Dvadsiateho tretieho decembra sa Johanovi-Olavovi Botnovi pri tréningu v talianskej Lavaze zastavil svet. Svojho priateľa, ďalšieho nórskeho biatlonistu Siverta Bakkena, našiel na hotelovej izbe mŕtveho. Zrútil sa a plakal V utorok, keď si po strhujúcom poslednom kole zaistil v Anterselve olympijské zlato z vytrvalostných pretekov, ukázal pri prejazde cieľom k nebu a vykríkol: „Áno, Sivert, […]
Menej ako 1 min.
Dvadsiateho tretieho decembra sa Johanovi-Olavovi Botnovi pri tréningu v talianskej Lavaze zastavil svet. Svojho priateľa, ďalšieho nórskeho biatlonistu Siverta Bakkena, našiel na hotelovej izbe mŕtveho.
Zrútil sa a plakal
V utorok, keď si po strhujúcom poslednom kole zaistil v Anterselve olympijské zlato z vytrvalostných pretekov, ukázal pri prejazde cieľom k nebu a vykríkol: „Áno, Sivert, dokázali sme to!“
Potom sa zrútil. A plakal.
Johannes Bö, biatlonová legenda všetkých legiend, medzitým v úlohe experta televízie NRK hovoril: „Čím si Johan-Olav za posledný mesiac prešiel, nikto z nás nemôže pochopiť. Jeho zlato je jedným z najväčších úspechov v histórii nórskeho športu, čímsi úplne extrémnym.“
Dvadsaťšesťročný Botn neminul ani jeden terč, z poslednej položky však vyrážal s náskokom iba jedenástich sekúnd na Francúza Erika Perrota, za ktorým v predchádzajúcich kolách bežecky zaostával.
Perrota v tej chvíli experti najviac favorizovali na zlato.
Lenže Botnovo posledné kolo bralo dych.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 76% na dočítanie.
Zostáva vám 76% na dočítanie.
