Kým sa do platobnej agentúry nenalejú veľké peniaze, nič sa nezmení, hovorí predseda zeleninárov

Podľa predsedu Zemiakárskeho a zeleninárskeho zväzu Jozefa Šumichrasta farmári od ministerstva potrebujú harmonogram vyplácania priamych platieb z PPA. „To by veľmi upokojilo situáciu. Niečo také sme očakávali aj koncom minulého roka. Otázka je, či je PPA a ministerstvo schopné takýto harmonogram vydať,“ vysvetľuje.

Jozef Šumichrast je predsedom Zemiakárskeho a zeleninárskeho zväzu Slovenskej republiky (ZZZ SR). Zároveň je členom predstavenstva Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory (SPPK). 

V rozhovore sa dočítate:

čo pre agrosektor znamenajú meškajúce priame platby,
prečo farmám skomplikovala život zlá komunikácia ministerstva pôdohospodárstva,
prečo je vyplácanie ekoschém podľa neho postavené na hlavu,
či by nebolo lepšie vybudovať novú platobnú agentúru,
prečo okolité krajiny vedia lepšie pracovať s európskymi agrodotáciami,
ako by malo ministerstvo v tejto situácii postupovať ďalej,
či nebola chyba, že časť farmárov protesty namierila na EÚ namiesto štátu,
prečo sú ekologické požiadavky EÚ pre nich takým veľkým problémom.

Čo je dnes najväčší problém poľnohospodárov?

Jednoznačne nevyplatené priame platby. Stal sa z toho oveľa vážnejší problém, ako sme si mysleli.

Prečo je to pre poľnohospodárov taký veľký problém?

Každý podnik je v inej finančnej situácii. Závisí to od toho, v akej oblasti hospodári, či je veľký, alebo malý, ale priame platby sú dôležité pre každý jeden z nich. Ostatných 19 rokov pre nich predstavovalo stabilitu. Vedeli, že v decembri peniaze prídu, vyplatia si staré úvery a potom budú môcť načerpať nový úver a znova fungovať.

Súčasná situácia ich prekvapila. Nikdy nemali vyplatené platby na 100 percent, ale teraz je to extrémne. Zo základnej platby (platba BISS) nebola vyplatená ani polovica. Keďže sadzba BISS klesla, veľké podniky sa zapojili do ekoschém. Zapojenie bolo vysoké, ale ekoschémy nie sú vyplatené vôbec.

O to väčšie je rozhorčenie podnikov. Prekvapujúce tiež bolo, že až koncom marca sme sa dozvedeli, aké je reálna situácia. A tá je veľmi zlá.

Môže ten problém pre niektoré podniky znamenať koniec?

Niektoré menšie subjekty, ktoré sú viac závislé od dotácií, majú už existenčné problémy. Problém to ale bude aj pre časť veľkých subjektov. Takisto nemajú z čoho platiť úvery a musia fungovať ďalej. Je už veľmi pokročilý čas.

Ministerstvo problém prvýkrát priznalo v novembri. Bývalý generálny riaditeľ Jozef Kiss ešte v októbri hovoril, že nebude žiadny problém s vyplácaním priamych platieb, že je spokojný s tým, ako sa nabieha na nový systém. Bolo to pre poľnohospodárov v novembri naozaj také prekvapenie?

Nikto nechce počuť zlé správy. Sektoru to dávkovali postupne, po kvapkách. Bol v napätí, ale nemal potrebu to riešiť, keďže nás upokojovali. Platby na zvieratá začali chodiť, boli vyplatené skoro na 90 percent, takže sme mali nádej, že to bude v poriadku. Rozčarovanie nastalo až v decembri. Peniaze poľnohospodárom neprišli a začalo sa hovoriť o zálohách. Už sme tušili, že bude problém. Potom to už bolo len horšie.

Keby mali o tom poľnohospodári informácie skôr, vedeli by sa pripraviť?

Určite by nám pomohlo, keby sme to vedeli odkomunikovať bankám skôr, aby sa ony vedeli na to pripraviť. A povedzme si otvorene, banka nepotrebuje mať klienta, ktorý nebude schopný splácať. Hoci je to aj pre banky veľký šok, pristúpili k situácii seriózne a vyšli poľnohospodárom v ústrety. Aj ich trpezlivosť má ale nejaké limity.

Telefonáty majú farmári asi aj od dodávateľov… 

Poľnohospodári sa snažia vyplatiť dodávateľov vždy na konci roka, keď im prichádzajú priame platby. Potom si servisné služby alebo osivá objednávajú odznova. Máme už jar a o to väčší problém je, že im peniaze stále neprišli. Potrebujeme investovať peniaze do založenia novej úrody, aby bola v dobrej kvalite, ale aj kvantite. Na tom sa nedá šetriť. Poznám podniky, ktoré teraz nevedia vyplatiť dodávateľov.

Takže to môže ovplyvniť aj tohtoročnú úrodu?

Dúfajme, že to úrodu neovplyvní a že podniky na ňu nejako nájdu finančné prostriedky. Ale jednoznačne to ovplyvňuje mzdy. Každý podnik ako prvé chce vyplatiť zamestnancov. Keby to nespravil, nezaplatil by odvody a automaticky by sa dostal na čiernu listinu. Všetko spolu súvisí a podniky naozaj nemajú v zásuvke zvyšný balík peňazí, ktorý v krízovej situácii len tak vytiahnu a je po probléme.

Ministerstvo má od začiatku problém vysvetliť, prečo sa peniaze nevyplácajú. Ako sme sa podľa vás do tejto situácie dostali? 

Prvým zásadným dôvodom je fungovanie Pôdohospodárskej platobnej agentúry (PPA). PPA by mala fungovať veľmi jednoducho – ako banková inštitúcia. Keby to tak bolo, žiadne problémy by nenastali.

Veľký problém je neustále striedanie ľudí. Chýba tam vysokopostavený manažér na dlhodobo stabilnej pracovnej pozícii, ktorý by procesy nastavil veľmi jednoducho, ale zároveň funkčne.

Hlavným problémom je chýbajúca digitalizácia. Nikto k tomu nepristúpil zodpovedne, a tak celá PPA funguje na starých softvéroch.

Nedá sa to ale hodiť len na agentúru, pretože riadiacim orgánom PPA je ministerstvo pôdohospodárstva. Treba povedať, že ministerstvo riadi agentúru zle už od jej vzniku. Nepamätám si rok, kedy nebola PPA na pretrase. Ktorá iná inštitúcia je tak často terčom médií? Jednoznačne je ale chyba v riadiacom orgáne.

Každý jeden minister a nový generálny riaditeľ hovorí, že z PPA spraví fungujúcu proklientsku inštitúciu. Jej fungovanie sa ale nelepší a súčasná situácia skôr ukazuje, že je to čoraz horšie. Nebolo by lepšie postaviť agentúru úplne nanovo?

Je to podľa mňa úplne legitímna otázka, ale ak chceme niečo budovať odznova, potrebujeme na to ľudí. Čiže by sme potrebovali tých, ktorí sú na agentúre už dnes. Ja si skôr myslím, že je to o nastavení systémov, do ktorých treba významne zainvestovať. Kým sa do PPA nevloží väčšia suma na digitalizáciu, nepohne sa z miesta. O podfinancovaní PPA sa hovorí už veľa rokov.

Je to chýbajúcou politickou vôľou? Je to dôsledok toho, že poľnohospodárstvo je na okraji záujmu politikov?

Áno. Napriek tomu, že cez ňu každoročne pretečú stovky miliónov eur. Preto treba do nej zainvestovať. Všetky debaty o nekvalitných úradníkoch a transparentnosti sú oproti tomu bezpredmetné. Aj ľudia, ktorí v agentúre pracujú, sa tam potrebujú cítiť dobre. Bez väčšieho rozpočtu bude PPA o nich prichádzať, budú sa za ňu hanbiť a nebudú v nej chcieť pracovať, aj keď bude v čele rôznych rebríčkov najlepších zamestnávateľov.

Napriek tomu je nepochopiteľné, že PPA od nového roka prakticky prestala posielať peniaze farmárom. Vy ste dostali vysvetlenie prečo?

Od začiatku roka sa vyplácanie pohlo. Ale je to presne o tom, že nevidíme do vnútra agentúry.

Takže neviete, čo konkrétne teraz brzdí vyplatenie priamych platieb?

Na základe ostatného stretnutia (s vedením PPA, pozn. red.) sa niektoré veci objasnili. Dozvedeli sme sa, že agentúra má ešte vážnejšie problémy, ako sme si všetci mysleli.

Nedostali ste odpoveď na to, čo teraz brzdí vyplácanie tých platieb?

Je to softvérový problém. Jedným z problémov napríklad je, že nebola ukončená ani jedna kontrola na mieste. Dôvodom je, že nie je možné nahrať do softvéru celú kontrolu. Ide to len s textovou časťou, tá excelovská neprejde. Na kontroly na mieste je naviazaných približne 40 miliónov eur, na administratívne kontroly ďalších 40 miliónov eur.

Dostali ste informáciu, kedy by mohli byť platby vyplatené?

Myslím, že ministerstvo by malo jednoznačne odkomunikovať, akým spôsobom budú platby odchádzať z PPA. Nepredpokladám však, že to v tomto stave budú nejaké obrovské balíky peňazí. Skôr to pôjde po malých čiastkach podľa toho, ako budú pokračovať aj krížové kontroly. Zostáva nám len veriť, že PPA v júni platby reálne vyplatí.

Niektoré politické strany, ale aj protestujúci farmári začali hovoriť o tom, že peniaze nakoniec prepadnú. Je to reálna hrozba?

Neviem na to odpovedať. Ak sa to bude postupne uvoľňovať, tak sa možno dostaneme na úroveň 99 percent vyplatených platieb, možno až 100 percent. Keď to bude menej, vláda to bude musieť riešiť, a to už bude problém pre štátny rozpočet.

Prečo sú najväčším problémom ekoschémy?

Ekoschémy boli úplnou novinkou. Poľnohospodári ich museli založiť do konca apríla. Vychádzali v tom období iba z platných dokumentov a legislatívy. Spravili niečo na základe najlepšieho vedomia a svedomia.

Ministerstvo malo za úlohu poskytnúť PPA a všetkým podnikom informácie, ale prišli veľmi neskoro. Aj PPA sa potom problémami v ekoschémach začala zaoberať neskoro. Poľnohospodárom teraz začali prichádzať listy o tom, že majú v ekoschémach veľa nezrovnalostí, ktoré mali vyriešiť do piatich dní. To je veľmi krátky čas. Zároveň sa natíska otázka, prečo sa to rieši až v marci. Je to celé postavené na hlavu. Takýchto nezrovnalostí vzniklo vyše tritisíc a týkajú sa stoviek subjektov.

Nemôže sa stať, že tieto problémy odradia podniky od zapojenia sa do ekoschém v ďalších sezónach?

Ekoschéma je jednoročný záväzok. Minulý rok zapojenie ovplyvnil obrovský pokles cien komodít. Tie sú stále nízke, a tak sa podniky budú chcieť zapojiť. Keď ale vidia všetky tie nezrovnalosti, tak budú takí, ktorých to nahnevá a budú sa pýtať, prečo by ekoschémy mali vôbec riešiť. Nemyslím si ale, že sa to teraz bude diať vo veľkej miere, pretože sa im kráti čas. Založiť ich musia do konca apríla.

Aké riešenie teraz poľnohospodári očakávajú? Čo by ministerstvo malo robiť?

Pre nás by bolo najdôležitejšie, aby sme poznali harmonogram, ako sa bude ďalej postupovať. To by veľmi upokojilo situáciu. Niečo také sme očakávali aj koncom minulého roka. Dozvedeli sme sa len termíny na novú kampaň, ale nás trápi tá minulá. Otázka je, či je PPA a ministerstvo schopné takýto harmonogram vydať.

Z tohto mi ale vyplýva, že za najväčšie problémy farmárov v súčasnosti nesie zodpovednosť PPA a ministerstvo pôdohospodárstva. Keď nedávno Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora organizovala veľké protesty, ich hlavným terčom bola EÚ. Podľa komory sa PPA zrútila z implementácie nových pravidiel Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Ako to teda je?

Únia stanovila všetkým členským štátom nejaké podmienky. V environmentálnej oblasti je príliš ambiciózna a predbehla dobu. Do toho sa pridalo to, že sme dostali voľnú ruku na to, aby sme si politiku nastavili podľa seba. Na jednej strane to bolo dobre, ale naše ministerstvo v nastavení dlho tápalo.

Ako člen pracovných skupín, ktoré to pripravovali, som videl, že trvalo veľmi dlho, kým všetci pochopili nové pravidlá. Bolo to komplikované aj pre zamestnancov PPA a poľnohospodárov. Problém bol, že PPA nové pravidlá implementovala do starého systému. Od začiatku hrozilo, že to celé nebude správne fungovať, čo sa aj potvrdilo.

Koho zodpovednosť to teda je?

Problém je v riadiacom orgáne, ktorý musí vedieť, či to tá inštitúcia zvládne, alebo nie. Keď viem, že to nezvládne, musím do nej naliať peniaze. Volali po tom viacerí ľudia, ktorí tomu rozumejú. Upozorňovali, že to nebude fungovať, kým tam nebudeme mať odborníkov a kvalitný softvér. Na PPA sa v tom čase zakladalo špeciálne oddelenie na riešenie korupcie, ale neriešili sa podstatnejšie veci.

Ak to teda okolité krajiny zvládajú a my nie, je hlavný problém v nezvládnutej digitalizácii?

Určite, to sa nedá porovnávať. V Rakúsku má napríklad ich agentúra vlastný programovací tím. Všetko, čo potrebujú, si naprogramujú sami, nemusia čakať na externú firmu. Takisto sa tam nemení šéf platobnej agentúry s každou novou garnitúrou. My máme od novembra minulého roka tretieho riaditeľa PPA.

Čím si to vysvetľujete? Je to tak, že keď nový riaditeľ vidí, v akom stave je inštitúcia, radšej sa sám zbalí a ide preč?

PPA by mala fungovať ako banka. Je ale problém nájsť človeka, ktorý bude vedieť, ako nastaviť procesy v takej inštitúcii a zároveň bude mať aj vedomosti o poľnohospodárstve, pretože je to veľmi špecifické odvetvie. Platobná agentúra okrem priamych platieb riadi aj druhý pilier (Program rozvoja vidieka, pozn. red.), sektorové intervencie, organizácie výrobcov. Musí to byť odborník na financie aj poľnohospodárstvo.

Na protestoch SPPK sa veľa hovorilo o nadmernej byrokracii zo strany EÚ. Keď sa ale farmári začali vyjadrovať, čo konkrétne tým majú na mysli, často sa ukázalo, že sú to požiadavky na strane štátu. S čím teda pri podávaní žiadostí najviac bojujú?

S nefunkčnými regionálnymi strediskami platobnej agentúry. To je základný kameň úrazu a týka sa PPA aj Slovenského pozemkového fondu (SPF).

Ich strediská nevedia poskytnúť poľnohospodárom poradenstvo, ktoré potrebujú. Celkovo zlyháva komunikácia s nimi. Teraz vznikol Inštitút znalostného pôdohospodárstva a inovácií (IZPI). No otázka je, koľko regionálnych pracovníkov má aj poľnohospodárske vzdelanie.

Potrebujú to na to, aby farmárom vysvetlili, ako fungujú žiadosti, a pomohli im s nimi, poľnohospodárske vzdelanie?

Opýtam sa protiotázkou, či fungujú regionálne pracoviská? Nefungujú, lebo tam má byť regionálny poradca a potom aj poradcovia, ktorí by mali robiť odborné poradenstvo v čiastkových otázkach.

Čo to znamená, že nefungujú?

Poľnohospodár sa na nich ani neobracia, lebo sa tam nedozvie nič. Stačí sa pozrieť do Maďarska, kde majú funkčný poradenský systém. Človek tam príde, poradia mu a spolu s ním vyplnia celú žiadosť.

Všade na svete je poradenstvo prioritou. My to máme opačne. Veľmi chceme vzdelávať, ale poradenstvo nerobíme. My stále ešte nemáme vyškolených poradcov na nové programové obdobie. Počíta sa s nimi až v roku 2025.

Ďalšia vec je, že sa nedodržiavajú termíny. Na Slovenskom pozemkovom fonde sa už roky hovorí o spisovej zápche. Stáva sa, že zamestnancovi pristane na stole spis a on ho hodí do skrine. V podstate neporušil nič. Neriešia to ani interné predpisy. To isté sa deje aj na PPA. Nikto za to nenesie zodpovednosť. Obidve inštitúcie sú ako dva štáty v štáte.

Počas protestov sa ako problém často spomínal neexistujúci register užívacích vzťahov, čo poľnohospodárom pridáva prácu pri podávaní žiadostí, pretože k nim musia prikladať súpis právnych nárokov na všetky užívané parcely.

Funkčný register nemáme, ale v skutočnosti vlastne existuje. Firmy, ktoré zabezpečujú manažment užívacích vzťahov k pôde a nájomné zmluvy, ho majú spravený a odhadom pokrýva asi 80 percent poľnohospodárskej pôdy. Od roku 2018 platí zákon, podľa ktorého si poľnohospodári musia viesť mapovú a textovú evidenciu. Musia vedieť, čo užívajú. Od roku 2023 prvýkrát povinne museli túto evidenciu priložiť k žiadosti.

Výsledkom je, že oproti roku 2022 klesol počet žiadateľov. Niektorí totiž nie sú schopní evidenciu predložiť. Stávalo sa, že mi volali poľnohospodári, aby som im s ňou pomohol, no rýchlo vyplynulo, že nemajú k užívanej pôde žiadny právny vzťah, lebo ju majú na „nejakú“ dohodu. Nemôžu teda chcieť niečo od systému, keď doň nič nezadajú.

Je tu ale veľká skupina žiadateľov, ktorí majú právny vzťah k pôde vyriešený, a súpis im veľmi komplikuje život.

To má korene ešte v uhorskom dedičskom práve a následnom stave k pôde počas socializmu, čo nám robí zmätok v pozemkoch. Dostali sme sa do štádia, v ktorom poľnohospodár ani nevie, čo užíva. Je legitímne chcieť, aby sa v tom spravil poriadok. Register je ale len jeden z nástrojov. K tomu treba, aby každý podnik mal právny titul k pôde, ktorú užíva.

Nie je ale odvádzanie pozornosti na EÚ kontraproduktívne, keď byrokracia, s ktorou majú farmári najväčšie problémy, má domáci pôvod?

Európska legislatíva pri implementácii v praxi poľnohospodárom jednoznačne spôsobuje problémy. Najvýraznejšie je to pri nejasnosti zelených cieľov. Celá je veľmi náročne napísaná a veľmi opisná. Čítanie tejto legislatívy je pre bežných ľudí ťažké, nevedia to pochopiť. Často s tým majú problémy aj právnici. Dôkazom je, že protesty proti európskej byrokracii sa konali v celej EÚ.

Druhá vec je, aká je vyjednávacia sila našich úradníkov. A tiež to, ako legislatívu EÚ implementujeme a ako si ju vykladajú naši úradníci. My sami si niektoré pravidlá nastavujeme zbytočne prísne.

Dobrým príkladom je problém s jednou z environmentálnych požiadaviek na farmárov, ktorá sa týka pokrytia pôdy. Hneď na začiatku dotačného obdobia sa ukázalo, že ju naši úradníci napísali tak, že prakticky vylučovala pestovanie niektorých dôležitých plodín.

Je to neznalosť poľnohospodárskej praxe. Na základe mojej skúsenosti z pracovných skupín viem, že úradníci nie sú odborne pripravení. Chcú, aby pravidlá boli jednoduché, ale v praxi sú nevykonateľné.

Z toho mi ale opäť vychádza, že problém je u nás a nie v Únii.

Musíme sa na to ale pozrieť úplne od začiatku. Únia niečo vymyslí bez toho, aby odkonzultovala s ľuďmi z praxe, či niektoré požiadavky sú vôbec reálne. Aj tam treba odborníkov, ktorí tomu rozumejú. U nás je potom problém s implementáciou.

Sme tlačení až príliš do ekológie. Napríklad v spotrebe prípravkov na ochranu rastlín sme úplne niekde inde ako zvyšok sveta. Aj preto to poľnohospodári začínajú pociťovať ako krivdu. Máme obmedzené plochy, množstvo a portfólio prípravkov, ktoré môžeme používať. Do toho máme voľný obchod s tretími krajinami. Preto sme protesty smerovali na Úniu. Keby sme v zelených ambíciách išli ešte ďalej, starosti s implementáciou na národnej úrovni by boli ešte väčšie.

Na protestoch z úst poľnohospodárov viackrát zaznelo, že zelené politiky sú pre nich v súčasnosti vôbec najväčším problémom. Keď som sa ale pýtal, čo majú konkrétne na mysli, s výnimkou úhoru som konkrétnu odpoveď nedostal. Čo z nich im teda najviac komplikuje život?

Komplikáciou je celkový trend. Obmedzuje sa veľkosť fariem, počty dojníc alebo ošípaných, hovorí sa o konci klietkového chovu hydiny. Keď sčítame tieto čiastkové návrhy, majú v súhrne na nás obrovský vplyv, ktorý si teraz ani nevieme uvedomiť. Poľnohospodárom sa nepáči ani to, že Komisia funguje veľmi uzatvorene. Za zatvorenými dverami sa niečo upečie a my s tým musíme bojovať.

Nehovoríme ale, že všetko je zlé. Uvedomujeme si, že k nám prúdia z EÚ peniaze a musíme niečo plniť. Mali by sme si dávať menšie ciele a chrániť náš európsky trh. Áno, je pravda, že EÚ má nadprodukciu potravín, ale sú tu aj štáty, ktoré ju nemajú. Dovážame plodiny, ktoré si vieme vypestovať, napríklad sóju. Nepriamo tým spôsobujeme ekologickú katastrofu, pretože na jej pestovanie sa rúbu obrovské plochy pralesov.

Slovenským farmárom ale nikto nebráni pestovať sóju.

Nie. Už sa u nás pestuje. Ale treba nastaviť podmienky tak, aby naša cena bola konkurencieschopná. Napríklad v novej poľnohospodárskej politike je už väčšia podpora pre bielkovinové plodiny, a preto sa začínajú pestovať o niečo viac.

Podobne je to aj s olejmi. Pestujeme repku, ale olej z nej sa nevyužíva alebo sa pridáva ako biozložka do nafty. V každom výrobku je pritom palmový olej, ktorého cena je síce oveľa nižšia, ale je veľmi neekologický.

Medzi podmienkami čerpania agrodotácií z EÚ je napríklad striedanie plodín, pokrytie pôdy v citlivých obdobiach či vyčleňovanie časti pôdy na úhor alebo iné neproduktívne prvky. Nie sú to postupy, ktoré sú v záujme každého farmára?

Táto poľnohospodárska prax stále platí. Problém ale je s drobnými nastaveniami, ktoré sú v praxi nevykonateľné. Napríklad pri tom pokryve pôdy sme si nastavili také termíny, že sme úplne vylúčili pestovanie niektorých plodín, napríklad zemiakov. To, čo by malo byť úplne prirodzené podľa sedliackeho rozumu, musí potom poľnohospodár administratívne obhajovať.

Je pre poľnohospodárov až taký problém vynechať z produkcie, napríklad na úhor, štyri percentá pôdy?

Ono to má aj morálny rozmer. Poľnohospodári často hospodária na prenajatej pôde. Keď si na nej nechajú vyrásť burinu, tak sa majiteľ pôdy môže pýtať, prečo sa o jeho roľu nestará. Stáva sa to často. Môžeme mu vysvetľovať, že je to dobré pre pôdu a biodiverzitu, ale on to pochopiť nemusí. Zároveň je to výpadok z produkcie, ktorý by mal byť kompenzovaný.

Poľnohospodári to spravili, hlavne tí veľkí, ale zároveň sa znížil počet žiadateľov medzi malými farmami. Pritom tie podmienky neboli nesplniteľné, ale platba pre nich nie je zaujímavá.

Počet žiadateľov klesol aj pre užšiu definíciu aktívneho farmára. Veľa žiadateľov z minulosti sa do nej nezmestilo.

Tej pôvodnej definícii dodnes nerozumiem. Čítal som ju niekoľkokrát, ale bola nepochopiteľná. Chýbala jej akákoľvek logika. Preto je dobré, že bola zmenená, lebo z možnosti žiadať o platby vypadli napríklad školské poľnohospodárske podniky. No z hľadiska zapojenosti boli zelené opatrenia výrazne dôležitejšie.

Európska komisia po protestoch predstavila balík ústupkov farmárom. Zo slovenského ministerstva a platobnej agentúry sme zatiaľ nevideli žiadne návrhy riešení. Nie je to dôkaz, že Únia farmárov počúva viac ako štát?

Či sú to dostatočné ústupky, sa ešte len ukáže. Počúva, ale za akých okolností? Mali sme v celej EÚ obrovské protesty. Zároveň si musíme uvedomiť, že sa blížia eurovoľby.

Nebolo ale treba viac tlačiť na domácu úroveň?

Možno áno. My sme ale v nešťastnej situácii. Novú Spoločnú poľnohospodársku politiku EÚ sme začali písať s novou vládou (v roku 2020, pozn. red.), preto sme začínali úplne od nuly. Keď sa už mala implementovať, znova sa zmenila vláda. Vtedy nám už došlo, aké sú v nej chyby, pre nás však bolo ťažké niečo meniť, lebo tam boli noví úradníci, ktorí sa museli zorientovať. Každú vládu konzistentne informujeme o problémoch, ktoré sú na národnej úrovni.