Marko Parničan, vystupujúci pod menom Marks, strávil s manželkou v exotickej krajine na brehu Tichého oceána viac ako tri týždne. Okrem duševnej očisty v tamojšej džungli pri miestnom šamanovi tam však našli aj niečo ďalšie. Čarokrásny ostrov plný voľne žijúcich zvierat, ktoré boli v ich bezprostrednej blízkosti. Napriek tomu, že sa ich nemohli dotknúť, si […]
Menej ako 1 min. min.
Marko Parničan, vystupujúci pod menom Marks, strávil s manželkou v exotickej krajine na brehu Tichého oceána viac ako tri týždne. Okrem duševnej očisty v tamojšej džungli pri miestnom šamanovi tam však našli aj niečo ďalšie. Čarokrásny ostrov plný voľne žijúcich zvierat, ktoré boli v ich bezprostrednej blízkosti. Napriek tomu, že sa ich nemohli dotknúť, si odtiaľ priniesli nielen krásne zážitky, ale na dôvažok aj hudobné videoklipy a zábery, o ktorých môže našinec iba snívať. Ponorte sa spolu s nami do rozprávania o hudbe, ale aj nádhernom kúte sveta.
Marko, na začiatku nám povedz o sebe viac, čomu sa venuješ?
Momentálne mám čerstvých 28 rokov, pochádzam zo Zvolena a už v podstate 7 rokov žijem aj s manželkou a dcérou v Žiari nad Hronom. Hudbe sa venujem pod umeleckým menom Marks. Do svojich dvadsiatich rokov som stihol vytvoriť tri hudobné albumy, cez 40 hudobných videoklipov a mám za sebou desiatky koncertov po celom Slovensku. Keď sa nám narodila dcérka, boli sme obaja študenti na vysokej škole a nemali sme v podstate nič. Aj brigádu, ktorú sme mali, nám zablokoval covid, ktorý prišiel dva týždne po narodení dcérky. Bol to veľký tlak a zodpovednosť, mal som iba 21 rokov. Povedal som si, že niečo musím vymyslieť a tak som to riskol a kúpil si za posledné peniaze prvú kameru. Vedel som ju akurát tak zapnúť, takže som prvé mesiace strávil pri youtube tutoriáloch (úsmev). Postupne som sa do toho dostal a začal natáčať svadby, promo videá, life-eventy, after-movies z eventov, hudobné videoklipy. Úplne na začiatku som ako kameraman pracoval pre FK Pohronie a následne aj pre mesto Žiar nad Hronom. Vytváral som videá z podujatí, ktoré sa tu diali. Po materskej dovolenke sa ku mne pridala aj manželka, ktorá sa venuje fotografii. Toto obdobie pre mňa bolo veľmi náročné a na hudbu skrátka nezostal čas. Prioritou pre mňa bolo postarať sa o rodinu, takže hudba musela ísť na 4 roky do úzadia. Všetko je však ako má byť a ja som na seba a moju manželku hrdý, že sme to spoločne zvládli, aj keď si to vyžiadalo svoju daň.
Akému hudobnému štýlu sa venuješ?
Venujem sa rapu, ale nie je to taký ten typický kontroverzný rap, aký si človek hneď predstaví. Vždy som si zakladal hlavne na kvalitných a obsahovo plných textoch, ktoré majú srdce. Tvorím tak, aby moje skladby ľuďom pomáhali, aby moja hudba ľuďom prinášala hodnotu. Tak ma to baví a tak to plánujem robiť aj naďalej. To, ako to znie, už záleží od produkcie, ktorá vie byť rozmanitá a tam si škatuľky nedávam. V lete tohto roku som hudobnú pauzu ukončil vydaním skladby 4444, kde rapujem do Drum and Bassu. Určite mám v pláne tvoriť aj naďalej, hudba je niečo, čo ma napĺňa.
Kto Ti pomáha s produkciou?
V súčasnej dobe sú naozaj rozsiahle možnosti, ako získať hudobné podklady. Dajú sa kúpiť cez rôzne špecializované stránky, kde svoju prácu predáva obrovský počet producentov z celého sveta. Najradšej však nakupujem priamo od slovenských producentov. Vyberiem si, čo sa mi páči a následne si do toho vytváram melódie, text a sám si to nahrám vo vlastnom nahrávacom štúdiu. Zvuk mi mixujú externí zvukári a videoklipy si po novom už samozrejme tiež robím sám. Pomáha mi s nimi buď manželka, alebo brat, ktorého som tiež zatiahol do tejto branže.
Ako si sa k hudbe dostal?
Do mojich šestnástich rokov som hrával futbal, bolo to moje hobby. Na jednom zápase som si zlomil rameno, bol som brankár. Keď som po operácii išiel vlakom domov, potreboval som sa trochu odreagovať. Počúval som rapové skladby a napadlo mi, že si skúsim napísať nejaký text aj ja. Ako malý som vždy chodil na všetky možné recitačné školské súťaže, písal som básne, rýmovanie mi celkom šlo. Nemal som víziu, že zo mňa bude raper. Počas leta som sa však nudil a tak som vyskúšal napísať text do hudby z youtube. Začalo ma to baviť, nahral som prvú skladbu. S každou ďalšou pesničkou, ktorú som nahral, som si viac a viac začal uvedomovať, že toto je to, čomu sa chcem venovať. Asi po roku som vydal svoj prvý plnohodnotný videoklip, ktorý zaujal širšiu verejnosť a potom to už išlo všetko rýchlo. Feedback, ktorý som dostával, bol rozhodne väčší, ako som očakával.
Ako vznikol nápad vycestovať tak ďaleko? Na cestu si sa vybral s manželkou.
Cítili sme, že to potrebujeme. Svadbu sme mali už po roku vzťahu, v roku 2019. Onedlho sa nám narodila dcérka a potom už pochopiteľne nebol priestor niekde vycestovať. Nemali sme ani svadobnú cestu. Nikdy sme nikde spolu sami dvaja neboli. Teraz sa nám to konečne podarilo. Ekvádor vybrala manželka, už dlho k nemu mala blízko.
Vašim cieľom bol Ekvádor, tamojšia džungľa, ale aj Galapágy v Tichom oceáne. Prečo práve táto destinácia?
Prioritne sme chceli vidieť amazonskú džungľu. V malej peknej drevenej chatke v lokálnom komplexe Feather Crown, ktorý vybudoval Čech Jan Rostlinka neďaleko mesta Santa Clara v provincii Pastaza, sme strávili 10 dní. Chceli sme spolu stráviť kvalitný čas a upevniť náš vzťah, zároveň sa osobnostne posunúť a liečiť to, čo nás ťaží. Navštívili sme miestnych šamanov a zúčastnili sa aj na očistných ceremóniách. Galapágy sú súčasťou Ekvádoru a dá sa tam letieť iba z Quita, hlavného mesta tejto krajiny. Navštíviť Ekvádor a nevidieť jedinečnosť, ktoré toto súostrovie ukrýva, by bol hriech. Cestu sme si plánovali sami asi mesiac vopred. Do Ekvádoru je to 11 hodín letecky, na Galapágy sme z Quita leteli ešte 2 hodiny, je to od pevniny vzdialené asi tisíc kilometrov.
Čo vás tam najviac prekvapilo? Sopky sú tam stále aktívne, boli ste blízko pri zvieratách.
Divé zvieratá tam žijú voľne a ľudia to akceptujú. Je nariadené, že sa k nim nemôžete priblížiť na bližšie ako dva metre. Na Galapágoch žijú mnohé endemické druhy. Uvidíte tam napríklad morské leguány, Darwinove pinky, známe rôznymi tvarmi zobákov či obrovské galapágske korytnačky. Žijú tam aj uškatce či tučniaky galapágske a karety obrovské. Zvieratá boli naozaj všade, na mólach či na pláži. Doslova plávali popri vás. Ľudia sa ich nesmú dotýkať ani ich kŕmiť, všade boli strážcovia. Bol to naozaj nádherný, fascinujúci zážitok. Cítili sme sa ako keby sme boli v nejakom inom svete.
Viedoklipy ste točili aj v džungli a na Galapágoch. Neboli tam obmedzenia na natáčanie videí?
Galapágy sú chránený národný park a lietanie s dronom je tam prísne zakázané. Pravdepodobne by mi dron zabavili na letisku, takže som si ho radšej ani nebral. V džungli som si dron požičal od domácich. Celkovo sme si nebrali veľa techniky. Vedeli sme, že budeme veľa cestovať a potrebujeme byť naľahko. To, že sme tam natočili dva klipy, bola len taká okrajová vsuvka, nie priorita. Natáčaniu sme nevenovali veľa času, chceli sme si hlavne užiť prítomnosť. Každopádne teraz, keď vidíme tie klipy, veľmi sa z nich tešíme. Je to krásna spomienka, vďaka ktorej sa budeme vždy vedieť aspoň trochu vrátiť späť.
Do ekvádorskej džungle ste išli aj kvôli šamanovi, prečo?
O šamanskej medicíne sme si už dlhšie veľa študovali a cítili sme, že nám má čo ponúknuť. Pitím medicíny nazývanej „Ayahuasca“, ktorá je hlboko zakorenená v domorodej kultúre, môže človek nahliadnuť hlboko do svojho vnútra a riešiť rôzne problémy, veci, rodové traumy, ktoré ho ťažia. Ayahuasca, nazývaná aj ako matka rastlín, je múdra učiteľka, ktorá pomáha ľuďom nasmerovať svoj život, očistiť sa. Šaman, ktorý je v týchto končinách veľmi vážený, nás na tejto ceste celý čas sprevádzal. Človek tam prichádza s nejakým konkrétnym zámerom, ktorému by sa chcel venovať, no odpovede nedostáva na to, čo chce, ale na to, čo potrebuje. Aj mne sa ukázalo veľa vecí, o ktorých som ani netušil alebo ktoré som v živote ignoroval. Miestami to bolo naozaj dosť náročné, určite to nie je pre každého. Je to veľmi silné a pravdivé zrkadlo, ktoré vie aj vyhrešiť, ale s láskou.
Čo znamená fráza “Suma pinta”?
Tieto slová nám povedal šaman v momente, keď nám do rúk podával medicínu. Je to z kečuánčiny, čo je domorodý jazyk a znamená to niečo ako (prajem vám) “krásnu víziu”. Pointa je v tom, že Ayahuasca s človekom komunikuje prostredníctvom vízií.
Čo vám to obom dalo?
Nás oboch to veľmi zmenilo. Život a pohľad na svet nie je po tomto zážitku rovnaký. Zmenili sme nazeranie na svet a na to, čo je naozaj podstatné, ako v jednotlivých situáciách reagujeme. Uvoľnili sme napätie a emócie, ktoré nás ťažili. Bol to pre nás veľmi silný, hlboký, očistný zážitok, z ktorého budeme čerpať po zvyšok života. Určite to naplnilo naše očakávania. Čo je však ešte dôležitejšie a ťažšie ako samotné pitie medicíny, je následná integrácia. Človek tam veľa pochopí, ale keď sa vráti do bežného života, ľahko na to všetko môže zabudnúť. Taktiež by som dodal, že toto je iba opis našej osobnej skúsenosti a rozhodne nikoho nenabádam, aby nás v tom nasledoval.
A čo plány do budúcna? Chystáte so ženou podobný projekt?
Cestovanie samotné je veľmi obohacujúce. Človek si tak otvára obzory a dokáže porovnávať, ako žijú ľudia v iných kútoch planéty. V džungli žili ľudia jednoducho a zároveň náročne, ale boli šťastní. V mestách bola špina a chudoba. Neraz sme si uvedomili, v akom luxuse na Slovensku vlastne žijeme a zároveň, že ku šťastiu zas tak veľa netreba. Plánov máme veľa, no ich realizácia momentálne nie je v štádiu riešenia. Určite to však nebol náš posledný trip.
A aké sú Tvoje hudobné plány?
Plánov je veľa. Chuť je. Momentálne ale hlavne pracujem na tom, aby som si vedel nastaviť čas tak, aby som mal možnosť ich aj realizovať. Pár ďalších skladieb už mám nahraných, pár napísaných, postupne to všetko budem dokončovať a natáčať klipy. Nesilím to, mojou víziou nie je globálny úspech. Chcem sa baviť procesom. Chcem tvoriť pre seba, pre dcéru, chcem to naďalej robiť tak, aby som k hudbe stále cítil lásku.
Môžu Ťa záujemcovia niekde sledovať?
Samozrejme, som na všetkých sociálnych sieťach. Verím, že kto chce, ten ma určite nejak nájde.
Ďakujem za rozhovor!
(mdeb)
Foto: Sofia Parničan Fabová
