Po vzniku STVR za začalo diať „Rezníkovanie“. Vrátila sa atmosféra z éry Jaroslava Rezníka, kedy mi zakázali odvysielať rozhovor a šéfredaktor na mňa kričal, že „sloboda sa skončila“, hovorí v rozhovore novinárka SOŇA WEISSOVÁ. Soňa Weissová donedávna pôsobila ako šéfka zahraničného oddelenia rozhlasového spravodajstva v RTVS. Bola členkou Koordinačného výboru proti rušeniu RTVS. Spolu s […]
Menej ako 1 min. min.
Po vzniku STVR za začalo diať „Rezníkovanie“. Vrátila sa atmosféra z éry Jaroslava Rezníka, kedy mi zakázali odvysielať rozhovor a šéfredaktor na mňa kričal, že „sloboda sa skončila“, hovorí v rozhovore novinárka SOŇA WEISSOVÁ.
Soňa Weissová donedávna pôsobila ako šéfka zahraničného oddelenia rozhlasového spravodajstva v RTVS. Bola členkou Koordinačného výboru proti rušeniu RTVS. Spolu s redakciou portálu EURACTIV Slovensko vydávala pravidelnú reláciu Európsky týždeň. Nateraz posledné vydanie vyšlo v júni, pred prijatím zákona o STVR.
V rozhovore sa dozviete:
Prečo z STVR odišla,
čo zažila medzi rokmi 2017-2022,
a ako vníma budúcnosť verejnoprávneho média.
Rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast.
V RTVS si pracovala 15 rokov. Venovala si sa zahraničiu, spolu s nami v EURACTIV Slovensko si vydávala reláciu Európsky týždeň o novinkách v EÚ. Nedávno si však z verejnoprávneho rozhlasu odišla. Prečo?
Tá odpoveď je na jednej strane pomerne jednoduchá a na druhej veľmi komplexná. Jednoduchá v tom, že som sa rozhodla ukončiť tú spoluprácu. Bolo to moje rozhodnutie a podala som žiadosť o odchod dohodou. Urobila som to preto, že som už nevidela možnosť tam ďalej zostávať, keďže sa podstata môjho pracovného prostredia zmenila.
Prestala som pracovať v RTVS, teda v Rozhlase a televízii Slovenska, a stalo sa to, proti čomu som bojovala – proti tomu, aby vtedajšia koalícia takpovediac „znásilnila“ verejnoprávne médiá. Tým myslím, že presadila nový zákon o Slovenskej televízii a rozhlase (STVR), ktorý kreuje novú radu, etickú komisiu a ďalšie štruktúry.
Ako si vnímala túto zmenu?
To, čo sa začalo diať po vzniku STVR, bolo, že na pozíciu dočasného riaditeľa nastúpil nový človek, a ja som si to pomenovala ako „Rezníkovanie“. To isté sa dialo v rokoch 2017 až 2022, kedy sa atmosféra v tejto inštitúcii podstatne zmenila. Áno, inštitúcia fungovala vďaka profesionalite mojich kolegov, ale podmienky hry sa zmenili. A to hlavne kvôli tomu, že politici zmenili zákon bez nejakej širšej debaty a bez prechodného obdobia.
Atmosféra sa zmenila najmä v televízii a online sekcii – nie tak veľmi v rozhlase. Začalo byť cítiť to, čo my voláme „vyvažovanie“, ale v zmysle, že sa vyvažovali hlavne kritické témy týkajúce sa súčasnej koalície. Rozhlas je v tieni televízie, čo sa týka pozornosti politikov, pretože sa radšej vidia na obrazovke, než počujú v rádiu. Týka sa to aj finančných zdrojov.
Vieš mi povedať nejaké konkrétne prípady jednostranného „vyvažovania“?
Napríklad sa to týkalo jednej konkrétnej relácie na spravodajskom kanáli :24, kde pozvali do relácie „Interview“ Mateja Drličku po tom, čo ho odvolali z pozície riaditeľa Slovenského národného divadla. Drlička bol kritický voči ministerstvu kultúry. Táto relácia dlhodobo fungovala s jedným hosťom, no zrazu bol problém, že má len jedného hosťa a nie protiváhu.
Podobne sa to dialo aj v iných prípadoch, napríklad v prípade Trenčianskej nemocnice, kde zrazu musela konkrétna reportáž prejsť právnym oddelením. Na prvý pohľad sa to môže zdať v poriadku, veď právne oddelenie znie dôveryhodne. Ale v spravodajstve sa nedá každá reportáž posudzovať právnikmi a to, ktorá reportáž tam poslaná bude, vysiela signál redaktorom a editorom. Pre tých právne oddelenie môže pôsobiť zastrašujúco a tiež tam vzniká riziko, že reportáže na tieto témy budú zastavené.
Ako to vysvetľovalo vedenie?
Tieto prípady sme riešili aj priamo s vedením, dočasným riaditeľom a šéfkou spravodajstva, no z môjho pohľadu to nevedeli dostatočne vysvetliť, čo bol pre mňa ďalší signál, že sa niečo deje a dôvod, pre ktorý som sa rozhodla odísť. Moji kolegovia, najmä v rozhlase, sa rozhodli zostať. Dúfam, že sa tam tieto veci nebudú diať, ale skúsenosti hovoria, že sa niečo podobné môže stať aj tam. Možno nie priamo v spravodajstve, ale vysielanie verejnoprávneho média nie je len spravodajstvo, sú to hodiny vysielania, a tak sa to môže prejaviť kdekoľvek.
Konkrétnym príkladom z minulosti bol tlak na to, aby sa pokryla šachová partia medzi Andrejom Dankom, šéfom SNS, a ruským šachistom Andrejom Karpovom.
Ako prebiehalo tvoje rozhodovanie?
Dostala som sa do dilemy bez správneho riešenia. Veľmi dlho som o tom premýšľala. Na jednej strane som si hovorila, že má zmysel bojovať a postaviť sa proti nesprávnym veciam, no na druhej strane som mala pocit, že stojím pred rozbehnutým vlakom, ktorý sa nezastaví, či tam som, alebo nie som.
Videla som, čo sa deje v spoločnosti, a nemala som pocit, že mám šancu niečo zmeniť. Zažila som situáciu v rokoch 2017 až 2022 a povedala som si, že to už viac zažívať nechcem. Každodenné argumentačné bitky sa nedali vyhrať. Bez ohľadu na to, či som mala argumentačne navrch, väčšinou som prehrala, pretože šéfredaktor rozhodol, že sa o niečom vysielať nebude, a dôvody mohli byť rôzne – napríklad, že téma bola príliš nudná alebo nedostatočne dôležitá.
Z RTVS si neodišla počas éry Jaroslava Rezníka, keď iní novinári odchádzali s tým, že vedenie nadŕža politikom. Prečo?
Ja som už v tom čase bola kritická voči vedeniu, rovnako ako kolegovia, ktorí odišli. Podpisovala som listy, mala som konflikty na poradách s vedením a podobne. Ale vtedy som si myslela, že má zmysel každá jedna minúta kritického vysielania, že nemá zmysel ustupovať, pretože vysielanie nepatrí tomu konkrétnemu manažmentu ani politickej strane. Preto som tam zostávala, s nádejou, že sa raz situácia zmení.
Aké bolo pre teba toto obdobie?
Ovplyvňovanie spravodajstva málokedy funguje tak, že vám niekto priamo povie: „Toto neurobíš!“ Aj keď z obdobia rokov 2017 až 2022 mám jednu aj takú konkrétnu skúsenosť. Vtedy som bola dramaturgička relácie „K veci“ a mali sme nahratý rozhovor so šéfkou Reportérov bez hraníc o rebríčku slobody tlače na Slovensku, kde sa spomínala aj RTVS. Rozhovor nám zakázali odvysielať, čo viedlo k veľkému konfliktu, a šéfredaktor na mňa kričal, že „sloboda sa skončila“.
Ako vyzerá to menej priame ovplyvňovanie?
Kritizujú vám reportáž, neodvysielajú ju, lebo tam nie je dosť stanovísk, alebo reportáž náhle zmizne z programu, alebo je skrátená. Tých spôsobov, ako ovplyvňovať obsah, je veľa. A potom je tu aj vnútorná autocenzúra novinárov, najmä keď majú problémy s reportážami.
V zahraničnom spravodajstve sa to dialo napríklad kolegyni, ktorá často informovala o Rusku a Ukrajine. Zavolali ju na koberček, lebo povedala, že na Kryme sú ruskí vojaci, čo bolo spochybnené, že to nie sú Rusi, ale možno separatisti. A potom jej začali krátiť odmeny. To sa dialo aj mne a ďalším kolegom. Alebo vedenie tvrdilo, že poslucháčov vojna nezaujíma a preto o nej nemáme reportovať. Niekto si v takej situácii povie, že bude radšej riešiť menej kontroverzné témy, napríklad tamilských tigrov na Srí Lanke.
Spomínala si aj tlaky v online spravodajstve.
Tam bol tlak na zmenu redakčného systému, aby o vydávaných článkoch na webe rozhodovala šéfka spravodajstva. Na prvý pohľad to možno nevyzerá zle, ale treba poznať kontext. Ten je, že je tu snaha o koncentráciu moci v rukách jedného človeka. Nejde o to, aby šéf kontroloval každý článok, ale aby mohol stiahnuť články, ktoré sú „zlé.“ Konkrétny prípad bol taký, že riaditeľ inštitúcie vyzval kolegov, aby stiahli určitý článok, čo odmietli, a jeden z nich tam už viac nepracuje.
Zostať v takej inštitúcií je mimoriadne psychicky náročné. Snažíte sa robiť čo najlepšie svoju prácu, ale zároveň čelíte spochybňovaniam, argumentačným bitkám a podobne. Chápem, prečo vtedy kolegovia odišli. Na druhej strane si myslím, že verejnoprávne médium by možno bolo dnes inde, ak by zostali a bojovali.
Kedy sa to zmenilo?
Keď vypukla vojna na Ukrajine, veci sa začali meniť. Vtedajší riaditeľ Jaroslav Rezník odvolal šéfa spravodajstva Vahrama Chuguryana, myslím, že priamo v deň vypuknutia vojny. A pár dní po začiatku vojny som sa stala tímlíderkou zahraničného spravodajstva v rozhlase, čiže som mala možnosť veci ovplyvňovať. Ale už vtedy to bolo mimoriadne komplikované, pretože štruktúry, ktoré tam boli, boli veľmi zažraté.
Prečo si sa tentokrát rozhodla nezostať?
Rozdiel tiež bol, že tentokrát už som mala nejakú funkciu. S tým je spojená aj zodpovednosť. Ako som ale mohla zostať a preberať zodpovednosť za veci, na ktoré nemá vplyv? Navyše, ani si nemyslím, že by ma nechali ako tímlíderku zahraničného spravodajstva.
Tentokrát som si to teda vyhodnotila tak, že nezostávam. Je to aj osobné rozhodnutie. Kým nastane podobná zmena, môže to trvať päť, desať, pätnásť rokov. Ani potom nie je istota. Uvidíme, je to výzva. Do rozhlasu som nastupovala ako zelenáč počas vysokej školy. Teraz odchádzam a našla som si prvú šedinu. Je to veľká časť môjho života. Bude mi to chýbať, ale rozhodnutie som urobila. Nebolo to ľahké, ale uvidíme, čo to prinesie.
Ako vidíš budúcnosť verejnoprávneho rozhlasu a televízie?
Uvidí sa, kto bude novým riaditeľom – či to bude pán Slanina, alebo niekto iný. Zatiaľ má pán Slanina predĺžené funkčné obdobie do konca roka. Hrá sa tam aj o to, kto bude šéfom Rady STV, či to bude pán Machala. To je tiež zaujímavé, že človek, ktorý napísal zákon, je zároveň členom Rady STV, čo je jasný konflikt záujmov. Je to dosť bizarné, že niekto si napíše zákon a potom je členom rady, ktorá má sledovať jeho dodržiavanie.
Ďalšia vec je, do akej miery sa tento človek objavuje v reportážach STVR, keďže ide o konflikt záujmov, keď je členom kontrolného orgánu. A ešte sa buduje aj etická komisia, takže čaká sa, ako to bude celé fungovať. Je to obdobie vyčkávania, ale tie veci sa tam už začali diať.
Aké veci?
Tieto ovplyvňovania sa dejú rôznymi spôsobmi a nebude to stále, ale čas od času, najmä pri kritických témach, môže vzniknúť tlak. A nie je to len o spravodajstve, ale aj o iných reláciách. Napríklad relácia „Do kríža“ alebo „Večera s Havranom“ už zmizli z obrazoviek. Čaká sa aj na reláciu „Európsky týždeň“, ktorá sa neobjavila od septembra.
Kto dnes v STVR zostáva?
Verím, že tam zostávajú ľudia, ktorí budú chcieť vysielať kvalitne. Ako som hovorila, sú to profesionáli, ktorí si robia svoju prácu. A zároveň sú tam určite aj takí, ktorí by odišli, ale obávajú sa, či sa uplatnia. Aj pre mňa je to výzva. Zahraničné spravodajstvo na Slovensku nie je téma, ktorá často dominuje titulkám, deje sa to málokedy. Tie redakcie sú pomerne malé, a to ani nehovorím o rozhlasovom vysielaní.
A to nehovorím len o svojom príklade, ale aj o mnohých iných profesiách v rozhlase a televízii, ktoré sa inde neuplatnia. Napríklad spomeniem zvukových technikov – pre nich by bolo veľmi ťažké nájsť si prácu inde. Museli by ísť do absolútnej neistoty a hľadať nové projekty.
Určite sú tam aj ľudia, ktorým je to jedno, ktorým nevadí, čo sa deje, a stotožňujú sa s tým. RTVS je obrovská firma s viac ako 1000 zamestnancami, takže sú tam rôzne typy ľudí
Spomínala si, že každá minúta kritického vysielania stojí za to. Je to teda teraz na ľuďoch, koľko tých minút kritického vysielania prebojujú?
Áno. Stojí a padá to na ľuďoch, ktorí tam pracujú. Možno aj vďaka tomu, čo sa nám podarilo v posledných mesiacoch, zatiaľ nevidíme úplnú demontáž novinárčiny a spravodajstva. Tí, ktorí by chceli, aby sa RTVS stala hlásnou trúbou vlády, videli, že ľudia sú ochotní proti tomu postaviť. A to sa naozaj netýkalo iba novinárov. Ten náš prvý list, ktorý som písala s ďalšími troma kolegami, podpísalo 1200 ľudí, čo je historický okamih.
Opäť, ako sa hovorí, dôležité je, kto má kľúče od miešačky – šéfredaktor, vedúci vydania, šéf spravodajstva alebo intendant. Tí rozhodujú a dávajú tomu konečnú pečať.
