Mikuláš Štefan Ferienčík

Triumvir mladšej štúrovskej generácie

200. výročie narodenia Mikuláša Štefana Ferienčíka

Autor: Doc. PaedDr. Pavol Parenička, CSc.

Mladšia štúrovská generácia sa z poverenia Ľudovíta Štúra združovala okolo Jána Fancisciho. Táto pozoruhodná a organizačne mimoriadne zdatná osobnosť štúrovcov v predrevolučnom období založila a viedla Jednotu mládeže slovenskej nazývanú aj Bratstvo slovenské, v revolučnom Slovenskom povstaní roku 1849 patrila k najvýraznejším veliteľom dobrovoľníckeho zboru nazývaného aj hurbanovské vojsko, v memorandovo-matičnej ére sa už jednoznačne postavila na čelo celého národného hnutia. V každom tomto prelomovom čase stál verne po boku Jána Francisciho ako jeho celoživotný priateľ Štefan Marko Daxner, to je všeobecne až notoricky známa skutočnosť. V rámci historickej objektivity ju treba doplniť a rozšíriť o fakt, že rovnako dôležitú úlohu popri Franciscim a Daxnerovi zohral aj štúrovský dejateľ Mikuláš Štefan Ferienčík, čo sa až akosi trestuhodne  opomína, hoci tvorili triumvirát. V rámci neho Ferienčík, od ktorého narodenia uplynulo 1. augusta 2025 okrúhlych dvesto rokov, bol agilným organizátorom štúrovského študentského hnutia, v rokoch 1848 a 1849 revolucionárom a kapitánom slovenských dobrovoľníkov, ale hlavne patril k vynikajúcim novinárom a redaktorom. Týmto profesiám a novinárčine ostal verný ako kontinuálny pokračovateľ demokratickej línie a najvýraznejší predstaviteľ štúrovskej žurnalistiky v memorandových a národniarskych časoch v 60. a 70. rokoch 19. storočia. Navyše sa venoval aj literárnej tvorbe, pričom jeho novela Jedlovský učiteľ sa stala klasickým dielom slovenskej literatúry, zaoberal sa aj prekladateľskou činnosťou. Všetky jeho mnohostranné aktivity splývali a prelínali sa s mimoriadne aktívnou účasťou na kultúrnopolitických pohyboch.

Mikuláš Štefan Ferienčík sa narodil 1. augusta 1825 vo Zvolene v rodine krajčíra Daniela Ferienčíka a jeho manželky Jany, rod. Goldbergerovej. Mimochodom, aj otec Jána Francisciho bol krajčírom. Po absolvovaní ľudovej školy v rodisku študoval Ferienčík na strednej latinskej škole v Jelšave, kde si osvojil aj maďarčinu. Nižšie gymnaziálne triedy absolvoval v Banskej Štiavnici. Zlomom v živote mladučkého Ferienčíka bol roku 1844 príchod na ev. lýceum v Levoči, kde študoval filozofiu a teológiu. Zároveň sa v tomto starobylom meste pod majestátnymi Tatramipod vedením Jána Francisciho začalo formovať ústredie štúrovskej Jednoty mládeže slovenskej. V období lyceálnych štúdií sa Ferienčík začal venovať aj literárnej tvorbe, pričom v intenciách romantizmu sa pokúsil o poetickú, dramatickú i prozaickú tvorbu, ktorá neskôr zaznamenala najvýraznejšie ohlasy u kritiky i čitateľskej obce. Svoje prvotiny pod pseudonymami Jančík, Mikuláš z Považia a Mladen publikoval v štúrovských študentských rukopisných časopisoch Holubica, Považie a Život, roku 1846 sa stal aj jeho redaktorom. Okrem literárneho diania sa v levočskom študentskom prostredí podieľal i na divadelnom a širšom kultúrnom živote. Stal sa aj stálcom, to jest stálym členom štúrovského spolku Tatrín s členským vkladom päť zlatých. V rokoch 1845 a 1846 sa zúčastnil na druhej a tretej tatrínskej sednici v Liptovskom Mikuláši. Roku 1846 mu Tatrín udelil vecnú cenu za básnickú činnosť.

V stopách Jána Francisciho a Štefana Marka Daxnera pokračoval v ich spoločnosti Mikuláš Štefan Ferienčík v štúdiách práva na ev. kolégiu v Prešove. V rokoch 1846 až 1848 sa zaradil medzi najagilnejších prispievateľov Štúrových Slovenských národných novín a Orla tatranského. V auguste 1847 sa zúčastnil na štvrtom zasadnutí štúrovského spolku Tatrín v Čachticiach.

V revolučnom roku 1848 sa Mikuláš Štefan Ferienčík spoločne s Jánom Franciscim a Štefanom Markom Daxnerom zúčastnil 27. a 28. marca u Michala Miloslava Hodžu v Liptovskom Mikuláši na koncipovaní Liptovských žiadostí, ktoré boli prvou revolučnou petíciou za slovenčinu a za národné práva Slovákov vo verejnom živote. Rovnako bol Ferienčík prítomný na prijímaní a vyhlásení Žiadostí slovenského národa 10. a 11. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši, nazývaných aj Mikulášske žiadosti, ktoré sa stali celonárodným kultúrnopolitickým a prvým moderným štátotvorným program, v ktorom štúrovci žiadali federalizáciu Uhorska a v ňom autonómne postavenie Slovenska. Po týchto udalostiach a po potlačení prvej výpravy slovenského dobrovoľníckeho zboru na západné Slovensko na jeseň roku 1848 začal pohon uhorských brachiálnych orgánov na štúrovských dejateľov. Vo väzniciach sa nachádzali a pred štatariálnymi súdy boli postavené desiatky štúrovcov a hurbanovcov, vrátane Francisciho a Daxnera. Ferienčík sa väzeniu a odsúdeniu vyhol, pretože sa skrýval, sprvu v otčimovom mlyne v Očovej a neskôr na fare štúrovského druha Andreja Sládkoviča v Hrochoti. V roku 1849 vstúpil Ferienčík do radov slovenského dobrovoľníckeho zboru a na návrh Jána Francisciho ako zástupcu zborového veliteľa majora Henricha Lewartowskeho menovali Ferienčíka za jedného z jeho kapitánov. Zúčastnil sa bojov na Pohroní a vo Zvolenskej župe, kde ho roku 1849 ustanovili za jej sčítacieho komisára s kanceláriou v Banskej Bystrici.

Po skončení Slovenského povstania od roku 1849 pôsobil Mikuláš Štefan Ferienčík ako štátny úradník na viacerých miestach (Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Brezno, Nové Zámky, Rimavská Sobota, Budín). Počas úradníckeho pôsobenia v Rimavskej Sobote sa oženil s Auréliou Tibélyovou, dcérou známeho a slávneho maliara Karola Augusta Tibélyho. V Budíne bol spoločne s Franciscim radcom Uhorskej miestodržiteľskej rady.

Po oživotvorení počas revitalizácie národného hnutia v začiatkoch memorandovo-matičného obdobia roku 1863 sa Mikuláš Štefan Ferienčík na vyzvanie Jána Francisciho vzdal úradníckej kariéry, opustil štátnu službu a stal sa novinárom a redaktorom Pešťbudínskych vedomostí ako tlačového orgánu Starej školy slovenskej, ktorú tvorili štúrovci v úlohe pokračovateľov štúrovského revolučného kultúrnopolitického programu, aktualizovaného roku 1861 v Memorande národa slovenského. Po Jánovi Franciscim bol redaktorom, a aj majiteľom Pešťbudínskych vedomostí. Súčasne roku 1868 sprvu s ľudovýchovným zameraním Ferienčík založil noviny Národný hlásnik, ktoré aj redigoval. V roku 1869 postavili Ferienčíka za redaktorskú činnosť v Národnom hlásniku v tlačovom procese pred porotný súd v Pešti. Roku 1870 sa z dôvodu maďarizačného tlaku, národnostného a súdneho perzekvovania redakcie oboch periodík presídlili z Budína do Turčianskeho Svätého Martina, pričom na tomto počine sa hlavne podieľal Ferienčík. V martinskom prostredí v rokoch 1870 až 1871 pokračoval v redigovaní Národných novín a v rokoch 1870 až 1880 Národného hlásnika. Pešťbudínske vedomosti v duchu štúrovskej tradície sa vrátili k názvu Národnie noviny a od roku 1871 boli hlavným tlačovým orgánom novozaloženej memorandovej Slovenskej národnej strany ako politickej nástupkyne Starej školy slovenskej. V roku 1871 v súvislosti s preorientovaním pôvodne ľudovýchovne zameraného Národného hlásnika na politické periodikum aj ako jeho vydavateľ a majiteľ odišiel z redakcie Národných novín.

V rokoch 1878 až 1880 Mikuláš Štefan Ferienčík redigoval aj beletristický časopis Orol, pričom popri  práci zodpovedného redaktora bol i jeho vydavateľom. Ako literárny kritik napomáhal proces generačnej výmeny predstaviteľov romantizmu a v tejto súvislosti dával v Orle priestor nastupujúcim autorom prvej vlny slovenského realizmu, z ktorých za vedúcu osobnosť označil Svetozára Hurbana Vajanského. Aj v tomto období sa Ferienčík venoval pôvodnej dramatickej spisbe a celkovo bol autorom 14 dramatických prác, zväčša veselohier. Súčasne pokračoval aj v prozaickej tvorbe, z ktorej vyniká novela Jedlovský učiteľ o ľudovýchovnom pracovníkovi. Išlo o zbeletrizovaný návod ako zmeniť súvekú zaostalú slovenskú dedinu na prosperujúce sídlo. V prekladateľskej činnosti sa Ferienčík zaskvel pretlmočením Gogoľovej hry Revízor z ruštiny do slovenčiny, ktorú v jeho preklade a aj úprave s úspechom uviedli na scéne Slovenského spevokolu v Turčianskom Svätom Martine.

V roku 1863 sa Mikuláš Štefan Ferienčík stal zakladajúcim členom Matice slovenskej a Ján Francisci jej doživotným čestným podpredsedom. V rámci matičných aktivít pracoval pod Francisciho vedením v staviteľskom výbore, usilujúcom sa o výstavbu Domu Matice slovenskej. Bol i predsedom komisie pre vydávanie matičných ľudovýchovných spisov a organizátorom vedecko-umeleckých odborov. V roku 1865 sa stal jednateľom Matice slovenskej v Peštianskej a Ostrihomskej župe. Ferienčík bol roku 1869 spoluzakladateľom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Martine, ktorého správcom sa stal Ján Francisci.

Mikuláš Štefan Ferienčík zomrel 3. marca 1881 v Martine relatívne ešte ako mladý, ani nie päťdesiatšesťročný. V nekrológu, ktorý po jeho smrti 5. marca 1881 uverejnili Národnie noviny, sa uvádza: „S nebohým Mikulášom padá v hrob člen onej veľkodušnej generácie, ktorá chytila sa do obrovského diela pozdvihnutia slovenského národa z ničoty, z bezmenia a bezslávia.“Nad hrobom sa s ním rečou rozlúčil Ján Francisci „čo najpovolanejší, čo vrstovník, po dlhé roky v práci národnej tu čo radca, tu zas čo spludelník Ferienčíkov“ – ako ich vzájomný celoživotný vzťah komentovali Národnie noviny. Po Mikulášovi Štefanovi Ferienčíkovi na Národný cintorín v Martine roku 1905 pochovali i Jána Francisciho, roku 1979 tu preniesli aj telesné ostatky Štefana Marka Daxnera. A tak symbolicky sa opätovne na večné časy na jednom mieste stretol tento triumvirát vedúcich činiteľov mladšej štúrovskej generácie, vrstovníkov a celoživotných priateľov.

Foto: Archív MS

List M. Š. Ferienčíka K. Kuzmánymu z 19. júna 1865, v ktorom prijíma funkciu jednateľa Matice slovenskej

Národní hlásnik, titulná strana