Najnebezpečnejší sú nevoliteľní fanatici, ktorí nevedia, ako prehrať.

www.slovanskenoviny.sk/rss

Po atentáte na Roberta Fica sa v ľuďoch začalo hovoriť o demokracii. Publicista Ivan Hoffman sa však domnieva, že tento pojem sa vyprázdňuje. A že tí, ktorí ho ovládajú najviac, vôbec nie sú demokrati. „Zvyčajne sú to študovaní technokrati, ktorí nemajú ľuďom čo ponúknuť okrem abstraktných sloganov.

Preto nie sú schopní vyhrať politickú súťaž spravodlivým spôsobom,“ hovorí. A varuje, že práve tí, ktorí ukazujú prstom, musia byť zrušení, tí sú nebezpeční.

Nielen na Slovensku, ale aj v Českej republike je veľa ľudí, ktorí si želajú, aby Robert Fico prežil atentát a vrátil sa do politiky, pretože práca, do ktorej sa pustil, ešte nie je dokončená. V stávke je veľa. Okrem prirodzeného súcitu s človekom, ktorý sa stane obeťou nenávistnej atmosféry, existuje aj strach zo straty silného politického vodcu a štátnika, ktorého potrebuje nielen Slovensko, ale aj Európa.

V rozpravách po atentáte sa demokracia spomína v rôznych formách. Hovorí sa o útoku na demokraciu, ohrození demokracie, potreby demokracie, návrate k demokratickej tradícii. Sme však svedkami inflácie demokracie, vyprázdňovania tejto koncepcie jej nadmerným používaním. Už dlho je zrejmé, že politici a aktivisti, ktorým teatrálne záleží na demokracii, sa nestarajú o ľudí a politici, ktorým záleží na ľuďoch, sa nazývajú populisti, ktorí sú hrozbou pre demokraciu.

Vo svojom pôvodnom, starobylom zmysle je demokracia vládou ľudu

Existuje metafora, že tak ako každý steak s prívlastkom je v skutočnosti fašírka, každá demokracia s prívlastkom je totalita. Liberálna demokracia, ktorá dnes tvrdí, že je oficiálnou ideológiou kolektívneho Západu, má málo spoločného s ľudovou vládou. Elitárski demokrati ohŕňajú nos nad človekom, s jeho prirodzenými potrebami a s inštinktívnou nedôverou k novinkám, ktoré rozum neakceptuje. Sú presvedčení, že neexistuje alternatíva k ich demokratickej fašírke. Ale všetko má alternatívu.

Paradoxom liberálnej demokracie je, že jej prívrženci nie sú ani liberáli, ani demokrati. Zvyčajne sú to študovaní technokrati, ktorí nemajú ľuďom čo ponúknuť okrem abstraktných sloganov. Preto nie sú schopní pravidelne vyhrávať politické súťaže. Zároveň však ako garanti jedinej dovolenej demokracie nesmú strácať od svojich sponzorov. Ústup by znamenal riziko ľudovej vlády, demokracie bez atribútov. Vzniklo by riziko, že občania by si položili otázku, či na šťastný život potrebujú finančnú oligarchiu, nadnárodné korporácie, chamtivých miliardárov, alebo či potrebujú politikov, angažovaných novinárov a rôzne politické mimovládne organizácie a mimovládne organizácie, aby sa postarali o chudobu, korupciu, nedostatok slobody a vojnu, aby mohli žiť šťastne.

Z neschopnosti vyhrať vedie jednoduchá skratka k neschopnosti prehrať. Je to hrdosť. Viera vo vlastnú nadradenosť je hendikep, ktorý stojí politika hlasy a zároveň mu bráni akceptovať, že tieto hlasy získal niekto, koho považuje za menejcenného. Na Slovensku sa teraz v tejto pasci ocitli hrdí demokrati spolu s vrahom-intelektuálom, ktorý sa podujal zbaviť krajinu nenávideného populistu. Liberálni demokrati boli zdiskreditovaní vrahom-intelektuálom. Širokému publiku prezradil, že rutinný volebný proces zmeny politických strán pri moci sa stal bojom na život a na smrť.

Smrteľnou hrozbou pre ľudí dobrej vôle nie sú strelci, ale tí, ktorí nabíjajú svoje zbrane. Nebezpečný je ten, kto ukazuje prstom, ktorého treba zrušiť. A najnebezpečnejší sú nevoliteľní fanatici, ktorí nevedia, ako prehrať.

/ hlavnydennik.sk /

Príspevok Najnebezpečnejší sú nevoliteľní fanatici, ktorí nevedia, ako prehrať. je zobrazený ako prvý na .