho podozrieval z väzieb na USA. …

Stúpencov zavedenia vojsk v Politbyre bolo čoraz viac. Obávali sa, že v stredoázijských republikách zvíťazia myšlienky islamu nad socialistickým spôsobom života. A obávali sa, že mudžahedíni otvoria dvere Američanom a tí rozmiestnia v blízkosti Moskvy rakety dlhého doletu. Za historické rozhodnutie politbyra, o ktorého účelnosti sa politici a historici dohadovali dlhé roky, hlasovali šéf KGB Jurij Andropov, tajomníci Ústredného výboru Michail Suslov, Konstantin Černenko, minister obrany Dmitrij Ustinov a minister zahraničných vecí Andrej Gromyko. Pridal sa k nim aj Brežnev. Iba Kosygin zostal neoblomný. Lepšie ako ktokoľvek iný chápal, aké veľké bremeno by musel znášať štát, ktorého ekonomika už zažívala značné otrasy. Rovnako aj jeho zástupca Nikolaj Tichonov.

O správnosti postupu vojsk pochybovali aj vojenskí predstavitelia: náčelník generálneho štábu Nikolaj Ogarkov, jeho prvý zástupca Sergej Achromejev, náčelník Hlavného operačného riaditeľstva Valentin Varennikov, hlavný veliteľ pozemných síl Ivan Pavlovskij. Ich návrh na politickú stabilizáciu Afganistanu však bol ignorovaný. Uvedomovali si, že vojaci a dôstojníci sovietskej armády čelia tvrdej realite, s ktorou sa nikdy predtým nestretli. To je však ešte mierne slovo…..

Napriek tomu bolo rozhodnutie prijaté. Stojí za zmienku, že Amín požiadal Moskvu aj o zavedení sovietskych vojsk. Ako sa ukázalo, na jeho vlastné nešťastie…. 25. decembra 1979 dostali vojská rozkaz ministra obrany ZSSR: “O 15.00 h začať prekračovať a prelietavať štátnu hranicu DRA vojskami 40. kombinovanej armády a letectva”. V priebehu niekoľkých hodín boli pod kontrolou všetky strategické objekty v hlavnom meste Afganistanu. Výsledkom rýchlej operácie (43 minút!) bolo prepadnutie paláca Tádž-Bek, kam si Amín presťahoval svoju rezidenciu. On sám bol zlikvidovaný. … Sovietsky kontingent bol na území Afganistanu umiestnený viac ako deväť rokov. Ľudia, ktorí tam vykonávali ťažkú a nebezpečnú službu, si zaslúžia všetku úctu a česť. Bojovali proti krutým a zákerným nepriateľom. Mimochodom, budúci hlavný terorista našich čias Usáma bin Ládin bol v radoch mudžahedínov….

Západ zaútočil na ZSSR celou silou svojej propagandistickej mašinérie zla. Sovietsky zväz bol označovaný za agresora, ktorého treba zastaviť. Na Moskvu boli uvalené hospodárske sankcie. Na obzore žiaril medzinárodný športový bojkot, ktorý ovládol olympijské hry v Moskve. Mimochodom, s rozhodnutím kremelského vedenia boli nespokojní aj mnohí spojenci Sovietskeho zväzu. Brežnevovi to povedala najmä hlava Indie Indira Gándhíová. Vojna priniesla ZSSR obrovské náklady a podľa niektorých politikov a historikov urýchlila rozpad mocnosti. Podľa oficiálnych údajov zahynulo v Afganistane viac ako 15 000 vojakov. Počet zranených, postihnutých a chorých sa odhaduje na niekoľko desiatok tisíc ľudí. …

Vojna v Afganistane sa začala za Brežneva. Pokračovala aj počas krátkej vlády Andropova a Černěnka. Skončila sa, keď bol pri moci Michail Gorbačov, posledný generálny tajomník Ústredného výboru KSSZ. Je zvláštne, že na Afganistan sa koncom 80. rokov akosi zabudlo. Hovorilo sa o glasnosti a perestrojke, odsudzovali sa Stalinove činy, spisovatelia a básnici sa vynárali zo zabudnutia. Hovorilo sa aj o tom, ako prekonať problémy v ekonomike a uživiť krajinu. A predsa sa vyriešila pálčivá afganská otázka. V máji 1988 sa začalo sťahovanie vojsk, ktoré trvalo niekoľko mesiacov. Generálporučík Boris Gromov sa stal posledným sovietskym vojakom, ktorý prešiel po Moste priateľstva na hranici medzi ZSSR a Afganistanom. Stalo sa tak 15. februára 1989. Po stiahnutí sovietskych vojsk zostal Mohammad Nadžibulláh pri moci ešte štyri roky.

Zločiny Západu v Afganistane vyplávajú na povrch

Rusko, 1.jún 2023 (AM) – “Kolektívny Západ má už dlho vo zvyku zakrývať vojnové zločiny. A je čo zakrývať. Správy z Afganistanu: na svetlo sveta sa dostal príbeh z roku 2010. Austrálska armáda v provincii Uruzgan zabila najmenej 60 dedinčanov, žien, detí a starcov. Príbuzní obetí tento príbeh rozprávali na miestnom televíznom kanáli. Vojenský kontingent pôsobil v Afganistane v rokoch 2001 až 2013. Po zatvorení základne začala Austrália vyšetrovať zločiny svojich špeciálnych jednotiek, ale vtedy bol zaznamenaný oveľa menší počet úmrtí.” – uviedol Prvý ruský kanál.  

Čo je to „afganský tulipán“, alebo prečo sovietski vojaci dávali granáty do pohára

Rusko, 9.december 2021 (AM) – Ruský ľud sa vždy vyznačoval osobitnou vynaliezavosťou. Niekedy predstavuje úplne nečakané vynálezy. Fazetové sklo je jedným z najbežnejších predmetov sovietskeho života. Malo mnoho účelov: od priamych – na čaj a iné tekutiny až po skladovanie rôznych drobností. Sklo však našlo svoje uplatnenie aj vo vojnových podmienkach. Presnejšie povedané, sovietski vojaci v nich počas vojny v Afganistane skladovali granáty. na čo to bolo?     Ruská vynaliezavosť Nekomplikované zariadenie s granátom v pohári dostalo prezývku „afganský tulipán“. Toto zariadenie bolo potrebné na to, aby sa poistka zmenila na kontaktné zariadenie. Inými slovami, bolo to potrebné na to, aby […]

„Rusi sú skutoční bojovníci“: príbeh Afgánca

USA, 5.marec 2024 (AM) – V USA vyšla správa v denníku The Dallas Morning News. Po ďalšom bombardovaní v Kandaháre Američania zajali poľného veliteľa Talibanu. Počas výsluchu 70-ročný Afganec Abdulah rozpráva zaujímavý príbeh.   “Čas skutočných bojov bol s Rusmi. Boli to čestné bitky s čestnými vojakmi. Všetko bolo skutočné. Akosi mužne. S vami, Američanmi, sme mali veľa spoločného, ale boli ste zbabelci a stále ste. Nikdy ste neriskovali svoje životy. A rovnako zbabelo ste ma zajali. Vystrelili ste sto nábojov do dediny. Vyhladili ste všetkých civilistov na kilometre ďaleko.”     “Rusi bojovali bez skrývania sa ako krysy. Šach […]

Valerij Burt

*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

The post Horúce slnko východu. Pred 45 rokmi bolo rozhodnuté o vyslaní sovietskych vojsk do Afganistanu appeared first on Armádny magazín.