Európske magnezity sú znevýhodnené voči konkurencii z Ázie alebo Ameriky a preto budem lobovať, aby sa magnezit opäť dostal medzi kritické suroviny EÚ, hovori bankosbystriský župan Ondrej Lunter. „Malo by to totiž priamy dopad na hospodársky rozvoj regiónu v okolí Jelšavy a Revúcej, ktorý je, povedzme si to veľmi otvorene, z pohľadu zamestnanosti dlhodobo veľmi […]
Menej ako 1 min. min.
Európske magnezity sú znevýhodnené voči konkurencii z Ázie alebo Ameriky a preto budem lobovať, aby sa magnezit opäť dostal medzi kritické suroviny EÚ, hovori bankosbystriský župan Ondrej Lunter. „Malo by to totiž priamy dopad na hospodársky rozvoj regiónu v okolí Jelšavy a Revúcej, ktorý je, povedzme si to veľmi otvorene, z pohľadu zamestnanosti dlhodobo veľmi problematický,“ vysvetľuje.
Ondrej Lunter je predsedom Banskobystrického samosprávneho kraja. Od decembra je plnohodnotným členom slovenskej delegácie v Európskom výbore regiónov.
V rozhovore s Ondrejom Lunterom si vypočujete:
- Prečo sa chcel stať členom Európskeho výboru regiónov,
- čomu sa chce vo výbore venovať,
- do ktorej politickej skupiny sa chce vo výbore zaradiť,
- či plánuje v Bruseli otvoriť kanceláriu banskobystrickej župy
- ako hodnotí pomalý rozbeh eurofondového Programu Slovensko
- prečo sa zatiaľ nerozbehli ani eurofondy, ktoré majú v správe regióny,
- či sa v kraji darí robiť integrované projekty,
- podľa akých kritérií vyberajú v Rade partnerstva kraja projekty,
- či sa darí zapojiť do rozhodovania aj mimovládky a podnikateľov,
- ako by mala vyzerať Kohézna politika EÚ po roku 2027.
Európsky výbor regiónov je poradný orgán EÚ, kde sú zastúpené regióny a aj samosprávy z miestnej úrovne z celej Európskej únie. Vy vo výbore zastupujete Banskobystrický samosprávny kraj, ktorý v ňom doteraz nemal plnohodnotné zastúpenie. Vy ste vlani prejavili záujem o členstvo a boli ste zvolení do slovenskej delegácie ako plnohodnotný člen. Prečo je pre vás dôležité angažovanie na európskej úrovni týmto spôsobom?
Hľadám všetky možné cesty, akými dokážem zlepšovať verejné služby, ktoré sú v mojej kompetencii a ktoré sú dennodennou náplňou mojej práce. Konkrétne dlhodobo sa angažujem v tom, aby sme oživili ambulantný sektor, pretože ten dnes je v úpadku vplyvom toho, že ministerstvo zdravotníctva, ale ani poisťovne, si nerobia svoju prácu.
Jednu tretinu všetkých ambulantných lekárov máme v dôchodkovom veku a za tým sú určité dôvody. Napriek tomu, že toto nie je moja kompetencia, zakladáme ako kraj vlastné ambulancie. Prinášame nové projekty, napríklad telemedicínske. Práve Európsky výbor regiónov je pre mňa príležitosť vytvoriť si sieť kontaktov s ďalšími primátormi alebo županmi z iných krajín, ktorí majú podobné problémy, už majú aj nejaké riešenia, a získať od nich inšpiráciu.
Zároveň si chcem vytvoriť nejakú cestu na Európsku komisiu, pretože časť fondov je možné čerpať aj priamo odtiaľ, nie cez národné výzvy. Zároveň zdravotníctvo je veľká téma aj pre Európsku komisiu. Chcem, aby naše inovatívne projekty, ktoré sú lastovičkou na celom Slovensku, mohli byť financované aj z týchto zdrojov, a aby sme nemuseli čakať častokrát na zdĺhavý a pomalý proces cez vládu. Je to pre mňa teda jedným z ďalších prostriedkov, ako si zväčšovať svoj vplyv a získavať zdroje pre verejné služby a politiky, ktoré robím na území nášho kraja.
Takže na úrovni výboru regiónov je vaša hlavná agenda zdravotníctvo a ambulancie?
Je to zdravotníctvo a sociálne služby. Tu tiež spomeniem náš projekt Centier integrovanej sociálno-zdravotnej starostlivosti. V rámci neho pomáhame samosprávam organizovať sa do klastrov 10 až 15 obcí, ktoré následne spoločne poskytujú rôzne poradenské, konzultačné, ale aj dopravné a sociálne opatrovateľské služby pre svojich obyvateľov.
Môžu tak zostať doma a nemusia ísť do zariadenia sociálnych služieb a nezaťažujú ani svojich rodinných príslušníkov. A je to navyše aj oveľa lacnejšie, pretože to robíme aj pomocou elektronických náramkov, ktoré monitorujú stav človeka. Keď sa mu niečo stane, tak mu následne volajú priamo z centrály a privolajú mu záchranku a starajú sa o neho. Je to veľmi úspešný projekt. Keďže chcem, aby pokračoval ďalej, a nakoľko financovanie tohto projektu cez národnú výzvu končí tento rok, potrebujem nájsť ďalšie zdroje, aby sme v tom mohli pokračovať.
Takže tieto zdroje tiež chcete hľadať v komunitárnych, centrálne riadených programoch EÚ?
Áno. Doplním aj svoju tretiu prioritu vo výbore regiónov, ktorou je hospodárska politika. Som aj členom Komisie pre hospodársku politiku (ECON), ktorá sa zaoberá rôznymi typmi hospodárskych politik na území celej Európy.
Pre mňa je podstatné, aby ľudia chceli zostať a mali príležitosť zostať žiť v našom kraji. Na to je potrebná dobre platená práca s pridanou hodnotou. To znamená, že potrebujeme nielen robotnícke pozície, ale aj pozície s vysokou pridanou hodnotou pre vysokoškolákov. Chcem vidieť, ako takéto projekty fungujú inde v zahraničí, a taktiež chcem byť opäť schopný čerpať na naše projekty. Máme jeden projekt R&D centra, na ktorý chcem hľadať zdroje práve aj cez výzvy Komisie.
Ste aj členom Komisie pre prírodné zdroje. Prečo táto komisia, vidíte aj v nej nejaké príležitosti pre kraj?
Áno, sú tam dve politiky, ktoré ma v rámci prírodných zdrojov zaujímajú. Jednou je poľnohospodárstvo, pretože sme väčšinovo vidiecky kraj a poľnohospodárstvo je jedným zo zdrojov HDP a pracovných príležitostí v našom kraji. Preto chcem aj ja rozumieť tomu, aká legislatíva, ktorá je záväzná pre Slovensko, sa prijíma na európskej úrovni, a aj z pozície pochopenia potrieb našich poľnohospodárov potom ovplyvňovať záväznú legislatívu.
Druhý cieľ je v oblasti nerastných surovín. Máme magnezitky v Jelšave. Magnezitky sa v minulosti dostali mimo kategóriu strategických surovín v EÚ. Tým pádom sú fabriky, ktoré pôsobia na celom území Európy, pri spracovaní magnezitu znevýhodnené voči konkurencii z Ázie alebo Ameriky. Ja vidím zmysel v tom, aby sme aj z mojej pozície lobovali za to, aby sa magnezit opäť dostal medzi strategické suroviny z pohľadu Európskej komisie, pretože tým pádom získava špeciálny štatút a špeciálne výhody. Malo by to totiž priamy dopad na hospodársky rozvoj regiónu v okolí Jelšavy a Revúcej, ktorý je, povedzme si to veľmi otvorene, z pohľadu zamestnanosti dlhodobo veľmi problematický.
Práca výboru regiónov je organizovaná veľmi podobne ako v Európskom parlamente, čo znamená, že jednotliví členovia výboru sú zaradení do politických skupín. Na stránke výboru som hľadal, v akej frakcii ste zaradení vy a našiel som tam prázdnu kolónku. To znamená, že sa neviete nájsť v žiadnej frakcii, alebo ste to ešte nestihli riešiť?
Znamená to iba, že ma zatiaľ Európska ľudová strana (EPP) neprijala medzi seba. Ja som tam podal prihlášku, ale vzhľadom na časové procesy budem schválený ako riadny člen v apríli. Smerujem teda medzi európskych ľudovcov, čo je najširšia európska rodina.
Prečo práve EPP? Pretože je to najvplyvnejšia skupina alebo je vám najbližšia politicky?
Z oboch dôvodov. Samozrejme, EPP je najsilnejšia európska skupina, a tým pádom sa viem dostávať medzi ľudí, ktorí majú vplyv pri rozhodovaní. Európska komisia skutočne veľmi funguje cez politické rodiny. Ak ste vo veľkej frakcii, máte prístup k ľuďom a máte aj slovo medzi ľuďmi, ktoré by ste nemali, ak nie ste zaradení alebo ste z nejakej bezvýznamnej frakcie.
Zároveň však za tým je aj politicko-ideologický rozmer. Ja sám seba považujem za stredového politika. To znamená, že sa veľmi pragmaticky pozerám na konkrétne problémy, ktoré nás v regióne trápia. Ak hovorím o cestách, tak rád hovorím o tom, že padajúce mosty nie sú ani progresívne, ale ani konzervatívne.
EPP však práve skôr inklinuje ku konzervativizmu a pravici. Nejde teda o úplne klasický stred.
Máte síce pravdu, ale z pohľadu rodín, ktoré dnes v EÚ sú, ich vnímam ako najviac stredovo orientovaných.
Prichádzali do úvahy aj iné politické rodiny alebo ste od začiatku boli rozhodnutí pre EPP?
Otvorene poviem, že ako stredový politik som sa rozhodoval medzi Renew Europe, socialistami (S&D) a EPP. Nakoniec som sa rozhodol týmto spôsobom.
Niektoré kraje na Slovensku sa snažia presadzovať svoje záujmy v Bruseli aj tým, že tam majú svojich ľudí alebo svoju kanceláriu, kde ich ľudia priamo komunikujú s rôznymi európskymi inštitúciami a snažia sa presadiť svoju agendu. Rozmýšľate nad tým, že budete mať takéhoto človeka v Bruseli priamo pri inštitúciách?
Toto je agenda, ktorú mám dnes na stole. Rozhodujeme sa o tom, či je to zmysluplne vynaložený verejný zdroj. Uvažovali sme o tom už pred piatimi rokmi s mojím otcom, a nakoniec sme to vyhodnotili, že tam nevieme zmysel nájsť.
Dnes, keď som členom výboru regiónov, tak sa na to pozerám znova. Avšak takéhoto človeka zamestnáme a takú kanceláriu vytvoríme len vtedy, ak budem vidieť cieľ, ktorý by nám pomohol dosiahnuť. Ak budem jednoznačne vidieť, že konkrétnymi krokmi a rokovaniami vieme získať zdroje, ktoré by som inak nevedel získať, tak takého človeka tam budeme potrebovať. Ale ak budem vidieť, že by to bola len reprezentačná funkcia, tak tie zdroje vieme investovať oveľa efektívnejšie. Zatiaľ ale rozhodnutie nepadlo a mám v pláne rozhodnúť sa do júna tohto roku.
Takéto zastúpenie má v Bruseli napríklad Bratislavský kraj, Trnavský kraj aj Košický kraj. Komunikovali ste s nimi o tom, či to má význam a či sa im darí na úrovni EÚ lepšie presadzovať svoje záujmy?
Áno, komunikujeme s nimi. Práve na základe skúsenosti Bratislavského kraja som momentálne viac naklonený k tomu, že to má zmysel, pretože Jurajovi Drobovi (predseda Bratislavského samosprávneho kraja, pozn. red.) sa cez jeho aktivitu podarilo získať viac eurofondov pre Bratislavský kraj.
Ten by inak bol vylúčený ako jeden z najrozvinutejších metropolitných regiónov. On trvalo poukazoval na to, že napriek tomu, že Bratislavský kraj je rozvinutý, tak deľba zdrojov medzi kraje dnes je veľmi rovnostárska. Nezáleží teda, aké HDP sa tvorí v jednotlivých krajoch, ale prerozdelenie je na základe počtu obyvateľov a ešte nejakého vzorca.
Cez tieto argumenty presvedčil Európsku komisiu, že časť zdrojov cez Program Slovensko má byť vyhradených aj pre Bratislavský kraj. Takže vidím tam jednoznačne nadväznosť medzi aktivitami cez Európsky výbor regiónov a konkrétnymi výsledkami pre kraj. Momentálne preskúmavam aj pre náš kraj, aký by to malo zmysel.
Koľkých plenárnych zasadnutí už ste sa zúčastnili?
Momentálne mám za sebou jedno, pretože zatiaľ zasadalo iba jedno.
Možno je na túto otázku ešte priskoro, ale ako sa vo výbore regiónov cítite ako zástupca Slovenska? Pýtam sa hlavne s ohľadom na to, že predstavitelia súčasnej vlády sú často veľmi kritickí voči Európskej únii. Mali sme tu vyjadrenia prominentného člena najsilnejšej vládnej strany Tibora Gašpara o tom, že by sme mali nechať otvorené dvere možnosti vystúpenia z Európskej únie. To sú veci, ktoré v Bruseli pochopiteľne neuniknú pozornosti. Od niektorých slovenských europoslancov napríklad viem, že to na reakciách kolegov cítia a často to nie je pre nich úplne príjemná pozícia. Vy ste to nejakým spôsobom pocítili alebo myslíte si, že to môže nejakým spôsobom aj ovplyvniť váš vplyv vo výbore regiónov?
Vymýšľal by som si, ak by som teraz hovoril, že sa na nás partneri pozerajú negatívne. Osobne som sa s týmto nestretol zo strany predstaviteľov jednotlivých samospráv alebo regiónov. Iné je to pri dlhodobo pôsobiacich exekutívnych členoch jednotlivých výborov alebo ľuďoch, ktorí pracujú pre Európsku komisiu.
Tam je veľmi cítiť, že Slovensko je vnímané ako nedôveryhodný partner a preto ani častokrát nie je prizývané ku rokovaniam a rozhodnutiam, ktoré sú kľúčové aj pre Slovensko. Vníma sa totiž s takým veľkým otáznikom, či vôbec Slovensko chce byť súčasťou integrovanej Európy. Skôr však ide už o neoficiálne a interpretované vyjadrenia. Ešte raz však zopakujem, že pri diskusiách s zástupcami jednotlivých regiónov v Európe som tento pocit zatiaľ nemal a nestretol som sa s tým.
Prejdime k druhej téme, ktorá sa opäť týka Európskej únie. Sú to eurofondy, ktoré sú hlavným nástrojom regionálneho rozvoja v Európskej únii. Začnem pri obľúbenej slovenskej disciplíne, ktorou je počítanie čísel o čerpaní. Dnes sme už skoro v polovici programového obdobia 2021 až 2027 a máme vyčerpané len jednotky percent z takmer 13-miliardovej eurofondovej alokácie. Situácia je dnes taká, že do konca roka musíme vyčerpať miliardu eur, a čo z toho nevyčerpáme, nenávratne stratíme. Ako je podľa Vás možné, že sme v tejto situácii znova?
Podľa mňa je odpoveď veľmi jednoduchá a nie je až tak politická, ako skôr technická a pragmatická. Je to jednoducho preto, že každá nová garnitúra si prináša so sebou nových ľudí a robí výmeny nielen na top pozíciách, ale aj v rámci stredného manažmentu. Tým pádom odchádza kontinuita, odchádza inštitucionálna pamäť, z inštitúcií odchádza kontextuálna pamäť, a trvá opäť nejaký čas, kým noví ľudia, ktorí prichádzajú, tieto veci opäť nadobudnú a získajú.
Na Slovensku je to o to výraznejšie, keď si uvedomíme, že v tomto programovom období máme za sebou už štyri vlády: Matovičovu, Hegerovu, úradnícku Ódorovu a teraz Ficovu vládu. Pri každej z nich boli čiastkové zmeny a prehodnocovania niektorých priorít a zároveň zmena technického aparátu. To je príčina toho, prečo sme tam, kde sme.
Ako sa to dotýka vášho kraja?
Z mojej osobnej perspektívy môžem zhodnotiť, ako fungujú integrované územné stratégie (IÚS). Aj v rámci nich jednoznačne vidíme to, že hoci v každej vláde boli kvalitní ľudia a partneri, vždy však jednoducho potrebovali istý čas, kým sa usadili. V našom prípade to znamenalo, že pre integrované územné stratégie boli výzvy vyhlásené až v poslednom kvartáli minulého roku. Dnes sme na úrovni 23 z 24 výziev pre celkovú alokáciu v rámci IÚS. Teraz potrebujeme čas adaptovať sa na finálne znenia.
V zásobníku máme pripravené projekty v hodnote 87 percent celkovej alokácie. Potrebujeme ich doladiť do konkrétnych detailov, aby sme ich mohli čerpať. Keď to poviem jednoducho, my sme dlho čakali, kým sa jednotliví úradníci usadia a sfinalizujú výzvy a až teraz môžeme k tomu, čo sme si veľmi zodpovedne pripravili, spustiť čerpanie.
Do konca tohto roka budeme mať na úrovni Rady partnerstva schválených 100 percent našej krajskej alokácie a odhadujeme, že v zhruba 80 percentách prípadov by už mohli byť aj podpísané žiadosti o Nenávratný finančný príspevok (NFP). Dnes sme niekde zhruba na polovici schválených projektov a pri NFP sme v rozpracovanosti niekde okolo 35 percent. Toto chceme tento rok dobehnúť, pretože, ešte raz to zopakujem, už konečne vidíme finálne výzvy, na základe ktorých môžeme dopracovať projekty, ktoré sú pripravené.
Integrované územné stratégie a investície sú novinkou v tomto programovom období. V preklade to vo vašom prípade znamená, že kraj dostal nejakú časť eurofondov do správy, a žiadatelia z Vášho územia už nemusia o projekty medzi sebou pretekať na ministerstvách, ale dohodnú sa, ktoré projekty dostanú podporu a budú sa realizovať. Malo to celý proces urýchliť. Vy ste ale už spomenuli, že čo sa týka žiadostí o NFP, ste na iba úrovni 35 percent. Je problém vyložene na strane štátu alebo bol problém aj na strane krajov, ktoré na nový systém neboli úplne pripravené?
Vnímam rozdielnosti medzi jednotlivými regiónmi, ale môžem povedať, že našťastie vďaka veľmi dobrej regionálnej spolupráci sme sa u nás týmto problémom vyhli. To jednak znamená, že máme dobre nastavené mechanizmy na dosahovanie konsenzuálnych rozhodnutí – prijímajú sa veľmi férovo, transparentne, ale aj na základe princípu subsidiarity.
Rozhodnutia, ktoré sa týkajú najnižších úrovní, sa prijímajú na lokálnej úrovni. Na základe tohto sa nám dobre darí dosahovať konsenzus o tom, ktoré projekty budú mať prioritu. Na to využívame veľmi pragmatické kritérium, kedy sú uprednostňované dobre pripravené projekty s projektovou dokumentáciou a so stavebným povolením. Všetci s týmto princípom súhlasia.
Na základe toho je náš kraj vôbec najlepšie spomedzi všetkých pripravený, čo sa týka zásobníku projektov, teda tých projektov, ktoré sú na čakačke, na schválenie v rámci Rady partnerstva. Napriek tomu, že výzvy boli vyhlasované až koncom minulého roku, už sme na úrovni cez 50 percent schválených projektov. Na úrovni Rady partnerstva pritom môžete schváliť projekty až vtedy, keď máte každý jeden detail nastavený v súlade s danou výzvou.
Keďže ale výzvy chodili na poslednú chvíľu a boli v niektorých detailoch iné, ako sme očakávali, tak sa ešte čaká na prerábanie. Čakalo sa aj na zmenu DPH, pretože kým v novembri nebola schválená zmena DPH, tak sme ani my nemohli žiadať a schvaľovať projekty so starou sadzbou DPH, čiže aj tu bolo čiastočné zdržanie.
Preto hovorím, že dnes na našej úrovni sme veľmi dobre pripravení na to, aby sme teraz urobili ten rýchly finish. Za to by som sa chcel veľmi pekne poďakovať partnerom z miest a obcí.
Aby sme si to trochu ujasnili, hovorili ste, že to, že sa peniaze nečerpajú, je spôsobené politickým cyklom a fluktuáciou ľudí na ministerstvách, čiže ide skôr o personálny problém. Vy ste však nedávno prirovnali nastavenie integrovaných územných investícií k objednávke z Wishu, kedy ste hovorili, že výsledná podoba ITI je iná ako to, čo regióny očakávali. Je to teda personálny alebo systémový problém, že sme si celý systém regionálnych eurofondov nenastavili dobre?
To, na čo som narážal, bolo, že ešte predchádzajúca vláda hovorila o tom, že budú takzvané vyzvania a nie výzvy. Laicky povedané ide o to, že vyzvanie je už na mieru napasovaná výzva alebo projekt zo strany ministerstva na základe nami presne popísaných potrieb. To znamená, že už tam nie je žiadna miera neistoty. Malo to byť urobené spôsobom, že sa nás spýtajú, čo potrebujeme robiť, a potom na mieru na naše integrované projekty napíšu takéto vyzvanie.
Stalo sa však to, že ešte predchádzajúca ministerka Veronika Remišová si nedokázala politicky presadiť, aby rozhodovanie o eurofondoch bolo na jednom ministerstve. Naopak, každé z ďalších ministerstiev si politicky presadilo, že bude rozhodovať o svojich vlastných alokáciách. Preto takéto integrované projekty dnes nedokážeme realizovať, nakoľko ministerstvo hospodárstva sa dnes nevie dohodnúť s ministerstvom zdravotníctva a to sa nevie dohodnúť s ministerstvom dopravy. Každý rezort sám za seba vyhlasuje odlišné výzvy, ku ktorým my sa môžeme obracať a žiadať.
Čo to znamená?
To v praxi znamená, že keď by sme chceli mať integrovaný projekt, ktorý sa týka dopravnej infraštruktúry, ale zároveň so sociálnymi opatreniami pre pracovníkov a nejakými environmentálnymi aspektami, musíme ísť cez tri ministerstvá, ktoré ale dnes nie sú dohodnuté. Preto musíme podávať pre takýto projekt tri samostatné projekty, a keď nie sú zorganizované na ministerskej úrovni, tak sa nám to úplne rozpadá.
O tom teda bol ten môj výrok. V skutočnosti je to tak, že sa vyhlasujú tieto výzvy, a opäť sú tu v istom zmysle preteky, keď časť tých pretekov prebieha pod našou gesciou v rámci alokácie, ktorú máme ako kraj.
Napriek tomu hodnotím pozitívne, že prvýkrát v tomto programovom období majú kraje významnú časť alokácie vo svojej vlastnej gescii. Ide zhruba o 20 percent celkovej slovenskej alokácie. Už to prispieva k určitej stabilite a predvídateľnosti celého systému a budete to vidieť aj vo výsledku. Za náš kraj hovorím, že my túto alokáciu vyčerpáme úspešne.
Integrované projekty mali byť jednou z najväčších pridaných hodnôt nového systému. Mali pomôcť riešiť jeden problém na území celého kraja alebo viacero problémov na jednom mieste. Pozrel som si aj hodnotenie Európskej komisie k ITI a ona tvrdí, že zatiaľ sa v rámci nového systému na Slovensku integrované projekty nedarí robiť. Podľa Komisie je časť problému aj v tom, že jednotlivé územia sa nesnažia rozmýšľať týmto spôsobom a robiť projekty, ktoré by na seba nadväzovali, naopak opäť sú schvaľované sólo projekty. Nie je možno problém aj v tom, že kraje zatiaľ nevedia takto uvažovať?
Znie to ako klasická dilema, čo bolo skôr, či sliepka alebo vajce. Tu vám ale viem odpovedať veľmi jednoznačne, pretože som osobne bol pri procese, ktorý sa naštartoval pre prípravu tohto programovaného obdobia na území nášho kraja. To bolo zhruba šesť rokov dozadu. Absolvoval som rozhovory s jednotlivými starostami v jednotlivých mikroregiónoch, kde som ich povzbudzoval, aby sme takéto integrované projekty dávali.
Následne sa stalo, že keď začali prichádzať prvé informácie, ako budú programy zo strany ministerstiev pripravované, teda že nepôjde o integrované projekty na vyzvania, nastala medzi starostami a komunálnymi politikmi obrovská vlna frustrácie.
Kládli si jednoduchú otázku: Prečo sa to máme snažiť dať dokopy? Je to totiž veľmi energeticky namáhavý proces, ktorý síce absolvujete, keď vidíte, že to hore funguje, lebo v tom vidíte zmysel a má to hlavu a pätu. Keď ale vidíte, že to hore nefunguje, tak ani ja neviem povedať, prečo by to niekto mal robiť. Ľudia teda prestali veriť v to, že sa dá robiť integrovaný projekt a veľmi pragmaticky sa prispôsobili tomu, že sa pripravia na to, že sa to bude robiť cez výzvy posekané do jednotlivých programov.
Musí byť zachovaná jednoznačná signalizačná sústava, kde ak centrum vydá nejaký signál, my dole sa mu vieme pragmaticky prispôsobiť. Tu centrum zlyhalo, takže sme sa prispôsobili niečomu inému. Čo však vnímam pozitívne, je, že súčasné vedenie ministerstva hovorí o tom, že ide vyskúšať pilotné integrované projekty ešte v druhej polovici tohto programového obdobia.
Ako si predstavujete integrovaný projekt?
My máme pripravený náš pilotný integrovaný projekt, ktorý sa konkrétne týka športového areálu v Osrblí. V ňom by sme dokázali mať vzdelávaciu zložku, infraštruktúrnu aj dopravnú zložku, a chceme sa o to uchádzať. Verím, že si to odskúšame a verím, že vytvoríme dobrý precedens pre ďalšie programové obdobie, kde verím, že už tie integrované projekty a konkrétne vyzvania budú dominujúcim prvkom programového obdobia.
Celý úspech ITI systému je založený na tom, či územie vie spolupracovať. Ako je to u vás? Pochopili všetci, ako to funguje, kedy môžu dostať projekt a ako sa treba dohodnúť? Funguje dohoda?
Treba povedať, že vždy sa nájdu jednotlivci, ktorí sa o to nejakú dobu nezaujímajú a potom sa prihlásia a povedia, že o tom nevedeli. Môžem však za seba povedať, že všetky informácie, ktoré sme dostávali, sme veľmi proaktívne posúvali do regiónu. Väčšina nášho regiónu, to znamená samosprávy, ale aj neverejní partneri, boli informovaní a boli súčasťou toho procesu.
Druhá vec je, že tu porciujeme povestného medveďa, ktorý je však ďaleko menší ako potreby celého regiónu. To znamená, že vždy sú subjekty, ktoré vo výsledku nie sú spokojné. Inak to ale ani nemôže byť.
V tejto súvislosti ma zaujíma, ako prioritizujete jednotlivé projekty. Musíte totiž vyberať priority už z nejakých hlavných priorít, ktoré ste si robili v rámci stratégie.
Poviem to veľmi jednoznačne. Tých kritérií je samozrejme veľa, ale jedným z rozhodujúcich faktorov je pripravenosť jednotlivých projektov. To znamená, že ak má niekto v šuplíku pripravený projekt, kde išiel do nejakého rizika, nevedel, či dostane peniaze, ale už si vybavoval stavebné povolenie a je vo vysokom štádiu pripravenosti, tak je samozrejme uprednostňovaný. To je prvé hlavné kritérium.
Platí to aj v prípade, keď máte na stole dva projekty, z ktorých jeden môže mať väčší pozitívny vplyv na dané územie? Napríklad ak máme dve rekonštrukcie školy, z ktorých jedna je pripravená lepšie, ale ide o menšiu školu, kde celkový efekt bude nižší ako pri druhom projekte, ktorý nie je až tak pripravený, ale bude mať väčší prínos pre väčšie územie a väčší počet ľudí.
V skutočnosti sa do takýchto situácií dostávame veľmi zriedkavo. Vyplýva to z toho, že nie je až tak veľa partnerov, ktorí by boli v takom vysokom štádiu pripravenosti. Avšak v takejto situácii preferujeme a uprednostňujeme ten lepšie pripravený projekt, pretože sa pragmaticky chceme vyhnúť situácii, že nestihneme čerpať zdroje do konca obdobia. Ak tu teda je aj perfektný projekt s vynikajúcim dopadom, pri ktorom ale realisticky vidíme, že to nemajú šancu stihnúť, ide žiaľ mimo priority.
Druhá vec, ktorú veľmi silno rešpektujeme, je už spomínaný princíp subsidiarity. My sme náš kraj rozdelili do piatich menších celkov, takzvaných strategických plánovacích regiónov (SPR). V rámci nich sú koordinačné rady, kde máme iba poradné slovo a kde majú hlavné postavenie zástupcovia verejného a neverejného sektoru z daného územia, na ktorých nechávame rozhodovanie. Plne rešpektujeme rozhodnutie, ktoré príde zdola, nevstupujeme a nezasahujeme doňho a aj vďaka tomu sme sa vyhli mnohým kolíziám.
Nezneužíva kraj svoju pozíciu?
Mali sme v niektorých programoch styčné body, kde sme mohli čerpať aj my ako kraj, aj samosprávy. Vo väčšine prípadov kraj samosprávam ustúpil. Dá sa povedať, že sme boli veľkorysí. Povedali sme im: teraz čerpajte vy, my budeme mať možno inú príležitosť, poprípade máme iné kapacity, máme iné siete, možno si to vieme zafinancovať aj niekde inde. Týmto princípom sa nám darí vyhýbať konfliktu. Takže ešte raz, rešpektujeme územný princíp, rešpektujeme aktérov, ktorí sú dole a zároveň sa snažíme robiť aj ústretové kroky, či už voči mestám, alebo aj voči menším samosprávam, keď sme ako kraj voči nim v konkurencii.
Robil som si vlastnú analýzu toho, ako jednotliví aktéri v územiach vnímajú nový systém a celkovú spoluprácu v jednotlivých radách. Zo strany samospráv väčšinou panovala spokojnosť. Iné to však bolo v Komore socioekonomických partnerov, ktorú aj vy máte v vašej Rade partnerstva, kde sú zastúpení, podnikatelia, mimovládky cirkvi a podobne. Tam som cítil frustráciu, pretože sa cítili byť na druhej koľaji, hlavne pri rozhodovaní o projektoch. Majú dojem, že sa nevedia dostať k projektom, pretože sa na tom dohodnú samosprávy a oni to nevedia nejakým spôsobom ovplyvniť. To sa u vás nedeje?
Do našej Rady partnerstva, ktorej predsedám na úrovni kraja, chodia už projekty, ktoré sú odsúhlasené v jednotlivých SPR. My iba dávame finálne požehnanie. V našej Rade partnerstva máme veľmi reprezentatívne a participatívne zastúpené aj subjekty, ktoré ste menovali. Všetky rozhodnutia o projektoch u nás idú konsenzuálne a jednohlasne. Nemali sme žiadne hlasovanie, ktoré by bolo silové, kde by niekto prehlasoval niekoho iného. Z doterajších skúsenosti hovorím, že ku mne neprišlo hlásenie, ktoré by hovorilo, že sa niekto cíti byť nereprezentovaný.
Poviem však druhú vec. Keď sa stretávam s ľuďmi priamo v teréne, počúvam sťažnosti hlavne od malých obcí, ktoré sa častokrát cítia byť pretlačené v rámci strategických plánovacích regiónov väčšími mestami. Väčšie mestá na to majú argument, že poskytujú služby pre spádové územie a teda na to majú právo. Ja im k tomu vždy hovorím, že toto je vaša politika, ktorú vy si musíte uhrať.
Zároveň je tu záväzok pre malé samosprávy v Programe Slovensko, že bude niekoľko stoviek miliónov eur vyčlenených pre obce do tisíc obyvateľov. Je úloha ministerstva regionálneho rozvoja nájsť nejaký spôsob výzvy alebo programu, ktorý by malé obce mohli prednostne a výlučne čerpať. Zatiaľ ministerstvo ten potrebný krok neurobilo, takže čakáme.
Čiže socioekonomickí partneri sa nesťažujú?
V individuálnych prípadoch počúvam sťažnosti aj zo strany firiem, zo strany neziskových organizácií alebo súkromných škôl, ktoré sa cítia byť vylúčené. Ja k tomu môžem iba otvorene povedať to, že uprednostňujeme verejné projekty pred súkromnými projektami, a to sa týka aj školstva. Myslím si totiž, že verejné školstvo je prístupnejšie a sociálne spravodlivejšie a tam majú smerovať verejné peniaze, pretože súkromné školy predsa len poskytujú vzdelávanie pre ľudí, ktorí si to môžu dovoliť a tým pádom si môžu aj dofinancovať svoje potreby.
A ešte raz zopakujem, že v systéme, kde máte menej peňazí ako je objem potrieb, sú vždy ľudia, ktorí prehrávajú v boji, ale tomu sa nedá jednoducho vyhnúť.
Nedávno ste pre Denník SME zverejnili komentár, kde tvrdíte, že „najnovšie si vrabce vo vládnych hájoch začali čvirikať o možnom presune eurofondov zo samospráv do centrálnej správy. V kuloároch sa diskutuje o tom, že vláda by mohla časť eurofondov presmerovať na centrálne riadené projekty.“ To sú tie peniaze, o ktorých teraz hovoríme. Pýtal som sa na to na ministerstve investícií a oni tvrdia, že zatiaľ takýto plán nemajú. Budú možno presúvať len peniaze medzi niektorými prioritami v rámci území alebo medzi územiami, ale nechcú brať peniaze regiónom. V akých kuloároch sa o tom teda hovorí?
Tu poviem, že v tomto sme s ministerstvom na jednej strane, lebo to chce zdroje prerozdeľovať, a chce čo najviac zdrojov pre regióny. Avšak ministerstvo regionálneho rozvoja má v rámci silového rozloženia vo vláde iba nejaké karty a pozíciu. Sú tam iní silnejší hráči, ktorí vedia buchnúť do stola.
Tie kuloárne reči sú práve o tom, že iní silnejší hráči s väčším politickým vplyvom na základe zámienky alebo vymyslených argumentov pri prehodnocovaní tohto programového obdobia povedia, že v regiónoch je nízke čerpanie. Poukážu na to, že regióny a samosprávy majú 20 percent celkovej alokácie a z tej alokácie už sú vyhlásené všetky výzvy, ale žiadosti o NFP sú podpísané iba zhruba v 10 percentách prípadov, a na základe toho sa to budú snažiť presunúť.
Ako som však už vysvetlil v úvode, tieto argumenty sú veľmi zavádzajúce, pretože výzvy boli vyhlásené až na konci minulého roka. To nie je kritika, to je fakt. My na to budeme teraz reagovať. Opakovane verejne vyhlasujem, že do konca tohto roku budeme mať 100 percent našej alokácie už rozhodnutých, lebo máme veľmi dobrú pripravenosť. Pokojne sa ale môže na jar alebo pred letom stať, že niekto, kto je silnejší v rámci koalície, príde s takýmto zavádzajúcim argumentom a povie, že potrebujeme regiónom zobrať prostriedky a presunúť ich niekde inde.
Tým myslíte nejakých konkrétnych ministrov?
Konkrétnych ministrov, konkrétneho premiéra, konkrétnych ľudí, ktorí majú opraty v rukách pri takýchto rozhodnutiach.
Aká by bola vaša reakcia?
Moja reakcia je, že by to bola katastrofa, pretože dnes sú samosprávy na základe rozhodnutí minulých vlád, ale aj nenaplnenia sľubu tejto vlády, katastrofálne podfinancované. A to aj napriek tomu, že poskytujeme 80 percent všetkých verejných služieb pre ľudí. Eurofondy sú pre nás chabá náplasť, ale predsa len náplasť, ako dokážeme dobiehať náš investičný dlh.
Takto by to nemalo byť, pretože eurofondy majú byť na rozvoj a nie na údržbu. Ale žiaľ, to je realita Slovenska. Ak by sa ale siahlo ešte aj na tieto zdroje, tak opäť na to doplatí občan v podobe rozpadajúcej sa infraštruktúry a v podobe nefunkčných verejných služieb. Navyše by to bolo na základe klamlivého argumentu, pretože naozaj naša pripravenosť je vysoká a nemohli sme žiadať o peniaze z dôvodov, ktoré som vysvetlil.
Takéto rozhodnutie by opäť len posilnilo frustráciu medzi ľuďmi a pocit, že na nich tento štát kašle. Takže verím, že aj vďaka tomu, že na to upozorňujem, tak to nikoho ani nenapadne. Preto vysvetľujem veľmi detailne, pozorne a precízne, že pripravenosť na strane jednotlivých regiónov je vysoká a tento rok budeme schopní tie peniaze čerpať.
Začínajú sa rokovania o novom viacročnom finančnom rámci EÚ, čiže o novom sedemročnom rozpočte. S tým samozrejme začínajú aj diskusie o novej podobe kohéznej politiky a eurofondov. Čo sa ako člen výboru regiónov budete snažiť presadiť, aby sa zmenilo v eurofondoch v tomto novom období?
Na poslednom zasadnutí výboru regiónov eurokomisár Fitto ( Raffaele Fitto, komisár EÚ pre regionálnu politiku), ktorý je zodpovedný za kohéznu politiku, povedal, že je iba jediný spôsob, ako obrániť kohéziu pre tlakom, ktorému dnes čelí v súvislosti s tým, že hlavnou politickou prioritou je konkurencieschopnosť. Dnes je totiž v Európe politická vôľa financovať projekty na podporu konkurencieschopnosti, vedy, výskumu a inovácií, aby sme boli konkurencieschopní voči Ázii a Amerike, a prevláda názor, že to je nutné urobiť na úkor kohézie.
Podľa Fitta spôsob, ako tomuto zabrániť a minimalizovať dopady tohto uvažovania, je, že na úrovni výboru regiónov musíme ako zástupcovia celej Európy hovoriť jedným hlasom. To znamená, že naprieč celou Európou sa dnes musíme zhodnúť na tom, ako má vyzerať kohézna politika. To bude ťažké, pretože potreby východnej, západnej či južnej časti Európy sú v niektorých významných detailoch dosť rozličné.
Toto je ale výzva, ktorá stojí pred nami. My sme ju pochopili a ja budem prispievať k tomu, aby sme spoločne s ostatnými partnermi vo výbore regiónov takúto zhodu a jeden hlas dosiahli. Komisár Fitto nám dal záruku, že ak budeme vystupovať jednohlasne, tak keď sa siahne na kohéziu, bude to v minimálnej forme a spôsobom, na ktorý budeme pripravení. A o tomto budú nasledujúce dva roky.
