O digitálnom eure treba diskutovať, nie ním strašiť

Tak ako sú dnes obavy z digitálnej formy meny, boli v minulosti obavy z platobných kariet. Evolúcia v spôsobe platenia sa zastaviť nedá a strašením si strieľame do vlastnej nohy, píše PETER PALUŠ.

Autor pôsobí na Stálom zastúpenie SR pri EÚ, kde má na starosti finančnú politiku Únie. Tento komentár prezentuje názor autora a nereprezentuje oficiálny názor inštitúcii, pre ktoré pracuje.

Vráťme sa do roku 2019. Facebook oznamuje zámer zaviesť libru, digitálnu menu, tzv. „stablecoin“, ktorá mala umožniť jeho užívateľom finančné transakcie naprieč celým svetom. V tom čase má Facebook mesačne aktívnych približne 2,4 miliardy užívateľov. Vo vyspelom svete to bol budíček a určite aj preľaknutie z možných dôsledkov.

Ako bude zabezpečená ochrana spotrebiteľov a ich súkromia? Akú máme istotu, že nepríde k zneužitiu dát? A ako sa vysporiada s rizikom prania špinavých peňazí, či financovania terorizmu? Digitálna mena môže mať systémový charakter s ťažko kvantifikovateľnými dopadmi; na bankový systém, jeho stabilitu a s tým súvisiacu transformáciu úspor na investície; na transmisný mechanizmus menovej politiky a s tým súvisiacu základnú úlohu centrálnej banky, ktorou je zabezpečenie cenovej stability.

Na úrovni skupiny G7, v Kongrese Spojených štátov amerických, či v EÚ sa prijímajú vyhlásenia, ktoré zabraňujú zrealizovaniu tejto iniciatívy, kým sa s týmito rizikami a otázkami nevysporiadame.

Následná reakcia na tento vývoj má v EÚ viac dimenzií, od predloženia a následného prijatia nariadenia o trhoch s kryptoaktívami (MiCAR), až po intenzívnejšie premýšľanie nad zavedením digitálneho eura. V Európskej centrálnej banke sa diskusia posúva z teoretickej roviny a v októbri 2021 spúšťa projekt digitálneho eura. Základným parametrom je, že pôjde o digitálnu formu hotovosti a bude len jej doplnkom. Bude teda mať rovnako štatút zákonného platidla garantovaného centrálnou bankou a bude právom, nie povinnosťou ho využívať.

Európa závislá na amerických riešeniach v platbách

Treba si uvedomiť, že trh platobných služieb je v EÚ závislý na poskytovateľoch z krajín mimo EÚ. Situácia je síce medzi členskými štátmi rozdielna, ale vo všeobecnosti platí, že máme hegemónne postavenie amerických  spoločností. Prostredníctvom Visa a Mastercard sa v eurozóne realizuje takmer 70 percent všetkých digitálnych transakcií a úplne sa na nich spolieha 13 z 20 štátov eurozóny vrátane Slovenska.

Rovnako veľké technologické spoločnosti (Big Tech;  v EÚ, najmä vo Francúzsku, niekedy označované ako GAFAM – Google, Apple, Facebook, Amazon a Microsoft), ktoré majú potenciál a kapacitu systémovo vstúpiť na trh platobných služieb, sú zo Spojených štátov amerických. Na globálnej úrovni nás navyše v digitalizácii predbehla Čína, ktorá ako prvá veľká ekonomika spustila digitálnu menu (e-CNY) v pilotnej a testovacej fáze koncom roku 2019. Počas Zimnej olympiády v Pekingu v roku 2022 propagovala  jej používanie aj pre nerezidentov.

Popri tomto vývoji nastáva zmena preferencií a správania sa spotrebiteľov v EÚ, keď najmä mladší ľudia stále viac využívajú bezhotovostné platby. Ešte pred 10 rokmi bola v eurozóne veľká väčšina platieb v hotovosti, dnes sa situácia mení. V kombinácii s faktormi uvedenými vyššie sa tak závislosť EÚ na riešeniach z krajín mimo EÚ môže ešte ďalej prehlbovať.

Digitálne euro: Pýtajme sa ako, nie či

Cieľom dnešných diskusií by teda malo byť, akú formu a dizajn digitálnemu euru dáme, a nie spochybňovanie jeho opodstatnenia.

Aké záruky, brzdy, či protiváhy v jeho nastavení potrebujeme, napríklad zavedením limitov pre jeho využívanie, či posilnením postavenia hotovosti alebo využitím sprostredkovateľov v distribúcii digitálneho eura. Ako zabezpečiť jeho pridanú hodnotu oproti súčasným platobným možnostiam, napríklad umožnenie platieb v off-line priestore, či vytvorením prvej paneurópskej platobnej infraštruktúry, čím sa zníži cena pre užívateľov. Ako najlepšie zabezpečiť, že digitálna podoba eura ostane neutrálna, t.j. že za žiadnych okolností nebude možné ho programovať, a tým obmedziť spôsob jeho použitia. Ako budeme mať istotu, že nebude mať nikto prístup k našim osobným údajom, respektíve nikto nebude môcť identifikovať konkrétneho užívateľa.

Evolúcia v spôsobe platenia sa zastaviť nedá. Obavy sú prirodzené, tak ako sú dnes obavy z digitálnej formy meny, boli v minulosti obavy z platobných kariet. Ale keď sa s tým v EÚ nevysporiadame, subjekty z iných kútov sveta, buď štátne alebo súkromné, radi naše zaváhanie využijú.

V EÚ sa navyše nemôžeme spoliehať ani na trhové riešenie, keďže súkromný subjekt, ktorý by mal potrebnú kapacitu a možnosti, neexistuje. Strašením digitálnym eurom, ktoré môže viesť až k zastaveniu jeho projektu, si strieľame do vlastnej nohy. A nabudúce, keď príde zlom, ako v roku 2019, to už ani nemusíme byť schopní zastaviť, pričom dôsledky pre nás môžu byť fatálne.