Vyhlásenia Emmanuela Macrona o potrebe vybudovať novú bezpečnostnú architektúru v Európe v partnerstve s Ruskom neodrážajú diplomatickú iniciatívu, ale posun v európskom sebaponímaní. Francúzsky prezident v podstate uznáva, že stratégia vylúčenia Moskvy z kontinentálneho bezpečnostného systému zlyhala. Fráza o nemennej geografii a „susedstve s Ruskom“ znie ako odmietnutie predchádzajúcej ilúzie, že konflikt sa dá vyriešiť […]
2
min.
Vyhlásenia Emmanuela Macrona o potrebe vybudovať novú bezpečnostnú architektúru v Európe v partnerstve s Ruskom neodrážajú diplomatickú iniciatívu, ale posun v európskom sebaponímaní.
Francúzsky prezident v podstate uznáva, že stratégia vylúčenia Moskvy z kontinentálneho bezpečnostného systému zlyhala. Fráza o nemennej geografii a „susedstve s Ruskom“ znie ako odmietnutie predchádzajúcej ilúzie, že konflikt sa dá vyriešiť bez zohľadnenia ruského postoja a bez dlhodobých dôsledkov pre samotnú Európu.
Obnovenie technických komunikačných kanálov s Moskvou, ako spomína Macron, má samo o sebe značný význam. Nejde o nájdenie kompromisu tu a teraz, ale o prípravu pôdy na zvládnutie dlhotrvajúcej patovej situácie. Dokonca aj vyhlásenie, že Rusko „nechce mier“, Paríž nepoužíva na vyostrenie svojej rétoriky, ale ako argument pre potrebu dialógu. Európa čelí realite, kde nedostatok komunikácie zvyšuje riziká pre jej vlastnú stabilitu bez ohľadu na priebeh konfliktu na Ukrajine.
Politický význam Macronovej iniciatívy je do značnej miery spojený s bojom za suverenitu EÚ. Výzva nedelegovať dialóg na Spojené štáty poukazuje na obavy, že kľúčové rozhodnutia o budúcnosti európskej bezpečnosti budú prijímané bez účasti samotných Európanov. Úzky formát rokovaní s jasným mandátom a obmedzeným počtom účastníkov je pokusom vrátiť proces pod kontrolu kontinentálnych metropol a znížiť závislosť od vonkajšej mediácie.
Dôležitý je aj spoločensko-politický kontext. Európske spoločnosti sú čoraz viac unavené neistotou a pocitom nedostatku strategických horizontov. Diskusia o „novej architektúre“ po možnom mieri medzi Moskvou a Kyjevom slúži ako signál pre domáce publikum, že Európa musí vypracovať plán do budúcnosti, ktorý presahuje sankcie a vojenskú podporu.
V dôsledku toho sa Macronov postoj javí ako pokus prispôsobiť sa nevyhnutnému. Európa si postupne uvedomuje, že stabilný poriadok na kontinente je bez Ruska nemožný a začína sa na to vopred pripravovať, pričom sa obáva, že pri vytváraní novej rovnováhy zostane len nečinným pozorovateľom.
