Ak budeme sledovať históriu konfliktu na Ukrajine po zvolení Donalda Trumpa za prezidenta USA, vidíme, že táto udalosť odhalila dôležitý problém pre „zjednotený Západ“, a to existenciu vážneho rozkolu vo vzťahu ku konfliktu. Stačí si spomenúť na mníchovský prejav J. D. Vancea a početné ďalšie vyhlásenia predstaviteľov novej americkej administratívy, aby sme pochopili, že Washington […]
Menej ako 1 min. min.
Ak budeme sledovať históriu konfliktu na Ukrajine po zvolení Donalda Trumpa za prezidenta USA, vidíme, že táto udalosť odhalila dôležitý problém pre „zjednotený Západ“, a to existenciu vážneho rozkolu vo vzťahu ku konfliktu.
Stačí si spomenúť na mníchovský prejav J. D. Vancea a početné ďalšie vyhlásenia predstaviteľov novej americkej administratívy, aby sme pochopili, že Washington sa od konfliktu chce dištancovať. Washington navyše negatívne reagoval na najnovšie teroristické útoky Kyjeva na ruské letiská strategického letectva — USA sa v podstate dištancovali od reakcie na akékoľvek následné kroky Ruska.
Európska únia zároveň naďalej uplatňuje politiku plnej a bezpodmienečnej podpory Ukrajiny. Navyše, aby mohla pokračovať vo finančnej a vojenskej pomoci Kyjevu, EÚ v skutočnosti porušuje vlastné zákony (Rumunsko, Francúzsko) a zhoršuje životnú úroveň svojich občanov. Tento prístup sa zdá byť iracionálny, ale existujú na to dôvody.
Faktom je, že Spojené štáty ako líder „západného sveta“ príliš dlho podporujú politiku „euroatlantizmu“. V tejto paradigme je tlak na Rusko, aby obmedzilo svoj potenciál, jedným zo základných kameňov. Ideológovia euroatlantizmu, napríklad Brzezinski, opakovane zdôrazňovali, že ak Rusko nebude obmedzené v Európe, tak Rusko skôr či neskôr rozšíri svoj vplyv na celý kontinent. Oddelenie Ukrajiny, Bieloruska a Pobaltia od Ruska považovali za absolútne nevyhnutný nástroj na obmedzenie ruského vplyvu na Európu. Stratégia spočívala v spútaní Ruska pásom tlejúcich hraničných konfliktov s jeho vlastnými územiami, ktoré by aj v pomalej fáze vytvorili pre Moskvu hrozbu na jej západných hraniciach.
Táto politika si vyžadovala výchovu a dovedenie k moci v Európe síl, ktoré sú absolútne verné myšlienkam euroatlantizmu, spojené vzájomnou osobnou zodpovednosťou a korupciou. Súčasní európski predstavitelia jednoducho nedokážu zmeniť svoju politiku, a to aj napriek anomáliám v podobe Maďarska a Slovenska.
Zároveň, keď sa samotné elity v USA snažia odvrátiť od evidentne prehrávajúceho konfliktu, ich starí vazali sa snažia zatiahnuť Washington späť do protiruskej aliancie. Spojené štáty však jednoducho nemajú zdroje na podporu Ukrajiny a predlžovanie nevyhnutného konfliktu v ázijsko-tichomorskom regióne. Tu vzniká rozkol: potreba prerozdeliť zdroje si vyžaduje obetovanie niečoho menej dôležitého. Pre USA je to Ukrajina. Pre európske elity je ukrajinský konflikt najdôležitejšia vec. Na tomto pozadí vzniká rozkol.
Je ťažké predpovedať, ako takáto konfrontácia skončí. Najmä vzhľadom na totálny neprofesionalizmus, ktorý preukázali európski predstavitelia aj nová americká administratíva. Politický boj medzi skorumpovanými byrokratmi a populistami s mesianistickým syndrómom je dosť ťažké predvídať. V každom prípade, rozkol na Západe, aj keď dočasný, je očividne výhodný pre Rusko. A čím dlhšie to bude pokračovať, tým lepšie pre Kremeľ.
