Martin si povedal dosť a rozhodol sa zatočiť s nadbytočnými kilami

Žiarčan Martin Martinča sa jedného dňa postavil na váhu a povedal si – dosť, stačilo, s týmito kilogramami musím niečo robiť. Aby v tom nebol sám, rozhodol sa vyjsť s kožou na trh a verejne zdieľať, ako sa mu v tomto boji darí. Dnes na jeho facebookovom profile Maťo Martinča – Dokáž to so mnou ľuďom ukazuje, ako cvičí a ako sa stravuje.

„Už to bol extrém, kilogramy sa na mňa nabaľovali už niekoľko rokov. Ráno som mal problém vstať z postele, bolel ma doslova celý človek,“ hovorí na úvod Maťo a prezrádza, koľko kíl mal na začiatku, predtým, ako začal cvičiť a zmenil stravu: „Vážiť sa a kontrolovať si váhu som vedel už iba na priemyselnej váhe. Lebo normálna ma už neodvážila. A skončilo sa to takým extrémom, že som na začiatku tohto roka mal 195 kíl. Na to sa už aj zle pozeralo, nielen že som na to mal ešte aj myslieť. Aj pohybové aktivity som mal sťažené. Vyrastal mi syn, bolo potrebné za ním behať a nevládal som.“

Ako Maťo prezrádza, v minulosti už bolo viacero pokusov z jeho strany, kedy sa zaťal a zmenil stravu. Ale bolo to tak na mesiac, maximálne na dva. „Schudol som päť kíl, ale nabral som potom ďalších desať. Samozrejme, že prišiel neželaný jojo efekt. Takáto váha je neskutočne obmedzujúca vo všetkom. A preto som si povedal DOSŤ, idem s tým niečo robiť,“ vracia sa do obdobia spred pár mesiacov a ako vysvetľuje: „Paradoxne, aj keď mám nadváhu, nemám a ani som nemal zdravotné problémy. V mojom prípade to bolo skôr tak, že čím viac som vážil, tým lepšie výsledky som mal, napr. aj cholesterol mám v poriadku, vždy to bolo v norme. Veľmi mi však vadilo, že sa nevládzem hýbať, veď za synom som nevládal behať. A potom mi tiež nebolo všetko jedno, keď bola pandémia a všade sa písalo a hovorilo, že obézni ľudia sú ohrození.“

Išiel som s kožou na trh, ľudia ma sledujú, preto teraz nemôžem skončiť.

Rozhodnutie zatočiť s kilami urobil Maťo nielen kvôli sebe, ale aj kvôli svojej rodine. Ako so smiechom priznáva, zasvietila mu kontrolka v hlave. „Aj pred štyrmi rokmi som zo dňa na deň začal sám od seba chodiť do fitka. Ale skončilo to tak, že za dva mesiace som schudol desať kíl a už potom sa u mňa prejavila lenivosť. Povedal som si, dobre, veď som schudol desať kíl, to stačí. A to bolo vtedy pri váhe 168 kilogramov, keď som sa rozhodol chudnúť. Pritom už vtedy som si hovoril, koľko veľa vážim. Za mesiac a pol som schudol na 161 kilogramov a potom prišlo nejaké uspokojenie so samým sebou a začal som to flákať,“ naznačuje a priznáva, že obavy sú u neho aj teraz: „Aj teraz som sa obával toho, že schudnem na nejakých 180 kilogramov a bum, ďalej nepôjdem, uspokojím sa. A takto by som za pol roka možno vážil aj viac ako 200 kíl.“ A prečo sa Maťo rozhodol, že bude svoje chudnutie ukazovať verejne? Na sociálnej sieti? „Práve to, že keď prestanem cvičiť, opäť sa vrátim k pôvodnej, alebo ešte vyššej váhe. Toto bol preto taký podnet pre mňa, aby som s tým vyšiel verejne von, ukázať sa ľuďom. Vôbec som nečakal takú veľkú podporu a záujem zo strany verejnosti. Ale teraz už viem, že keby som to vzdal, hanbil by som sa nielen sám pred sebou, ale aj pred ľuďmi, ktorí mi vyjadrili podporu. Keď už to robím aj verejne, je to pre mňa zaväzujúce. Uvedomujem si, že ľudia ma už spoznávajú. Sú chvíle, keď prídem na obed a už pokukujem po knedli s mäsom a vtedy si všimnem pohľady ľudí – aha, to je ten, čo má tú výzvu. A nakoniec odchádzam s tým, že som si dal na obed šalát,“ smeje sa Maťo.

Ťažké chvíle prežíval minulý mesiac, kedy sa mu váha zastavila a nešla dole. „Tri týždne som cvičil, dodržiaval som stravu a ručička na váhe sa nepohla smerom dole. Zase som mal myšlienky – no a čo, pôjdem na pivo s kamarátmi, veď aj tak nechudnem. Všetci okolo mi však hovorili, že treba vydržať 2 – 3 týždne a váha začala opäť klesať dole. Ale na psychiku to bolo veľmi ťažké. Som vďačný trénerovi Peťovi Murárovi, ktorý mi veľmi pomáhal a povzbudzoval, aj kamarátovi Jakubovi, ktorý na mňa už tri roky naliehal, aby som začal cvičiť. A, samozrejme, manželka so synom sú pre mňa najväčším hnacím motorom.“

Keď sa už do niečoho doslova zahryznem, tak idem do toho naplno a beriem to vážne.

Sú dni, kedy sa Maťovi nechce ani pohnúť, nie to aby sa ešte prinútil k tomu ísť cvičiť. Ako však hovorí, má to v hlave zrovnané. Vie, že ide cvičiť, počíta s tým a premôže sa. „Samozrejme, sú dni, keď sa mi nechce a musím. Nie som výnimka, viem, že s týmto budem bojovať. Ale keď nejdem cvičiť, uberiem a upravím si stravu,“ naznačuje a ako v súvislosti so stravou hovorí, vždy bol veľkým papkáčom: „Ja som sa ľúbil najesť celý život. S obezitou bojujem od základnej školy. Bol som asi siedmak na základnej škole a už som mal sto kíl. Možno je to aj tým, že mám dedičnú ťažkú kostru. Otec bol športovec, venoval sa atletike, ale mal sto kíl. Rovnako tak môj syn, je chudý, ale vo veku štyroch rokov už váži 22 kíl. Čiže u mňa aj ten dedičný predpoklad zohráva rolu, že nikdy nebudem mať 80 kilogramov. To ale ani nie je mojím cieľom.“ Maťo nie je vyberavý, zje takmer všetko, no obzvlášť mu chutia sladkosti. Okrem toho, pod nadváhu sa u neho podpísala aj práca. Celý deň sedí za volantom, nemá žiadny pohyb a aby aspoň niečo dostal do žalúdka, tak sa zvykol zastaviť na pumpe a hlad zahnal bagetou. „Zastavil som sa až večer. Prišiel som domov, otvoril chladničku a všetko, čo som tam našiel, som doslova žral.“

Sladkosti a pečivo som úplne vylúčil zo svojho jedálnička. 

Nadváhu Maťo pociťoval nielen na tele, ale aj na žalúdku. Už sa nevedel dobre a poriadne vyspať, mal ťažký žalúdok. „Teraz je to všetko preč. A pritom aj teraz si dám dobré jedlo. Bol som prekvapený, keď mi tréner povedal, ako sa mám stravovať. Napríklad teraz si aj pol hodinu predtým, ako idem večer spať, dám 250 gramov tvarohu, do toho ovocie, proteín. Predtým by som si dal horalku alebo arašidy, tyčinky. Teraz, keď ma chytí tzv. vlčí hlad, dám si tvaroh, ktorý ma zasýti a na váhe mi to neublíži.“ Cvičebný plán a jedálniček vypracoval Maťovi jeho tréner Peter Murár a aj všetky cviky robí na jeho podnet. „Častejšie aj jem. A aj celodenné stravovanie záleží od toho, či v ten deň cvičím. Keď cvičím, na raňajky si dám banán alebo smoothie, pokiaľ nejdem cvičiť, dám si ovsené vločky s proteínom, do toho orechy. Desiata je u mňa buď proteínový puding, alebo ovocie. Olovrant môže byť proteínová tyčinka, čo človeku nahradí aj sladké. Obed a večera sú väčšinou tvorené z mäsa a zeleniny. Na obed mávam ryžu alebo zemiaky a na gramáž je toho toľko, že úplne v pohode sa z toho najem a nie som hladný. Už zo svojej vôle takto jem, ale nijako sa neženiem do extrému, nejde mi o to, aby som každý mesiac schudol desať kíl. Mám cieľ do septembra, že by som chcel mať 150 kilogramov a robím pre to všetko. Ale nehrotím to spôsobom, že budem jesť iba šaláty. Je teplo, leto, idem von s kamarátmi a priznávam, dám si občas aj pivo. Úplne som ale vylúčil chlieb a pečivo, to jem možno tak jedenkrát do mesiaca. Knedle nejem vôbec a nechýba mi to. Keď už, tak si radšej kúpim proteínový chlieb.“ 

O stravu sa Maťovi stará manželka Lucia, ktorá mu varí a aj pripravuje jedlo na celý deň. „Ideálne chudnutie je pol percenta až percento zo svojej váhy za mesiac. V mojom prípade to vychádza približne päť kíl. A to je zdravé chudnutie. Keby som aj teraz prestal cvičiť a zostal by som iba na zdravej strave, tá váha nepôjde hore. Radšej pomaly a za dlhšie obdobie. Manželka mi zháňa rôzne recepty a musím povedať, že naozaj mi to aj chutí. Zvykol som si, že ryža stačí ako príloha, teraz pridala do receptov aj quinou. V pohode ma to zasýti. Zo začiatku som býval hladný, ale teraz už nie. Úplne mi stačí gramáž 90 – 100 gramov ryže. Jedlo som si však vážil iba zo začiatku, teraz už približne od oka viem, koľko čoho má byť. Do extrémov, že by som všetko na presne vážil alebo krabičkoval, to určite nejdem,“ zamýšľa sa Maťo.

Predtým, ako sa Maťo rozhodol chudnúť a verejne to zdieľať, vážil 195 kilogramov. To bolo vo februári tohto roku. Potom v marci začal pomaly cvičiť, nie pravidelne. Verejne sa odhodlal ísť s tým von v apríli. „Na začiatku, po prvých cvičeniach v marci som bol taký hotový, že som nevedel poriadne tri dni vstať z postele. Bolo to ťažké aj na kĺby. Dnes už cvičím s činkami, s vlastnou váhou a v posledných dňoch som pridal plávanie. Cvičenie s činkami alebo vzpieranie nie je ťažké, najťažšie sú pre mňa kondičné cvičenia, kedy pracujem s celým telom. Problémom sú u mňa nohy, konkrétne stehenné svaly,“ priznáva a ako hovorí, cvičí hodinu a pol štyrikrát do týždňa. „Ale robím si aj pauzy. Ako sa cítim, tak podľa toho cvičím, nepotrebujem naberať svalovú hmotu. Keby sa mi podarilo dosiahnuť 110 kilogramov a udržať si to, budem spokojný. Teraz mám 169 kíl, čo je po štyroch rokoch konečne pod 170,“ smeje sa a o čosi vážnejšie dodáva: „Od začiatku chudnutia je to zatiaľ 25 kíl. Ale cítim obrovskú podporu aj od cudzích ľudí a veľké interakcie. Obracajú sa na mňa a pýtajú sa, ako začať, s čím, pýtajú si rady. Pochvália ma, čo je neskutočná podpora pre mňa. A práve to beriem tak, že možno by som ich už sklamal, keby som teraz prestal. Vidím aj to, ako som sa dostal do povedomia. Idem cez mesto, ľudia sa za mnou otáčajú, v obchode mi predavačky povedia, že mi držia palce. Ľudia ma spoznávajú a je to veľmi dobrý pocit,“ dodáva na záver Martin Martinča.

(li)
Foto: archív MM.