Ján Kostra

Každý deň stretnúť človeka…

Dvojité výročie Jána Kostru

Vypracoval: PhDr. Lukáš Perný, PhD., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej

Autor slávnych zbierok Ave Eva, Puknutá váza či Ozubený čas, jeden zo zakladateľov modernej slovenskej lyriky, národný umelec Ján Kostra (* 4. december 1910, Turčianska Štiavnička – † 5. november 1975, Bratislava) bol slovenský básnik, maliar, esejista, prekladateľ a autor literatúry pre deti a mládež. Pochádzal z Turčianskej Štiavničky, študoval v Prahe, kde sa stal členom spolku Detvan a literárnej skupiny R-10 (tá sa integrovala neskôr do časopisu DAV).  Kostra pôsobil v časopisoch Slovenské pohľady, Kultúrny život, NOVÉ SLOVO. Jeho verše nesú humanistický odkaz a estetickú čistotu, inšpirovanú Wolkerom, Smrekom i Novomeským. Slovensku sprostredkoval preklady Villona, Gorkého, Baudelaira, Goetheho. V roku 2025 si pripomíname 50. výročie jeho odchodu a 115. výročie jeho narodenia.  

Dejiny slovenskej literatúry (Pišút a kol., 1984) uvádzajú Kostrovu biografiu vetou Miloša Tomčíka, kde píše, že Kostra stvárňoval to, čo skúsil a videl, čo sám prežil, takže niektoré jeho verše môžeme chápať ako básnický denník. Kostra sa narodil v roku 1910 v Turčianskej Štiavnici do rodina kolárskeho majstra a richtára v jednom. Študovať odchádza do neďalekej Žiliny, následne do Prahy s cieľom stať sa profesorom kreslenia. Študuje tu na umeleckopriemyselnej škole, FF Univerzity Karlovej a napokon Českom vysokom učení technickom, z čoho vzniká báseň Praha vzletov zo zbierky Báseň, dielo tvoje.

V Prahe je očarený umením a modernou poéziou, aktivizuje sa v krúžku R-10, čo bola mladšia davistická skupina slovenských vysokoškolákov v Prahe, ktorej súčasťou boli A. Matuška, M. Chorváth, D. Chrobák a K. Bezek. Navštevoval tiež schôdzky Detvana.

V roku 1933 navštívil divadelný festival v Moskve ako člen Dělnického dramatického souboru a následne prerušuje štúdiá pre vojenskú prezenčnú službu v Levoči, neskôr pracuje ako úradník Zemskej banky v Bratislave a v kultúrnej rubrike Robotníckych novín. Ďalej robí redaktora v Robotníckych novinách a v rozhlase (v Prešove a Bratislave).

Po oslobodení sa stáva súčasťou Zväzu slovenských spisovateľov (podľa Rosenbaumovej Encyklopédie sa stáva aktívnym podpredsedom), ale aj v redakcií Kultúrny život a Slovenské pohľady. Naplno sa v tomto období venuje literárnej tvorbe.

V roku 1951 sa stal laureátom Štátnej ceny, o dva roky neskôr laureátom Štátnej ceny II. stupňa a o ďalší rok získal štátnu cenu K. Gottwalda za literatúru. V roku 1960 sa stáva zaslúžilým umelcom a v roku 1969 národným umelcom. 

Zomiera v roku 1975 v Bratislave. V posmrtne publikovanej zbierke Končí sa pieseň napísal: „Končí sa pieseň, a končí sa dielo…“

Encyklopédia slovenských spisovateľov (Rosenbaum, 1984) uvádza, že verše začal písať v 20. rokoch do časopisov Nový rod, Svojeť, Mladé Slovensko, Slovenskej krajine, Eláne, Slovenských pohľadoch, DAVe, Národnom osvobození a v nedeľnej prílohe A-Zetu. Už v tomto období sa stotožňoval s významovými a poetickými vložkami Novomeského, Smreka, Nezvala a Wolkra.

Debutuje zbierkou Hniezda (1937) v impresionisticko-senzuálnej lyrike s melodickými tónmi zážitkov detstva a dospievania a ľúbostných motívov v rodnom kraji.

V nasledujúcej zbierke pokračuje v intenciách debutu, ktorý čiastočne prehodnocuje alebo popiera, pričom hlavná postava diela je pripútaná k detstvu, ale reaguje aj na spoločenskú situáciu z konca 30. rokov.

V zbierkach Ozubený čas (1940), Puknutá váza, Všetko je dobre tak (1942), Ave Eva (1943) podľa Encyklopédie prechádza do ďalšej etapy tvorby, kde dominujú meditatívne a reflexívne prvky. Detstvo je tu protikladom k dobovej tragédii a strašne storočie železa úkrutného, ľudožrútskeho, neľútostného odmieta v mene humanizmu a spoločenskej spravodlivosti. Utopický rozmer Kostrovej tvorby spočíva v hľadaní harmonického sveta, ktorý hľadá v ideále krásy, prírodných javov a ženy.

Ján Kostra: Ave Eva

Nad obraz sklonený šepkám si Ave Eva

Pod srdcom krylas‘ ho hriešnika ktorý spieva

A ktorý kajúcne vyberá slová chvál

Ste ako piliere nádherných katedrál

Ste ako liany prší z vás kvet i semä

K hriechu i k modlitbe kľaká k vám mužské plemä

Žiadosťou šialené rúti sa do bahna

A trepotavým snom vylieta na rahná

Váš meč je dvojsečný a nemôžete za to

Že padol samovrah že vzniká báseň táto

Že niekto odchádza a píše trpký list

Že iný vracia sa že iný túži prísť

Že krásny vynález ste v ume rozožali

Že slepý muzikant stúpa k vám schodmi škály

No milosť nenájde a bude strašne sám

Že dohorieva knôt a stúpa temno z jám

Nie krása prísna je a neľútostná krutá

Vy o tom neviete a vaša blúzka vzdutá

Na deväť gombičiek sa prosto zapína

Tak krása klenie sa vražedne nevinná

A cesta zostáva životu nebezpečná

Ono sa povie Ach prepáčte krásna slečna

Lež víchor bičuje plamene predstavy

A požiar žiada si vždy novej potravy

A zasa prosté je objať ju kolo drieku

A cítiť pod rukou cez látku blúzky mäkkú

To telo dočasné a pulzujúcu krv

Jedno ste v súcite tak ako najsamprv

Jedno ste dovedna. A čo je jej je tvoje

Rovnako prežíva smútky a nepokoje

Rovnako stavia tvár v ústrety teplých slov

A prosto načúva s oddanou vďačnosťou

Chlap i keď splesnivie ako kôl v starom plote

Má ešte vždycky má má podiel na živote

Zjazvený krásny je zjazvený mocný je

Smrť naňho počká si kým pohár dopije

A stojí do konca starý peň okmásaný

Jak trofej skvejú sa po boji jeho rany

No žena pane môj stráca sa ako sneh

Ak raz len zblúdila v riečisku márnych nieh

Však za to nemôže nie nemôže byť iná

Je to jej zásluha ale nie nie jej vina

Je prúdom života čo ženie kolesá

Je víchrom zdiveným do plachiet oprie sa

Zaháša svetielka požiare rozduchuje

Pekne ťa oplače kľačiaca v tíši tuje

Lež cez flór závoja blyští sa pohľad jej

Žena tá krehučká je smrti nepriateľ

Ach aký krásny je človiečik v lone matky

Uzlíček náreku a nad ním úsmev sladký

Ach ja ťa rozviažem ako puk ružový

Ty moje tajomstvo zverím ťa mužovi

Ktorý sa s úžasom na toto všetko díva

Nie žena nie je sneh je páľa náruživá

Hej žena vlna je a kolá poháňa

Na mlyne poznania na mlyne poznania

Ja k slzám dojatý vyznávam Ave Eva

Pod srdcom krylas‘ ho hriešnika ktorý spieva

A ktorý kajúcne vyberá slová chvál

Ej veľa dala si a veľa som ti vzal

A predsa myslíš si: Krásne to bolo synku

A hľadíš cez závoj na čerstvú konvalinku

Čo vtedy pripäli na svadobný tvoj šat

Ej život krásny je no prudký máva spád

Muž ten vás dostihne Ó korisť v jeho rukách

Hladká a teplučká na zarosených lúkach

Bujará v odpore pokorne stíchnutá

Tetiva spustená tetiva napnutá

Muž ten vás dostihne no trofej nemá ceny

Je smútkom značená nad pokorením ženy

Je tôňou zaviata lebo už zhasol jas

Básnik chce obraz dať čo večne kvitne v nás

Ach život prekrásny Jak spievajúce splavy

Náručia loná žien keď padáš od únavy

Utíšia zúfalstvá po boji prehranom

Česť sláva víťazom láskavosť vývratom

Tak plynú od vekov po tomto starom glóbe

Prameňom vytrysknú na spráchnivenom hrobe

Sú vodou života pre všetky korienky

Pre divú džungľu snov pre stavbu myšlienky

Tak majstri z odstupu chytali krásu vašu

V extáze záchrany chopiac vás kolo pásu

Tou silou odvahy zúfalstva súcitu

Keď náhle hleslo im že všetko zhorí tu

Ružové pupence pyšný prs koža skvelá

Obliny vo svetle hodvábne tône tela

Zázračná forma tá čo zažal požiarom

Pre muža. Tvorca sám – v chaose beztvarom

Ó padaj rosa snov. Zahynie človek v púšti

Oáza v hurhaji. Utišujúce prsty

Prejdite po čele a tôňou očných jám

Prekazte zámery vráskam a osídlam

Bo kde sa dotknete zotriete ortieľ prísny

Uniká pred vami duch temnôt ktorý trýzni

Za vami za vami prichádza večný jas

Života prostého sedembolestných krás

Poéziu sám básnik vníma ako úsilie urvať z prúdu života také pravdy, istoty a krásy, ktoré netreba vytesať do kameňa, vrývať do kovu, lebo sú nad kameň, nad kov trvalejšie. Krásu vníma ako harmonizujúci činiteľ vo vzťahu medzi mužom a ženou, mravnosťou v človeku a spoločnosti.

Do poézie po roku 1945 vstupuje po vydaných knihách Hniezda (1937), Moja rodná (1939), Ozubený čas (1940), Puknutá váza, Všetko je dobre tak (1942), Ave Eva (1943), pričom časť z nich vydáva pod pseudonymom Ján Medník.

Po vojne vydáva zbierku Presila smútku (1946), ktorú písal vo vojnových rokoch. Povojnová literárna kritika hodnotí prvé diela Kostru ako subjektivisticky do seba obrátené, do vlastnej bolestnej rezignácie, no uplatnenie dostali podľa autorov Dejín slovenskej literatúry až o desaťročia neskôr.

Dielo Javorový list (1953) predstavuje podľa Encyklopédie ďalšiu etapu vývoja, formu lyrického fejtónu (Michal Chorváth), metóda konfrontácie, porovnávanie minulosti s prítomnosťou. Uhol tvorby opäť mení v zbierke Šípky a slnečnice (1958), kde sa posúva do sféry úvah a meditácií.

V záverečnom období tvorby podľa Encyklopédie prehlbuje myšlienkové, mravné a citové aspekty svojho básnického diela. Dielo Každý deň (1964) dáva do popredia medziľudskú komunikáciu, tu vzniká aj rovnomenná báseň:

Každý deň stretnúť človeka,
to stačí.
A nech sa všetko mení, nech čas uteká,
nech zosýpa sa staré
a nech sa taví v novom vare,
nech tuhne v odolnejšie tvary –
a keď aj prídu miesto splnov zmary:
nech sa páči,
dáš všetko bez ľútosti
do kotla premien, do taviacej pece –
svoj ošúchaný päták starý,
ale
každý deň stretnúť človeka.
No nie v plači.
Nie strachopuda, ktorý narieka.

Každý deň stretnúť človeka,
obráteného tvárou do diaľky
vo vetre, ktorý fičí vôkol hlavy.
Každý deň stretnúť človeka
na palube,
ako sa vzpína dychtivý a nedočkavý
obzorov nových za obzorom,
kým raci
spätkujú sami ku záhube.

Každý deň stretnúť človeka,
to stačí.
Každý deň stretnúť človeka,
ktorý bremä vláči,
klesá,
a z prachu vzletí.

Deň, v ktorom nestretneš ho,
stratený je.
Deň, v ktorom nestretneš ho,
prepadáš sa
o stupeň nižšie medzi smeti,
medzi relikvie.

Každý deň stretnúť človeka.
Človeka stretnúť každodenne.

Jedno, či náhliš sa,
jedno, či ležíš chorý,
jedno, či drvíš skaly a prenášaš hory,
jedno, či neprijímaš návštevy,
jedno, či blúdiš v hmle a cestu hľadáš pustatinou,
jedno, či sedíš na lavičke v parku
alebo trpíš obrátený k stene.

Každý deň stretnúť človeka.
Človeka stretnúť každodenne.

Lebo ak sa ti stratí,
ak len pulz počuješ
jak echo krokov v pustom nádvorí,
deň stratený je.

Človeka stretnúť,
ktorého srdce v tebe bije.
Ak toho stratíš
na púšť sa zmenia ulice zaľudnené.

Každý deň stretnúť človeka.
Človeka stretnúť každodenne.

Podľa Encyklopédie tu ide o túžbu po pravdivom, skutočnom človeku. Aj v ďalších zbierkach Len raz (1968) a Prvé a posledné (1977) sa dostávajú do popredia aspekty lásky, otázky jej zmyslu, pravdivej citovej náplne a dramatizmu, ak stroskotávajú vzťahy medzi mužom a ženou.

V 60. rokoch prehodnocuje aj svoj vzťah medzi človekom a prírodou, v ktorom nachádza napätie, jeho lyrický hrdina sa dostáva do krízy, dominuje pocit nezvládnuteľnosti reality na pozadí starnutia a blížiacej sa smrti.

Vyberáme jeden z textov vydaných v roku 1968:

Ján Kostra: Sonet o hľadaní seba

Ak seba hľadáš, hľadaj sám.

Nepomôžu ti zrkadielka

obdivných očú. Iba strelka

ukazujúca k samotám.

tam k pustatinám. Áno, tam,

kde neotvorí tajné dvierka

vyčkávajúca tešiteľka.

Tam k prepadliskám. Na dno jám.

Ak seba hľadáš, hľadaj v sebe.

Úporne hľadaj. O vode a chlebe.

A potom bez vody a bez chleba.

Bez slova hľadaj. Hľadaj nemý.

Nič iné nájsť ti netreba,

ak sa chceš stratiť ako semä v zemi.

Podľa Encyklopédie je Kostrova tvorba emocionálna, senzuálna a meditatívna, nezakladá sa na formálnom experimentovaní. Aj keď nadväzuje na Novomeského, Krasku a Wolkra, používa vlastný inovačný postup.

Kostra sa tiež krátko venoval tvorbe pre deti a mládež. Vydal napr. veršovaného Janka Hraška či básne pre deti, pričom využíva poetizmy, prirovnania a výrazové prostriedky blízke ľudovej slovesnosti.

Ján Kostra tiež priblížil pre slovenského čitateľa svetovú literatúru. V spolupráci s Jozefom Felixom preložil stredoveké dielo F. Villona Malý testament. Preložil Baudelairove Kvety zla, Gorkého Dievča a smrť, Goetheho Čarodejníkovho učňa. Venoval sa tiež prebásňovaniu českej poézie do slovenčiny (Máchov Máj, Závadov Jeden život). Prebásnil tiež Selanky od Jána Hollého.

Ján Kostra sa tiež celoživotne venoval výtvarnej tvorbe, túto tvorbu však považoval za intímnu vec. Niektoré kresby boli použité v knihe Ave Eva. Písal tiež o modernom slovenskom výtvarnom umení, predovšetkým o Ľudovítovi Fullovi.

Poézia
1937 – Hniezda
1939 – Moja rodná
1940 – Ozubený čas
1942 – Puknutá váza
1942 – Všetko je dobre tak
1943 – Ave Eva
1946 – Presila smútku
1949 – Básne
1949 – Na Stalina
1950 – Za ten máj
1953 – Javorový list
1958 – Šípky a slnečnice
1960 – Báseň, dielo tvoje
1964 – Každý deň
1968 – Len raz
1977 – Prvé a posledné, zbierka básní vydaná posmrtne

Preklady

1948 – François Villon: Malý testament
1953 – Maxim Gorkij: Dievča a smrť
1958 – Charles Baudelaire: Kytica z Kvetov zla
1960 – Štafeta, výber modernej českej poézie
1961 – Johann Wolfgang Goethe: Čarodejníkov učeň, výber z Goetheho balád
1963 – Karel Hynek Mácha: Máj
1965 – Ján Hollý: Selanky, prebásnenie
1973 – Vilém Závada: Jeden život, výber z básnického diela V. Závadu