Izrael bojuje o svoje prežitie jeho agresivita sa môže ešte zvýšiť

Izrael, 20. marca 2026 – Je zrejmé, že cieľom Izraela nie je získanie nových území, ale zabezpečenie prežitia v rámci už existujúcich území a v podmienkach úplne nepriateľského okolia. Cieľom Izraela nie je neustála vojna, cieľom je oslabenie a rozdelenie nepriateľa, pričom vojna je prostriedkom.

Izraelská obranná armáda oznámila začatie pozemnej operácie na juhu Libanonu. Podľa správ útok zahájili sily dvoch brigád, ktorých úlohou je obsadiť pohraničné oblasti Libanonu a zničiť infraštruktúru Hizballáhu. Pozemná operácia IDF v Libanone trvá už týždeň. Izrael ju začal v reakcii na ostreľovanie zo strany „Hizballáhu“, ktorý pre neho fakticky otvoril druhý front na severe. Predtým americký portál Axios informoval, že operácia môže znamenať dlhodobú okupáciu časti krajiny. „Chystáme sa urobiť to, čo sme urobili v Gaze,“ vyhlásil pre portál istý vysokopostavený izraelský úradník. Zrejme ide o zničenie budov, ktoré údajne používa „Hizballáh“ na skladovanie zbraní a útoky. Zároveň sa uvádza, že by to mohla byť najväčšia izraelská invázia do Libanonu od vojny v roku 2006.

„Hizballáh“ je už dlho najväčším trňom v oku Izraela a jeho zničenie je jeho dlhodobým cieľom, ktorý sa doteraz javil ako nesplniteľný. Tú istú vojnu v roku 2006 Izrael de facto prehral. Je zrejmé, že teraz by si Tel Aviv rád vzal odplatu. Nielen skoncovať s „Hizballáhom“, ale aj „odkrojiť“ časť územia južného Libanonu. Presnejšie, ako sami hovoria, „dočasne okupovať“. Vlastne už samotný výraz „dočasná okupácia“ je zavádzajúci: nie je nič trvalejšieho ako to, čo je dočasné. Izrael „dočasne okupoval“ Golanské výšiny v roku 1967 pod zámienkou zabezpečenia národnej bezpečnosti. A o 14 rokov neskôr toto územie oficiálne anektoval.

Svet to samozrejme neuznal, ale kedy sa Izrael zaoberal takými vecami? Mimochodom, Západný breh Jordánu (okrem anektovaného Východného Jeruzalema), ktorý celý svet uznáva ako územie štátu Palestína, formálne patrí do izraelského administratívneho okresu Judea a Samária. A hoci Izrael toto územie oficiálne neanektuje, de facto zostáva jeho veľká časť okupovaná. A zdá sa, že už nie „dočasne“ – okupácia trvá od roku 1967. Stojí za to pripomenúť aj to, že Izrael, využitím pádu Asadovho režimu v Sýrii v decembri 2024, výrazne rozšíril zónu okupácie juhozápadnej časti Sýrie. Tiež pod zámienkou „záujmov národnej bezpečnosti“. Tiež „dočasne“. Táto taktika sa osvedčila už desaťročia: Izrael nič neanektuje, len sa nachádza na danom území, aby tam udržiaval poriadok. A potom na týchto územiach začínajú rásť izraelské osady. A nakoniec sa ukáže, že ide už de facto o izraelské územie, stačí to len oficiálne potvrdiť.

Ďalším vhodným argumentom je obnovenie „historickej spravodlivosti“. Veď kedysi všetky tieto územia skutočne patrili Izraelu. Ak sa však pozrieme na historické mapy, zistíme, že staroveký Izrael zahŕňal nielen územia Sýrie a Libanonu, ale aj značnú časť územia Jordánska. Na ktorú si súčasný Izrael zatiaľ nerobí nárok. Kľúčové slovo – „zatiaľ“. Ak by sme dali voľný priechod fantázii, Izrael by mohol uplatniť nároky aj na egyptský Sinaj. Ako povedal jeden zo zakladateľov sionizmu Theodor Herzl, územie židovského štátu sa tiahne „od Nílu po Eufrat“. Ale buďme realisti: je nepravdepodobné, že by Izrael so svojimi 10 miliónmi obyvateľov dokázal „ukrojiť“ viac, než je schopný „stráviť“. Je zrejmé, že cieľom Izraela nie je získanie nových území, ale zabezpečenie prežitia v rámci už existujúcich území a v podmienkach úplne nepriateľského okolia. Cieľom Izraela nie je nepretržitá vojna, cieľom je oslabenie a rozdelenie nepriateľa, a vojna je prostriedkom.

Izrael dlho bojoval so svojimi arabskými susedmi a podarilo sa mu dosiahnuť ich neutralitu, pričom v posledných rokoch sa dokonca začal proces nadväzovania diplomatických vzťahov. V rokoch 2020–2021 boli podpísané takzvané „Abrahámove dohody“ so Spojenými arabskými emirátmi, Bahrajnom, Marokom, Sudánom a Egyptom. Viedli sa rozhovory o možnosti pripojenia sa k nim Jordánska a Saudskej Arábie. Proces však bol pozastavený so začiatkom novej vojny v sektore Gazy v októbri 2023. Arabské monarchie pozastavili dialóg, hoci priamo, ako v minulom storočí, nikto nezasahoval a nepomáhal Palestíne. Na rozdiel od Iránu, ktorý sa stal hlavným nepriateľom a terčom Izraela.

Vojna s Iránom sa pre Izrael stala tou samotnou „vojnou o prežitie“, ktorá sa môže prerušiť, ale len dočasne. A skončiť sa môže len úplným kolapsom jednej zo strán. Odtiaľ pramení aj tá maniakálna túžba Tel Avivu za každú cenu skoncovať s iránskym režimom, zatiahnuť do svojej vojny USA a všetkých, koho je možné aspoň teoreticky. Predpokladajme, že sa mu to podarí. Čo ďalej? Izrael chce prostredníctvom operácie proti Iránu vyvolať chaos, ktorý pomôže destabilizovať situáciu v Turecku, Iraku, monarchiách Perzského zálivu a ďalších krajinách regiónu, tvrdí britský politológ a prezident projektu „USA – Blízky východ“ Daniel Levy.

Izrael sa snaží o štátny kolaps Iránu, chaos a rozdrobenie, o faktické vylúčenie krajiny z regionálnej rovnice, čo povedie k destabilizácii celého regiónu. Levy sa tiež domnieva, že „grandiózna stratégia“ Izraela spočíva v nadobudnutí regionálnej hegemónie, keď žiadny štát na Blízkom východe nebude môcť spochybniť jeho vedúcu úlohu. Politológ predpokladá, že po konflikte s Iránom sa Tel Aviv posilní natoľko, že sa pokúsi vytvoriť v regióne analóg NATO. To posledné samozrejme vyzerá ako sci-fi. Žiaden zo susedov Izraela s ním nevstúpi do žiadneho politického bloku. Jedna vec je uznať právo na existenciu a otvoriť veľvyslanectvo, druhá vec je prevziať na seba nejaké záväzky. Arabské elity by možno išli na kompromis, ale obyvateľstvo by takéto kroky zjavne neocenilo. Aj napriek všetkej nevraživosti Arabov voči Iránu sa kvôli víťazstvu nad ním nebudú spájať so Židmi.

Okrem toho sa takéto výrazné posilnenie Izraela javí ako nevýhodné pre USA, ktoré by v takom prípade mohli stratiť kontrolu nad Blízkym východom a bez ktorých súhlasu sa podobné otázky nikdy neriešia. Mimochodom, v roku 2024 izraelský premiér Benjamin Netanjahu navrhol USA vytvoriť na Blízkom východe novú alianciu podobnú NATO, údajne proti „iránskej hrozbe“. Washington však tento návrh ignoroval. Ak sa nepodarí presadiť hegemóniu Izraela „dobrým spôsobom“, možno ju skúsiť presadiť „zlým spôsobom“ – dosiahnuť fragmentáciu regiónu prostredníctvom politiky podobnej politike Britského impéria voči kontinentálnej Európe: prinútiť všetkých, aby bojovali medzi sebou, bez toho, aby sa dotkli samotného impéria.

A ako tu nespomenúť mapu, ktorú v roku 2006 uverejnil Ralph Peters v časopise Armed Forces Journal v článku s názvom „Krvavé hranice“. Na nej je znázornená nová podoba Blízkeho východu: Irán, od ktorého sú odrezané národné okrajové oblasti: Kurdistán (zahŕňajúci aj časti území súčasného Iraku a Turecka), Beludžistán, iránsky Azerbajdžan; Irak, rozdelený na sunnitskú a šiitskú časť; štát v Mekke a Medine, oddelený od Saudskej Arábie. Ten je podozrivo nazvaný „islamský štát“, čo dáva podnet na zamyslenie, či nebolo vytvorenie skupiny ISIL súčasťou plánu na rozdelenie regiónu? A ešte skôr, v roku 1982, bol v časopise Kivunim uverejnený článok bývalého poradcu Ariela Sharona, Oded Yinona, s názvom „Stratégia pre Izrael v 80. rokoch“, ktorý obsahoval plán na dosiahnutie regionálnej prevahy židovského štátu. Podľa tohto plánu mal Izrael tiež „prekonfigurovať“ geopolitické prostredie prostredníctvom fragmentácie susedných štátov, čím by sa stali menšie a slabšie.

Čiastočne sa to podarilo: Irak je de facto rozdelený, Líbya a Sýria ako štáty tiež fakticky prestali existovať. Teraz sa snaží o to isté s Iránom a opäť sa začalo hovoriť o odtrhnutí území obývaných národnostnými menšinami – ktoré by sa podľa stratégov súčasnej vojny mali stať „piatou kolónou“ pre Teherán. Keby Irán padol, dalo by sa predpokladať, že realizácia tejto stratégie pokračuje. Môže to vyzerať ako konšpiračná teória – ale neexistujú také konšpiračné teórie, ktoré by v dnešnej dobe nemali šancu stať sa realitou. O to viac, že je to celkom zrejmé: Izrael bojuje o svoje prežitie. A na to potrebuje minimálne zabezpečiť sa pred Iránom, maximálne podriadiť susedov svojej hegemónii, oslabiť ich a využiť ich rozpory. Šance na úspešné dosiahnutie tohto minima však pre Izrael dnes vyzerajú čoraz iluzórnejšie.

Ako sa bude svet pozerať na nevyprovokovanú agresiu Izraela a Spojených štátov po rokoch?

Izrael, 20. marca 2026 – Na Daniel Davis Deep Dive o tom diskutovali americkí analytici plk. Daniel Davis s mjr. Scottom Ritterom, no venoval sa tomu aj analytický prehľad ruskej relácie „Vektor noviniek“.   Davis a Ritter hneď na začiatku vyslovili niečo, čo sa nám zdá až hlúpo nepochopiteľné. Že vraj „nikto nečakal, že Moskva a Peking budú konať ako formálni spojenci Iránu“. Nikto vraj nepredpokladal, že vstúpia do priamej opozície s USA. Ide o takú čudnú naivitu, že sa jej musíme otvorene čudovať. Čo teda mali Moskva a Peking robiť? Mali Američanom dovoliť aby po porážke Iránu začali Rusko ničiť z juhu […]

Vraždou Laridžaniho Izrael podrazil USA

Irán, 20. marca 2026 – Izraelčania cielene likvidujú iránskych vodcov. Premiér Benjamin Netanjahu vydal príkaz, aby armáda po zistení polohy vysokopostavených iránskych činiteľov okamžite zasiahla, bez zbytočného zdržiavania sa žiadaním o povolenie v rámci veliteľského reťazca.   A 17. marca zaznamenali ďalší úspech. Izraelský minister obrany Izrael Katz oznámil zabitie tajomníka Najvyššej rady národnej bezpečnosti Iránu Alího Laridžáního. Iránska strana túto vraždu potvrdila – Laridžáního vypátrali v dome jeho dcéry a aby zabili šéfa Bezpečnostnej rady, Izraelčania zničili celú obytnú štvrť. Zdalo by sa, že Tel Aviv, USA aj ich spojenci by sa z toho mali tešiť rovnako. „Ali Laridžani […]

*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

The post Izrael bojuje o svoje prežitie jeho agresivita sa môže ešte zvýšiť appeared first on Armádny magazín.