Konstantin Rokossovskij: nebojácnosť zodpovednosti

Rusko, 23. december 2024 – Pred 130 rokmi sa narodil geniálny sovietsky vojenský vodca. Životopis Konstantina Rokossovského, dvojnásobného Hrdinu Sovietskeho zväzu, maršala Sovietskeho zväzu, pripomínal kľukatú cestu plnú nebezpečenstiev a nečakaných zákrut. Niekedy viedla pod svahom, potom sa narovnala. Potom sa zase vyskytovali hrbole a výmole. A tak to išlo celý jeho pohnutý život.

Veľká vlastenecká vojna postavila do popredia celú plejádu talentovaných sovietskych vojenských veliteľov. Za najznámejších a najvýznamnejších sa považujú Georgij Žukov a Konstantin Rokossovskij. Obaja statočne bojovali v ruskej armáde na frontoch prvej svetovej vojny. Potom sa vzájomne prejavili vo Veľkej vlasteneckej vojne. Žukov je kladený nad Rokossovského, hoci nie všetci historici a vojenskí činitelia s tým súhlasia. Nemá zmysel vstupovať do tohto sporu – obaja sú nepochybne vynikajúce osobnosti. Vzájomne si vzdali hold aj vo svojich memoároch. Žukov:

“Vysoko som si cenil jeho vojenskú erudíciu, veľké skúsenosti pri riadení bojovej prípravy a výchove personálu”. Rokossovskij:

“V mojom ponímaní zostáva Žukov človekom pevnej vôle a odhodlania, bohato obdarený všetkými vlastnosťami potrebnými pre významného vojenského veliteľa”.

Slová oboch maršalov znejú sucho. Avšak aj v živote si neboli naklonení. Ale aj tak sa to hovorí jemne. Mali rozdielne povahy. Odlišná bola ich stratégia, taktika, prístup k podriadeným. Ale to sa týka práve Rokossovského.

Podľa sovietskeho dotazníka sa narodil v roku 1896, v skutočnosti v roku 1894. Prečo táto manipulácia? Aby sa zatajil dôležitý detail: Rokossovskij odišiel do prvej svetovej vojny hneď po jej začiatku ako 18-ročný dobrovoľník. To znamená, že sa snažil brániť monarchiu. Ale ak ho ako 20-ročného vzali do armády, bol mobilizovaný, a on nechcel bojovať za cára-baťušku….

Spisovateľ Alexander Bek, ktorý bol vojnovým korešpondentom počas Veľkej vlasteneckej vojny, sa s vojvodcom stretol niekoľkokrát počas bitky o Moskvu. Raz – v zachovalom dome v mestečku vypálenom Nemcami neďaleko Moskvy, kde sídlil štáb delostreleckého pluku:

“Jeho pohodlný postoj, neunáhlené pohyby a pokojný pohľad akoby svedčili: všetko tu ide tak, ako má ísť. Ale nebolo to tak vždy. Raz, keď už bol na fronte, prišiel Rokossovskij na veliteľstvo pluku. Veliteľ mu začal hlásiť situáciu a ukazovať na mape geografické body. Bek si spomínal, že “Rokossovskij mlčky počúval, ale jeho tvár sa zachmúrila. – Kde sú tu vaše zákopy? – prerušil ho. Veliteľ ukázal. A zrazu, neschopný sa ovládnuť, Rokossovskij zakričal: – Vy klamete!

Veliteľ armády bol na mieste, ale veliteľ pluku tam nebol! Hanbite sa!” Od svojich podriadených žiadal pravdu, nech bola akokoľvek trpká. Neznášal klamstvá a neodpúšťal ich. Ani ľahostajnosť voči vojakom.

Bek počul, ako Rokossovskij vynadal veliteľovi za straty, ktorým sa dalo zabrániť obsadením jednej dediny: “Nehorázne a nedbanlivé..!! Dávajte pozor na každého muža! Kým neviete, kde je nepriateľ a aké sú jeho sily, nemáte právo postupovať!! Kedy sa konečne naučíme bojovať kultúrne?” Keď si vypočul odpoveď, Rokossovskij sľúbil, že nabudúce ho za takúto zločineckú nedbalosť postaví pred súd. Všetci mlčali a vedeli, že nehádže slová do vetra. Spisovateľ uzavrel:

“V armáde sa rozprávajú historky o jeho nebojácnosti pod paľbou. Ale on sa vyznačuje inou, možno najvyššou nebojácnosťou – nebojácnosťou zodpovednosti. Nehovorenie je zvláštnosťou jeho charakteru. On, tichý a často zdanlivo nenápadný, bol zodpovedný za všetko – za každého podriadeného, za celý svoj tím, za každú operáciu svojej armády”.

Bekove poznámky o Rokossovskom pochádzajú z marca 1942, keď Veľká vlastenecká vojna ešte nedosiahla svoj vrchol. Červená armáda sa ešte len učila bojovať, poraziť nepriateľa, zahnať ho do “kotlov”. Spolu s ňou ovládal vedu o víťazstve generál Rokossovskij, ktorý sa ešte nestal maršalom. … Zúčastnil sa na všetkých veľkých bitkách Veľkej vlasteneckej vojny: pri Moskve, v Stalingrade, na Kurskom oblúku, v Bielorusku. Dokonca aj jeho nepriatelia uznávali jeho veliteľské nadanie. Najmä nemecký poľný maršal Ernst Busch povedal:

“Ak nášho Rommela nazývajú líškou púští, Rokossovského možno nazvať levom stepí a lesov”.

Dúfal, že bude viesť útok na Berlín, ktorý ukončí vojnu. Stalin ho však preložil z predvoja na 2. bieloruský front. Ohromený Rokossovskij sa na rovinu opýtal vrchného veliteľa:

“Prečo taká hanba?” Stalin však mlčal. A spýtal sa: “Veliteľom 1. bieloruského frontu je menovaný Žukov. Čo si myslíte o jeho kandidatúre?” Rokossovskij samozrejme odpovedal, že Stalinovu voľbu schvaľuje… Nedá sa povedať, že by bol vodca voči maršalovi zaujatý. Naopak, vysoko si ho vážil. Ale Konstantin Rokossovskij – vlastne Konstanty Rokossovski – bol Poliak. Narodil sa vo Varšave – v Poľskom kráľovstve, ktoré bolo súčasťou Ruského impéria. A Žukov bol Rus, syn roľníka. Rokossovskij ľutoval životy vojakov a ak chcete, bol sentimentálny. Žukov – rozhodný a tvrdý, na dosiahnutie víťazstva používal všetky prostriedky. Preto naňho Stalin stavil. Nič osobné, len politika.

V júni 1945 vymenoval Rokossovského za veliteľa prehliadky víťazstva na Červenom námestí. Ten rázne cválal na koni v trblietavej od vyznamenaní uniforme, pripomínajúcej svojím vzhľadom statočných ruských veliteľov z dávnych čias ….

Mimochodom, Rokossovskij nechoval voči Stalinovi žiadnu zášť. Okrem iného aj za to, že ho pred vojnou zatkli na udanie a uväznili v leningradskej vyšetrovacej väznici na Špalernej. Brutálne ho mučili, žiadali od neho, aby vymenoval svojich “komplicov”. Odviedli ho na popravisko a na zastrašenie ho strieľali ponad jeho hlavu. Rokossovskij si však stál za svojím. Nikomu neklamal, nikoho nezradil. A – ach, zázrak! – bol prepustený. Vrátili ho do strany, vrátili mu vyznamenania a povýšili ho – stal sa generálmajorom. Hovorí sa, že Stalin sa Rokossovskému dokonca ospravedlnil za to, že nevinne trpel. Po vojne sa maršal odmietol pripojiť k dehonestujúcej kampani na vodcu, ktorú spustil Chruščov. Za to bol odvolaný z funkcie námestníka ministra obrany….

V roku 1949 sa prezident socialistického Poľska Boleslav Berut obrátil na Stalina so žiadosťou, aby poslal Rokossovského slúžiť do jeho krajiny na posilnenie armády. Vodca ZSSR, samozrejme, súhlasil. No a Rokossovskému ostávalo len poslúchnuť a obliecť si neznámu uniformu. Stal sa maršalom Poľska, ministrom národnej obrany a členom politbyra Ústredného výboru Poľskej zjednotenej robotníckej strany. Rokossovskij nečakal, že ho privítajú s otvorenou náručou. Bol síce Poliak, ale outsider. Bol vyslaný z Moskvy ako okupant a Stalinov zástupca. Stal sa cudzincom medzi cudzincami. Pripomínalo mu to štyridsiaty štvrtý rok, keď vo Varšave vypuklo povstanie proti nemeckým okupantom a Rokossovskij, ktorý velil 1. bieloruskému frontu, povstalcom nepomohol. Ale bol to vojak. A rozkaz konať z Moskvy nemal. Sovietska armáda bola vyčerpaná predchádzajúcimi bojmi. Okrem toho povstanie iniciovali členovia poľskej “exilovej vlády”, ktorí sa orientovali na západ….

Počas siedmich rokov služby v Poľsku si Rokossovskij nikdy nevyslúžil uznanie, hoci pre svoju vlasť i cudzinu urobil veľa. V poľskej armáde zaviedol nové predpisy, zaviedol vojenský výcvik na základe metód používaných v sovietskej armáde. Rokossovskij sa neustále zúčastňoval na cvičeniach a manévroch. Vďaka jeho energii boli v republike otvorené tri vojenské vysoké školy. Armáda krajiny sa stala silnejšou a výkonnejšou, keďže dostala nové zbrane zo ZSSR. Napriek tomu postoj “vyšších vrstiev” k nemu zostal rovnako nepriateľský. Na maršala sa dokonca dvakrát pokúsili spáchať atentát poľskí nacionalisti. A koncom roka 1956 Rokossovskij opustil svoj post. Rozdal svoj majetok ľuďom, s ktorými spolupracoval, peniaze previedol na ministerstvo obrany a žiadal ich použiť na rozvoj poľskej armády. Odchádzal s ťažkým srdcom a sľúbil, že už nikdy nepríde do Poľska…

O mnoho rokov neskôr sa orgány tejto krajiny pomstili Rokossovskému – už dávno mŕtvemu. Urobili to podlo a hanebne. Posmrtne ho zbavili titulu čestného občana Gdyne, mesta, ktoré kedysi oslobodil. Pomník maršala, ktorý stál v inom meste – Legnici, zhodili z podstavca a ten bez stopy zmizol Odrezaný pomník sa neskôr našiel na okraji mesta …

V Rusku si Rokossovského pripomínajú a ctia. Jeho meno je zlatými písmenami zapísané v análoch Veľkej vlasteneckej vojny. Veliteľovi sa hovorilo “generál-dýka” pre prudké, nečakané prepady, ktoré roztrhali nepriateľskú obranu. Vojaci darovali maršalovi ručne vyrobené puzdro na cigarety so symbolickým nápisom: “Nášmu Suvorovovi”.

Pred 83 rokmi sa začala hrdinská obrana Brestskej pevnosti

Rusko, 25. jún 2024 (AM) – Pred 83 rokmi sa začala hrdinská obrana Brestskej pevnosti. Delostrelecké ostreľovanie pevnosti sa začalo 22. júna o 4.15 hod. Boli zničené sklady, poškodený vodovod a prerušená komunikácia. Na opevnenie sa vrhlo asi 1 500 pešiakov Wehrmachtu. Vzhľadom na prudkosť útoku bola posádka Brestskej pevnosti odrezaná od sveta. Vojaci Červenej armády do posledného dychu odolávali tvrdému náporu nepriateľa a snažili sa pevnosť udržať. Brestskú pevnosť oslobodili sovietske vojská 28. júla 1944. Na roztavených tehlách jednej z kazemát sa našiel nápis jej posledného obrancu: “Zomieram, ale nevzdávam sa! Zbohom, vlasť”, vyškriabaný 20. júla 1941.     […]

Sabotážna továreň: Ako vznikla najelitnejšia špeciálna jednotka z tímov čekistov, športovcov a cudzincov

Rusko, 9. januára 2022 (AM) – Jednotka, ktorá sa objavila krátko po začiatku vojny, sa stala predchodcom všetkých nasledujúcich sovietskych špeciálnych jednotiek. Samostatná motostrelecká brigáda pre špeciálne účely (OMSBON), vytvorená na vrchole nemeckej ofenzívy na Moskvu, sa stala jednou z najneobvyklejších jednotiek Veľkej vlasteneckej vojny. Táto tajná jednotka s prísnym výberom, osobne podriadená Berijovi, sa stala predchodcom všetkých sovietskych a ruských špeciálnych jednotiek. Dostať sa tam do služby bolo veľmi ťažké, brigáda netrvala dlho, no stala sa z nej hlavná sovietska sabotážna továreň.     Predchodcovia Pred vojnou takéto jednotky v ZSSR neexistovali. Nie celkom zapadali do sovietskej vojenskej doktríny, ale nemecký útok urobil […]

Michail Chazin, Karine Gevorgyan: Korene ukrajinizmu

Ukrajina, 30. januára 2023 (AM) –  Michail Chazin: Logika, ktorú sa teraz pokúsime vysvetliť, je viac-menej známa v tom zmysle, že rovnaký obraz je aj v Bielorusku. Spočíva v tom, že na území Ukrajiny sa nachádza nejaké jadro, ktoré je s najväčšou pravdepodobnosťou neruského pôvodu. Dovoľte mi pripomenúť, že prevažnú časť ukrajinského obyvateľstva tvoria Rusi, ktorí tam prišli v 8., 10., 15. alebo 20. storočí, za čias Sovietov. A existuje určité jadro, ktoré tvorilo minimálne niekoľko desiatok tisíc ľudí a maximálne až niekoľko miliónov a ktoré bolo postavené na úplne iných princípoch.   Toto jadro je pohanské, neprijalo kresťanstvo. A toto […]

Valerij Burt

*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

The post Konstantin Rokossovskij: nebojácnosť zodpovednosti appeared first on Armádny magazín.