SLOVENSKO: POHĽAD IVANA HOFFMANA Slovenské prezidentské voľby boli podľa komentátora Ivana Hoffmana voľbou medzi mierom a vojnou. Vyhral spočiatku menej favorizovaný Peter Pellegrini nad mediálnym mainstreamom a umelcami preferovaným Ivanom Korčokom. Ako mohol podporovaný Korčok prehrať voľby? Hoffman má jasno: nálada v Európe dospela do bodu, keď mlčiaca väčšina začína voliť. Pre favoritov tej „lepšej“ […]
Menej ako 1 min. min.
SLOVENSKO: POHĽAD IVANA HOFFMANA Slovenské prezidentské voľby boli podľa komentátora Ivana Hoffmana voľbou medzi mierom a vojnou. Vyhral spočiatku menej favorizovaný Peter Pellegrini nad mediálnym mainstreamom a umelcami preferovaným Ivanom Korčokom. Ako mohol podporovaný Korčok prehrať voľby? Hoffman má jasno: nálada v Európe dospela do bodu, keď mlčiaca väčšina začína voliť. Pre favoritov tej „lepšej“ menšiny to je problém, pretože väčšina intuitívne volí mier.
Byť favoritom býva vo voľbách výhodou. K favoritovi tiahnu voliči bez silného názoru, ktorí inštinktívne chcú patriť do víťazného tábora. V jednokolovom volebnom systéme, kedy víťaz berie všetko, je favorit vopred víťazom, pokiaľ samozrejme nejakou hrubkou na poslednú chvíľu neporazí sám seba. Byť favoritom v dvojkolesovej voľbe ale jednoznačnou výhodou nie je. Z polarizácie pred druhým kolom totiž vzíde množstvo voličov so silným názorom. Tí, čo zohľadňujú kurzy na favorita, prieskumy a mediálnu masáž, sú pri druhom kole menšinou, ktorá voľby nerozhoduje.
Slovenské voľby prezidenta priniesli zaujímavý paradox, keď sa po ich prvom kole stal favoritom pán Korčok, kandidát menšiny. Všeobecne sa verilo, že sa volebné kyvadlo štandardne vychýli od vlády k opozícii. Bol to optický klam, spôsobený možno protivládnymi demonštráciami frustrovanej opozície, alebo tým, že médiá notoricky ignorujú mlčiacu väčšinu. V skutočnosti preferencie Ficovej koalície rastú a politické kyvadlo sa nikam neponáhľa.
Predpovedať víťaza bolo neľahké, pretože bolo ťažké predpovedať volebnú účasť. Opozičníci sa modlili za účasť čo najnižšiu, pri ktorej by ich silne motivovaní voliči vyhrali, ako sa to v minulosti podarilo s prezidentom Kiskou as prezidentkou Čaputovou.
Pellegrini a Fico dúfali v účasť čo najvyššiu, keď výsledok reprezentatívne odráža skutočnú náladu v spoločnosti. Dobrou otázkou pre sociológov je, či vysokú volebnú účasť a tým pádom drvivé víťazstvo nefavorizovaného vládneho kandidáta pripísať Pellegriniho presvedčivosti, alebo či k vysokej účasti motivovala voličov kampaň progresívcov. Z nezaujatého odstupu to vyzerá, že „B“ je správne: Progresívci boli tak preventívne nadšení, že ich kandidát bude škodiť Ficovi, že tým proti svojmu Korčokovi zmobilizovali aj notorické nevoliče.
V európskom kontexte boli slovenské voľby referendom o vojne a mieri. Možno polemizovať s čiernobielym videním, kedy sa v kampani argumentácia zredukovala na spor odporných proamerických militantov a zbabelých proruských pacifistov. Primeranejšie bude hovoriť o strane, pre ktorú sú státisíce mŕtvych humánnym dôvodom usilovať sa o mier, ao strane, ktorú v mene státisícov mŕtvych zaujíma iba víťazstvo, a teda vojna. Európa legitímne rieši, či podporovať pokračujúce zabíjanie, alebo s ním skoncovať a hľadať cestu k prímeriu a mieru.
Čím je situácia na bojisku priaznivejšia pre Rusko, tým je jasnejšie, že pokračovanie vojny len zhoršuje šance Ukrajiny vyjednať dôstojné podmienky dnes už nie mieru, ale kapitulácie. Podobne ako na Slovensku dopadne referendum všade, kde budú Európania voliť medzi vojnou a mierom. Nedáva totiž zmysel voliť politikov, ktorí hecujú krvácajúcich Ukrajincov do útoku, a súčasne vylučujú, že by proti údajnému spoločnému nepriateľovi bojovali s nimi.
Poučením zo slovenských volieb je, že nálada v Európe dospela do bodu, keď mlčiaca väčšina začína voliť. Pre favoritov tej „lepšej“ menšiny to je problém, pretože väčšina intuitívne volí mier.
