Keď sa história opakuje: Matica v ohni médií v roku 1875 aj dnes

Koncom 19. storočia sa Matica slovenská nestala terčom len politickej moci, ale aj sústredenej mediálnej kampane. Maďarské denníky Hon a Ellenőr, ako aj údajne „slovenský“ časopis Svornosť, vytvorili mediálny obraz Matice ako nebezpečného „panslavistického hniezda“, ktoré ohrozuje integritu Uhorska. V ich rétorike bola Matica buď bezvýznamná a neodborná, alebo naopak, nebezpečná, politická, rozvratná a protištátna. Táto dvojitá stratégia slúžila na to, aby sa v očiach verejnosti javila ako neprirodzený, neužitočný a škodlivý spolok, ktorý si nezaslúži ochranu ani podporu. Kampaň nebola náhodná, ale bola súčasťou systematickej snahy štátnej moci o diskreditáciu Matice, jej vedenia, majetku a významu pre slovenský národ. Cieľ bol jasný: pripraviť verejnú pôdu pre jej politické a právne zrušenie a zhabanie jej majetku, ktoré sa uskutočnilo 12. novembra 1875.

Denníky o Matici informovali najmä v rubrikách ako Rôzne či Iné, čo malo čitateľa presvedčiť o jej marginálnom postavení. Médiá však veľmi dobre vedeli, že Matica bola od svojho vzniku významnou kultúrnou ustanovizňou s vplyvom na slovenskú spoločnosť. Dokazovala to aj skutočnosť, že už od svojho vzniku roku 1863 bola permanentne sledovaná policajným dozorom a každé jej valné zhromaždenie bolo monitorované štátnymi komisármi. Napriek tomu mnohé články zámerne uvádzali nesprávny rok jej založenia, čím navodzovali dojem, že Matica existovala iba krátko a nemala tradíciu ani skutočný kultúrny význam.

Denníky Hon a Ellenőr si dôsledne budovali obraz nestranných pozorovateľov. Veľká časť urážlivých a osočujúcich textov nebola publikovaná ako redakčný názor, ale ako „citácie zo slovenského periodika Svornosť“. Tým sa vytváral dojem, že kritika Matice prichádza priamo od Slovákov, nie z Pešti. Takto sa umelo vytváral obraz, že Matica nemá podporu ani u Slovákov, že je „odtrhnutá, panslavistická, zradná inštitúcia“ a že Slováci vraj nechcú „takýto spolok“. Vytvárali tak ilúziu, že odpor voči Matici nepochádza z vládnych kruhov, ale z radov samotného slovenského obyvateľstva. Tým sa štátne represívne kroky prezentovali ako prirodzená reakcia na údajné vnútorné pomery medzi Slovákmi.

Propagandistické texty označovali Maticu za panslavistickú organizáciu, za hniezdo nepriateľských myšlienok, za rozvratný spolok ohrozujúci štát a údajne šíriaci „nenávisť voči Maďarom“. Používali pritom zveličené a emotívne tvrdenia, označovali jej predstaviteľov za agitátorov a nepriateľov štátu. Články neustále opakovali, že Matica neplní svoju kultúrnu a vedeckú úlohu, ale sa venuje politickej agitácii. Za jeden z údajných dôkazov „panslavistickej agitácie“ Matice sa dokonca považovala aj účasť jej delegácie na slávnostnom otvorení univerzity v Záhrebe, hoci na tom istom podujatí boli prítomní aj zástupcovia Maďarskej akadémie vied či budapeštianskej univerzity. Skutočným cieľom však bolo kriminalizovať akúkoľvek kultúrnu a národnú činnosť Slovákov v tomto období.

Významnou súčasťou mediálnej taktiky bolo aj spochybňovanie hospodárenia Matice. Objavovali sa konštrukty o údajných machináciách, stratách majetku a dokonca krádežiach, ktoré malo vedenie Matice páchať na jej účtoch. Tieto obvinenia stáli na zinscenovaných policajných vyšetrovaniach, ktoré sa nikdy nevyšetrili. Mediálna kampaň tvrdila, že Matica nedokáže spravovať ani svoj majetok, ani svoje vydavateľské činnosti. Podľa novín vraj vydávala len „plné archy nezmyslov“ a jej publikácie mali byť iba nástroje panslavistickej propagandy. Zároveň jej vyčítali, že nedokázala vydať „ani jedinú skutočne vedeckú knihu“, hoci už v tom čase mala za sebou viac než štyridsať publikácií z oblasti jazyka, histórie, literatúry a kultúry.

Tieto mediálne konštrukcie však systematicky vyvracal jej podpredseda Viliam Pauliny-Tóth. Ten opakovane zasielal redakciám presné údaje, fakty, vyhlásenia a obhajoby, v ktorých preukazoval, že Matica hospodárila v súlade s pravidlami, že jej činnosť bola od počiatku pod priamym dohľadom štátu, a jej publikácie významne prispievali k rozvoju slovenskej kultúry. Pauliny-Tóth bol jedným z mála, ktorí otvorene a dôstojne obhajovali Matice pred štátnymi orgánmi aj tlačou. Neustále vysvetľoval, že Matica je národno-kultúrna inštitúcia, nie politická organizácia. Jeho stanoviská však médiá zverejňovali iba čiastočne, a to s komentárom, že „ostatné časti obsahujú invektívy“ alebo že „sa netýkajú témy“. V skutočnosti tieto vynechané časti demolovali obvinenia voči Matici a odhaľovali mediálnu manipuláciu a lži. Denníky neustále osočovali osobnosti ako Viliam Pauliny-Tóth, Franko V. Sasinek či Jozef Kozáček. Pauliny-Tóth bol dokonca nazývaný „panslavistický fanatik“, „nebezpečný agitátor“. O vtedajších vzdelaných matičných osobnostiach a autoroch sa píše ako o „najhrubších a najnevzdelanejších živloch“. Tento tvrdenia mali čitateľov presvedčiť, že Matica nemala intelektuálnu úroveň, a teda nemohla byť hodnotnou kultúrnou ustanovizňou. V skutočnosti Matica vydávala vedecké a literárne diela aj napriek represívnym podmienkam. Pauliny-Tóth, Sasinek či iní funkcionári Matice patrili medzi najvzdelanejších Slovákov svojej doby.

Obraz Matice tak bol poskladaný z tvrdení: že je politická, panslavistická a nebezpečná, že je kultúrne bezvýznamná a nemá podporu Slovákov, a že je hospodársky nekompetentná a spreneverila svoj majetok. Tieto obvinenia postupne pripravovali pôdu na jej definitívne zrušenie v roku 1875 pod zámienkou ochrany štátu. Aká je však historická realita? Matica mala výhradne kultúrno-výchovné poslanie, vydávala knihy, podporovala školstvo, vedu a jazyk. Účtovníctvo bolo pod neustálou štátnou kontrolou, výročné správy boli pravidelné zasielané vláde. Vôbec nebola malý a bezvýznamný spolok. Bola najvýznamnejšou slovenskou kultúrnou inštitúciou, mala tisíce členov a podporovateľov a značný verejný vplyv.

Rétorika vtedajších mediálnych kampaní je mimoriadne podobná súčasným útokom na Maticu slovenskú. Aj dnes je Matica často vykresľovaná ako zastaraná, extrémna, nepotrebná, nacionalistická a nebezpečná pre modernú spoločnosť. Médiá ju marginalizujú, spochybňujú jej význam, označujú ju za anachronizmus a živú relikviu minulosti. Namiesto argumentov používa časť dnešnej tlače nálepkovanie, iróniu a spochybňovanie hodnoty národnej kultúrnej pamäte. Mechanizmus je rovnaký ako v roku 1875. Najprv diskreditácia v médiách, potom tlak na verejnú mienku a napokon legislatívne zásahy a snaha o obmedzenie činnosti.

História teda neponúka iba poučenie, ale aj výzvu. Ukazuje, že Matica slovenská nebola prekážkou preto, že ohrozovala štát, ale preto, že chránila kultúrnu identitu národa. A práve preto bola a je nepríjemná pre každú moc, ktorá sa snaží budovať jednotný štát bez národných odlišností. Matica bola a je symbolom a symboly sa v dejinách vždy najprv očierňujú. Keď sa dnes pozrieme na súčasné mediálne útoky, môžeme len skonštatovať, že metódy sa zmenili menej, než by sme čakali. História často nepíše nové príbehy, iba mení dátum vydania.

RNDr. Ján Seman, tajomník Matice slovenskej