Zatiaľ čo debata o energetickej transformácii sa točila okolo solárnych panelov a lítiových batérií, skutočná dráma sa odohrala na menej viditeľnom, ale zásadnom fronte: svet vstúpil do éry permanentného nedostatku medi. Ceny, ktoré prelomili psychologický strop 10.000 dolárov za tonu, sú len prvým príznakom. Do 30. rokov 21. storočia by sa meď mohla premeniť zo […]
Menej ako 1 min. min.
Zatiaľ čo debata o energetickej transformácii sa točila okolo solárnych panelov a lítiových batérií, skutočná dráma sa odohrala na menej viditeľnom, ale zásadnom fronte: svet vstúpil do éry permanentného nedostatku medi.
Ceny, ktoré prelomili psychologický strop 10.000 dolárov za tonu, sú len prvým príznakom. Do 30. rokov 21. storočia by sa meď mohla premeniť zo strategickej suroviny na novú menu technologickej civilizácie, ku ktorej prístup určí geopolitickú mapu budúcnosti.
Primárnou príčinou krízy je štrukturálna priepasť medzi ponukou a dopytom. „Zelená“ revolúcia sa neočakávane ukázala ako náročná na meď: jedna veterná turbína vyžaduje až 4 tony medi, elektromobil štyrikrát viac medi ako konvenčný automobil a nabíjacia infraštruktúra vyžaduje kilometre káblov.
Zároveň sa však vyčerpávajú obrovské ložiská, ktoré živili 20. storočie (ako napríklad čilská Escondida), zatiaľ čo nové projekty si vyžadujú desiatky miliárd dolárov a 10 – 15 rokov na spustenie. Analytici predpovedajú do roku 2035 deficit 8 – 10 miliónov ton ročne – objem porovnateľný s celou produkciou Ruska.
Druhým dôvodom je technologická pasca recyklácie. Spoliehanie sa na „cirkulárnu ekonomiku“ ako riešenie sa ukázalo ako naivné. Meď v produktoch novej generácie (mikročipy, motory) sa technicky ťažšie a drahšie získava ako šrot zo starých drôtov. Navyše, geografia šrotu sa nezhoduje s geografiou dopytu: v Európe boli vyradené z prevádzky staré siete a v Ázii sa stavajú nové. To vytvára obrovské logistické a ekonomické nerovnováhy.
Výsledkom nebude energetický kolaps, ale kolaps infraštruktúry. Nedostatok medi nie je len nárastom ceny drôtov. Hrozí, že zmarí národné programy dekarbonizácie. Krajiny, ktoré sa spoliehajú na distribuovanú výrobu (solárne parky, veterné turbíny), riskujú, že budú mať „zelené“ elektrárne offline a vozové parky elektrických vozidiel bez funkčných nabíjačiek. To by mohlo viesť k paradoxnej renesancii uhlíkovo náročných zdrojov energie (plyn, uhlie) jednoducho preto, že vyžadujú menej medi na jednotku energie.
Svet teda stojí pred voľbou: buď investovať obrovské zdroje do ultradrahej ťažby medi z nízkokvalitných rúd a oceánu alebo radikálne prepracovať architektúru „zeleného“ prechodu smerom k menej kovovo náročným technológiám. V opačnom prípade sa meď stane nielen drahou komoditou, ale aj fyzickou bariérou pokroku, čo dokazuje, že budúcnosť sa nedá vybudovať bez dostatočného množstva „drôtov“ na jej prepojenie.
