Žije na samote na lazoch nad obcou Prochot. K remeslu si privoňala na Zaježovej, najskôr to bola záľuba, neskôr sa z toho stala práca, ktorá ju aj čiastočne živí. Okrem toho sa venuje hudbe vo vlastnej (rodinnej) folkrockovej kapele Hmlisto. Pochádza z českých Sudet, no obľúbila si všetko slovenské. Venuje sa výrobe originálnych drevených predmetov. […]
Menej ako 1 min. min.
Žije na samote na lazoch nad obcou Prochot. K remeslu si privoňala na Zaježovej, najskôr to bola záľuba, neskôr sa z toho stala práca, ktorá ju aj čiastočne živí. Okrem toho sa venuje hudbe vo vlastnej (rodinnej) folkrockovej kapele Hmlisto. Pochádza z českých Sudet, no obľúbila si všetko slovenské. Venuje sa výrobe originálnych drevených predmetov. Korytárstvo strieda so spevom a hrou na ľudové nástroje. S Veronikou Kickovou sme sa stretli na jarmoku, vo Svätokrížskom dvore na Župných trhoch. Porozprávali sme sa o jej začiatkoch, ale aj o tom, ako sa je darí v dnešnom uponáhľanom svete.
Ako sa vyrába taká celkom obyčajná drevená miska? Aké drevo používate?
Moja práca spočíva vo výrobe drevenej nádoby z kusa surového dreva kopaním korytárskou motykou. Ja osobne používam rôznorodé drevo, také, aké sa mi podarí zohnať. Od driev mäkkých, ako je lipa, jelša je také už stredné až po tvrdé drevá, ako sú divé čerešne, orechy, čo ľudia vypiľujú po dedinách, tak to sa ku mne dostane. Slivky, jablone, ozaj hocičo. Ľudia mi drevo už aj sami núkajú.
Aké boli Vaše začiatky? Začiatky sú pre každého asi ťažšie…
Ja som začala oficiálne tvoriť po materskej, teda pracujem od roku 2007. Dovtedy to bolo hobby.
Aj keď vidieť dnes ženy remeselníčky nie je až taká rarita, predsa to nie je úplne bežné. Ako ste sa k tomu vlastne dostali?
Náhodou. Na Zaježovej som pre Pospolitosť pre harmonický život robila také remeselné víkendovky, robili sme tam všetky možné remeslá, kde chodili lektori a my sme to popri tom skúšali, učili sa. Potom sa mi stalo, že sme mali veľký orech na dvore, keď som bývala v Očovej a bolo mi ľúto ten orech vyhodiť, bol tam starý kopáč, tak som skúsila niečo spraviť a väčšinou to dopukalo, ale nevzdala som to a postupne som sa vypracovala viac-menej zo samouka.
Spomenuli ste mi, že pracujete so surovým drevom. Prečo?
To musí byť čerstvo spílené drevo, ktoré sa ide spracovať. Dôvod je ten, že technológia pri kopaní korytárskou motykou je taká, že je to jednoducho výhodnejšie. Ono by sa dalo pri niektorých drevách postupovať aj inak. Keď napríklad musím použiť jaseň, čo našťastie nebýva často, tak býva lepší, ak je troška zavädnutý, lebo on je taký pružný. Inak sa to lepšie robí z čerstvo spíleného dreva. Ono to tak nepuká. Raz mi dali ľudia čerešňu s tým, že dva týždne bola na dvore, v pohode, to je dobré, nebolo na nej viditeľné nič, žiadne chyby dreva, spravila som z nej 30 misiek a všetky mi takto do kríža dopukali. To drevo treba vedieť pripraviť, uskladniť, vyrobiť výrobok tak, aby nepopukal a potom ho následne usušiť.
Misky ponúkam usušené, naolejované, ošetrené, pripravené na použitie. To nemôžem riskovať, žeby mi popukali, chodievam ich predávať aj v lete, býva teplo, musí to byť odolné, zvládnuť počasie, všetko.
Remeslu sa venujete už takmer 20 rokov, aj Vás niečo prekvapilo, naučili ste sa za ten čas niečo nové?
Neustále sa snažím hľadať nové tvary a nové nápady, používať vŕtanie, nedržať ten ľudový tvar, ale nejakým spôsobom pristupovať k tomu z tej umeleckej stránky, to je už tá moja originálna tvorba. Boli všelijaké výzvy, lyžička z hadíkov spletená a podobne, rada experimentujem. Gro mojej práce tvoria misky, na objednávku spravím aj lyžice či soľničky.
Vidím, že pracujete len troma náradiami…
Áno, mám tu rezbársky nožík obyčajný, toto je škobľa malá pre praváka a tu je korytárska motyka, pôvodná, ktorá má svoje výhody aj nevýhody. Nie je veľmi ostrá našťastie, práve preto nie je ostrá, lebo ľudia chodia na jarmoky, prídu, chytia to a opýtajú sa: a máte to ostré? Keby to fakt bolo ostré, tak v tej chvíli už je krvavý. Toto je nástroj pôvodný, rýchlo sa zatupí a dobre sa brúsi. Nie je veľmi tvrdo vykutý, nie je krehký ako moderné kopáče, ja brúsim ručne, tak sa to potom zle dobrusuje. Po tom, čo som experimentovala so všetkými možnými kopáčmi, som skončila opäť pri starom ľudovom kopáčovi. To má každý majster ináč. Moja korytárska motyka môže mať aj sto rokov, pochádza z Hrušova. Kedysi sa ako nástroj používala aj sekerka, ja ju nepoužívam.
Kde svoju tvorbu prezentujete, kde vás môžeme vidieť?
Po jarmokoch alebo po akciách, ktoré sú na hradoch, mám veľmi rada stredovek, kostýmovky, je to zábava. Bývajú aj hand-made akcie, tam si treba naozaj vyberať, kde to má a kde to nemá zmysel.
Majú ľudia v dnešnej dobe záujem o ručne robené predmety?
Ako kedy a ako kde. Treba mať šťastie, ale všeobecne povedané, som aj prekvapená, že v týchto časoch, ktoré nie sú veľmi jednoduché, ľudia prvé čo, prestanú kupovať tieto zbytočnosti, tak zatiaľ je to fajn, ale už sa to pomaličky nakláňa, už to začínam cítiť. Záujem by aj bol, ale ide o tom, či si niekto môže dovoliť kúpiť takú vec. Ja to nemám drahé, ale aj tak. Na druhej strane nepotrebujete to nutne, čiže je to vlastne „plezír“.
Koľko podujatí absolvujete počas roka?
Je to kolísavé podľa toho, ako sa darí kapele. Ústredná je zimná a letná sezóna. Na jarmoky chodím podľa toho, že keď ako kapela na nejakom hráme, uprednostňujem festivaly, lebo pre mňa je to istý príjem. Idete na jarmok a neviete, aké bude počasie a či ľudia prídu. Keď vidím v zime, že sa mi koncertná sezóna nevypĺňa, tak si beriem jarmoky. Od januára do apríla nikde nechodím. Začínam sa ukazovať od mája. Niektoré akcie sa však riešia na poslednú chvíľu, aj dva týždne dopredu. Ja tým , že robím ručne, si nemôžem urobiť veľa vecí dopredu. Radšej si zoberiem menej akcií.
Máte predstavu, koľko predmetov ste vyrobili za celý ten čas?
Tisícky, ale presne to neviem. Napríklad tento rok ich bolo asi sto. Ale príde ešte vianočná sezóna, to počítam, že ešte predám 70 – 80 kusov, možno aj sto.
Ako sa žije hudobníčke a remeselníčke v dnešnej dobe?
Ja ľudí obdivujem, že majú stále záujem o tieto výrobky, na Slovensku majú stále ľudia o to záujem. Halušky, to chce každý jesť z drevenej misky- príde mi aj objednávka na celý servis- že chcú 6 misiek. Veľa ľudí obzerá, mnohí sa chcú rozprávať, ale už nemajú na to kúpiť si to, alebo ak si to môžu odpustiť, tak si to odpustia.
Máte na sebe tradičný odev. Pokladáte to za súčasť tej kultúry, že idem predávať drevené misky, tak si oblečiem niečo podobné?
Ja som kedysi v tom chodila stále. To už nerobím, ale myslím si, že súčasť tej persóny „teta korytárka“ je aj to, že je v „určitom kostýme“, resp. v ľudovom oblečení. Mňa to aj baví, myslím si, že to aj trochu predáva a že to k tomu patrí. Nech ľudia majú ten zážitok komplexný. Ja sa snažím žiť v súlade s prírodou, pestovať si zeleninu a podobne. Je to životný štýl, ktorý mi vyhovuje.
Čo máte na sebe oblečené?
Staré originálne čižmy s tvrdou sárou, z ktorých bolia nohy, potom mám fialovú farbiarsku sukňu, ktorá nesmie zmoknúť, lebo farbí, na tom mám vyšívanú zásteru čiernu, cez to mám pracovnú zásteru z krásneho a vzácneho konopného vlákna, vrchné oblečenie tvorí ľanová blúzka a plstený vlnený kabátik z ovčej vlny.
Ako vyzerá váš bežný deň?
Veľmi rôzne. Ale keď dostanem drevo, tak sa mu musím venovať, aby som ho spracovala ešte surové. Čiže musím pracovať celý deň, od tých najväčších kusov po tie menšie, samozrejme si robím aj prestávky, nedá sa tomu venovať nonstop celý deň. Začnem po raňajkách, odbehnem si na hodinku, potom sa vrátim k práci, obed a poobede znova. Ale približne sa to vyrovná bežnému pracovnému dňu. Niekedy veci len dokončujem.
Ako sa drevo skladuje?
Keď je miska dokončená, ja ju naolejujem a väčšinou ju mám pri trocha nižšej izbovej teplote. Ak je miska čerstvá, ide do pivnice, kde je vlhko a chladno, potom do miestnosti, kde je sucho a chladno a napokon do bežnej izby. Ak sa potrebuje dosušiť, ide do kuchyne. V lete ich položím na slnko a čakám. Jednej miske trvá, kým úplne uschne, aj 5 mesiacov. Záleží aj od toho, v akej ročnej dobe bol strom spílený a tiež aké tvrdé je to drevo. Orech je odolný, zatiaľ čo slivka alebo čerešňa odolné nie sú.
A na záver, aká je starostlivosť o drevenú misku?
Vopred upozorňujem, žiadna umývačka, stačí voda, môže byť aj saponát, ale potom ju treba preolejovať akýmkoľvek olejom. Netreba ju po každom umytí olejovať. Avšak kresba lepšie vynikne, keď je to naolejované.
Verím, že sa Vám bude aj naďalej dariť a ďakujem za rozhovor!
(mdeb)
Foto: Marína Debnárová
