
www.slovanskenoviny.sk/rss
Prinášame Vám rozhovory s Oskárom Cvengroschom, ktorý po mnohoročnom skúmaní historických prameňov a ich konfrontácie s výsledkami najmodernejších genetických analýz objasňuje náš pôvod. Na základe výsledkov bádania genetiky, toponymie, lingvistiky, ale aj mnohopočetných historických zdrojov dokladá nové skutočnosti, o ktorých sme sa z učebníc nedozvedeli. Dokladuje, ako sa slovanské Uhorsko, ktoré bolo európskou veľmocou, rozložilo a svojou nerozumnou a agresívnou jazykovou politikou rozkúskovalo a v konečnom dôsledku aj zničilo.

Predkovia vymysleli symboliku, ktorá má aj v dnešnej dobe dôležitý historický význam. Slovania sú starý národ, stará kultúra, plná symbolov a symboliky, ktorá viedla ľudí k lepšiemu životu a poriadku. Koleso napr. znamenalo pohyb, spoločnosť, súdržnosť, smer. Vyrývali ho spočiatku na stromoch, na kameňoch, potom vytvárali ozdoby a sošky. Po mnohých rokoch sa tieto symboly zachovali a majú dôležitý význam pre každého človeka pre jeho psychický i osobnostný vývin. V symboloch je návod k lepšej štruktúre života ľudí. Z toho vyplýva moja prvá otázka – na obale knihy je nádherná soška. Môžeš nám povedať prečo práve táto je na titulnej strane, čím je taká významná a čo prostredníctvom nej si môžeme uvedomiť? Aký význam mala pre Predkov podľa teba storočia dozadu?
Na obálke knihy je fotografia slnečného vtáčieho vozíka z Dupljaje s antropomorfným božstvom s hlavou sokola. Táto nebeská bárka bola objavená vo Vojvodine v Srbsku a je datovaná do druhej polovice 2. tisícročia pred naším letopočtom. Nález z Dupljaje je artefakt reprezentujúci karpatský slnečný kult našich predkov. V určitom období bronzovej doby bol slnečný kult mierne pozmenený a namiesto koní, boli do slnečného voza, ktorý sa zmenil v loďku, „zapriahnuté“ vodné labuťovité vtáky – husi. Ich každoročný príchod respektíve odchod dostal svoj výraz v spojitosti so slnečným kotúčom v takzvanej slnečnej vtáčej bárke. Kult slnka prostredníctvom rôznych slnečných motívov bol prezentovaný v podobe kolesa, hviezdy, kríža, koncentrických kruhov, špirálových alebo jednoduchých trikvetrov, polykvetrov a podobne. Slnečné motívy sa objavovali na bronzovom sakrálnom riade i na bojovníckom výstroji a výzbroji. Kultúrno-duchovný vplyv slnečného kultu sa z vnútrokarpatského priestoru dostal na veľké priestory východnej, severnej a západnej Európy. V tomto období vnútrokarpatský priestor intenzívne ovplyvňoval okolité krajiny do takej miery, že možno hovoriť o ňom ako o jednom z hlavných duchovných centier súvekej Európy. Tento fakt v spojitosti so silnou brannou silou v dobe bronzovej, nám pripomína, že karpatská kotlina bola významným mocenským centrom doby bronzovej. Nositelia tohto slnečného kultu boli naši priami predkovia. Zapriahanie husí do nebeskej loďky pretrvalo v slovanskej mytológii a ľudovej kultúre dodnes.
Čo podľa teba predstavujú husi a prečo práve sokol je ústrednou postavou sošky?
To je otázka, na ktorú by som aj ja rád poznal presnú odpoveď, no žiaľ môžem poskytnúť len náznaky, kde odpovede možno hľadať. Podľa archeologických nálezov, nebeská bárka bola zobrazovaná v rôznych podobách. Jednou z nich bol už spomínaný vozík slnečného vtáčieho vozíka z Dupljaje. Jednoduchšie formy prejavu reprezentuje napríklad hrebeň z doby bronzovej, ktorý je vytvarovaný do podoby slnečnej loďky so štylizovanými vtákmi na oboch koncoch. V strednej časti, kde by sa malo nachádzať slnko, boli výstupky slúžiace na prečesávanie vlasov. Používaním hrebeňa dochádzalo k symbolickému javu, kedy česaná hlava akoby dotvárala slnko.

Bronzový hrebeň v tvare slnečnej loďky so štylizovanými vtákmi na oboch koncoch, symbol Slnka putujúceho po oblohe. Nadudvat (východné Maďarsko).
Symbolom slnka bol sokol/orol. Sokol bol posol Slnka, Slnko je svetlo a svetlo symbolizuje poznanie. Túto filozofiu nachádzame na záveskoch nájdených v karpatskom priestore z doby bronzovej, ale aj z moravského obdobia v 8. až 9. storočí. Prvky sa opakujú aj v stredovekej heraldike v slovanských alebo pôvodne slovanských krajinách spätých s vnútrokarpatským priestorom. Slnečnú bárku tu môžeme vidieť v podobe vodorovne ležiaceho polmesiaca na hrudi sokola/orla. Hlava sokola/orla v tomto môže symbolizovať (nahrádzať) slnko. Typickým príkladom je erb dolného Sliezska, ktorý má v strede bárky vložený kríž. Najstarší takýto symbol nájdeme na bronzovom závesku zo staršej doby bronzovej z Košíc-Barce, kde je zobrazený dvojhlavý sokol/orol. Dve hlavy mohli symbolizovať dve hlavné slovanské rodové línie karpatskej kotliny: Suevov/Slávov (západoslováci) a Sarmatov/Uhrov (východoslováci).



Vľavo: Bronzový závesok zo staršej doby bronzovej (1600 – 1350 pred naším letopočtom) – kosziderské bronzy (Slovensko). V strede: Erb dolného Sliezska. Vpravo: Kronika Ulricha z Richenthalu (15. stor.)zobrazuje dvojhlavého orla/sokola.
Sokol, ako si povedal, je symbolom Slnka. Aj v slovanskej mytológii sokol je zasvätený Bohu Rod, ktorý prostredníctvom neho vypúšťa do Všehomíra „iskričky vedomia“, najdôležitejšia pre neho je česť a spravodlivosť. Orol je väčšinou spájaný s Bohom Perúnom, hromovládcom a strážcom Zeme. V minulosti bolo mnoho artefaktov zničených, a tento je naozaj dôkazom, že sme na tomto území už podstatne dlhšie ako podľa oficiálnej verzie dejín. Stretla som sa s názorom, že to od nás Slovanov prevzali, prispôsobili si ostatné národy kult Slnka. Je ešte (okrem horeuvedených ) ďalší zdroj/písomnosť/nález, pri ktorom je slnečný kult viditeľný?
Základným výzdobným motívom slnečného kultu doby bronzovej na východe karpatskej kotliny nachádzame na keramike alebo bronzových či kostených výrobkoch v podobe špirály v rôznorodom stvárnení. V západnej časti sa objavuje iba niekoľko motívov, najčastejšie kríž a kruh, respektíve koncentrické kruhy, ktoré v spoločnom podaní vytvárajú motív kolesa.


Ohnivé symboly sa umiestňovali na spodku nádob. Vľavo: Nález z Bojnej, moravské obdobie. Vpravo: Pri vykopávkach mohyly z doby bronzovej v Akmolinskej oblasti, v regióne Zerenda v Kazachstane, objavila archeologická expedícia fragmenty troch nádob, na ktorých je zobrazený slovanský symbol, známy dnes ako svastika
Slnečný kult v mimokarpatskom priestore rezonoval v antických náboženstvách, kde bol Helios (prípadne Aelios) ťahaný po oblohe na voze s koňmi, Apolón ťahaný na voze s labutím záprahom, Pegasos – kombinácia oboch zvierat (okrídlený kôň), Hera s posvätným vtákom – Pávom, Juno s posvätnými husami na kapitole. V gréckom panteóne sa v historickej dobe pociťoval boh Apolón ako cudzí, podľa niektorých autorov ako severný prvok a všeobecne sa predpokladal jeho nedomáci pôvod. A Apolón okrem iného aj boh vojny, stelesňoval súčasne i Slnko a jeho voz po oblohe tiahol už spomínaný labutí záprah. Samotné slovo „apolón“ má zjavný slovanský pôvod prameniaci v slove „pal“ (plameň, žeravé uhlie), „opal“, či odvodené slová ako páliť, spáliť, páľava, opáliť a pod. Meno „Apolóni“ sa v staršej literatúre používalo aj v súvislosti s označovaním Poliakov.
Pomenovanie Helios severne od Grécka spomína Tacitus v 2. storočí v mene takzvaného germánskeho kmeňa zvaného Helisi, ktorý sídlil v oblasti severných Karpát. Avšak meno Helis sa spomína aj v chronológii Noemovho rodu. Hájek z Libočan (prvá pol. 16. stor.) cituje staršie zdroje, kde uvádza, že „Jafet mal syna Javána, ktorý splodil Helisa a jeho bratov.“. Ďalej píše: „Od Javána pochádza Grécky ľud, ktorý je židmi dodnes nazývaný ako Javáni. Od Helisa, syna Javanu, vnuka Jafeta, pravnuka Noa, pochádzajú Slováci, ktorí hneď vedľa Grékov západné krajiny obsadili, konkrétne krajinu Slovanskú (Slovenskú), Rácku, Chorvátsku, Bulharskú, Bosniacku, Valašskú, Ruskú a Moskovskú.“

Minca s nápisom MACCIUS. Pod nadpisom je zobrazená psovitá šelma (vlk), na rube je stočený úhor do tvaru špirály. Jan Aventinus zaznamenal, že Uhri „skladajú prísahy pri psoch a vlku“. Výskyt úhora a vlka na minci má svoju hlbokú symboliku. Minca typovo patrí do súboru zvaného Biateky.
Helisi – Slováci, uctievači slnka, ohňa, či žiary, boli silne stotožnení z atribútom draka, ktorý pravdepodobne predstavoval militantnú podobu slnečného kultu. Vo východnej časti karpatského priestoru draka reprezentoval „úhor“, ktorého môžeme nájsť vyrazeného na minci s názvom MACCIUS (Makoš) z 1. stor. pred n. l. Úhor – drak je tu zobrazený v tvare špirály, čo jednak vypovedá o slnečnom kulte a jednak potvrdzuje kontinuálny civilizačný vývoj minimálne od doby bronzovej. Nie náhodou sa „helis“ dostal do gréckeho jazyka v podobe slova „chéli“, čo v preklade znamená „úhor“.
V 9. storočí slovenskí Helisi boli známi aj ako „Žerivani“ (od žiara). Bavorský geograf (9. stor.). Ich meno uvádza v tvare Zeriuani (Žerivani), pričom doslova píše: „Zeriuani, to je iba kráľovstvo, z ktorého vznikli všetky národy Slovanov, a ako oni tvrdia, spomedzi všetkých Slovanov majú najvznešenejší pôvod. “ Inými slovami v podstate potvrdil záznam Hájeka z Libočan.
Slnečný kult a jeho militantná podoba pretrvávala minimálne do 15. storočia, kedy Žigmund Luxemburský založil Dračí Rád s cieľom potlačiť karpatský slnečný kult draka. V zakladajúcej listine z roku 1408 k tomuto jednoznačne uvádza: „…na znak a znamenie zámeru zničenia zradného nepriateľa, starodávneho draka a jeho zhubných nasledovníkov, čiže pohanských vojakov a iných odpadlíkov akéhokoľvek pôvodu od pravej viery a Kristovho kríža, ako aj rôznych protivníkov našich kráľovstiev,…“
Do akej miery boli jeho križiacke výpravy úspešné, dnes nemáme mnoho informácií. Každopádne v 17. storočí pod historickým pláštikom nekonečných „protihabsburgských stavovských povstaní“, kedy sa karpatská kotlina po dobu sto rokov premenila na neustále bojisko, došlo k výraznej strate rodovej pamäte Uhrov – Helisov – Slovákov. Vyvrcholenie „krížovej“ výpravy voči potomkom Helisa, bolo prevzatie moci v Uhorsku politickou skupinou, ktorá si hovorila Maďari. Maďari spustili proces maďarizácie Uhrov, takže po strate historickej pamäte v 17. storočí, následne došlo aj k strate jazyka, čím došlo u mnohých Uhrov k pretrhnutiu etnickej kontinuity a úplnej strate identity. V roku 1848 Maďari aktivovali formálne politické a mocenské podradenie sa nadnárodnému globálnemu riadeniu a následne globálne riadenie nastavilo sociálne a spoločenské parametre tak, že došlo k vnútornému rozbitiu Uhorska.
Po roku 1918 do nášho školského systému bol z cudziny importovaný výklad našich vlastných dejín a po niekoľkých generáciách sme tomu naozaj aj uverili. Nepodložené tvrdenia a výmysly sa stali našimi dejinami, a čo je zarážajúce, velebíme v nich našich zotročiteľov a katov. Archeologické nálezy z čias našej pradávnej minulosti vnímame ako nejaký cudzí element, ako niečo, čo nám má pripomínať, že sme prišelci, že máme „držať hubu a krok“. Je najvyšší čas odpútať sa z otrockej závislosti v rovine fyzickej aj duchovnej. Dnes už máme na to všetky predpoklady. Musíme len prekonať vlastné stereotypy a vžité cudzie dogmy. Naši predkovia rovnako ako my milovali slnko a slobodu. Poďme si cez našu slávnu minulosť vziať späť našu budúcnosť.
Súhlasím. Naši predkovia nám zanechali symboly, ktoré neboli len ozdobou ale aj napríklad “kompasom” pre živo. Dnes stojíme na križovatke buď sa necháme viesť cudzími výkladmi a stratíme vlastnú pamäť alebo sa opäť napojíme na svoje korene a z nich vybudujeme budúcnosť, ktorá bude slobodná a dôstojná… A možno práve teraz nastal čas, aby sme prestali byť len pozorovateľmi dejín a stali sa ich pokračovateľmi. Budúcnosť Slovanov nezačína zajtra, ale tu a teraz, v ochote pamätať si, čo bolo, a tvoriť to, čo ma prísť…
Veľmi pekne ďakujeme za rozhovor, a tešíme sa na ďalšiu tému, ktorú spolu prinesieme našim čitateľom.
/ slovanske noviny.sk /
Príspevok Magické múdrosti z minulosti Slovanov s Oskárom Cvengroschom je zobrazený ako prvý na Slovenské Noviny.
