Zástupca žalobcu mi povedal, že súdy vyhrávam len preto, lebo pre nich nedopadli dobre voľby. Verím, že šlo iba o zlé vnímanie reality, lebo ak budeme vnímať súdy ako nástroj politickej pomsty, s touto spoločnosťou to nedopadne dobre, hovorí advokát TOMÁŠ KAMENEC. Tomáš Kamenec je advokát a partner kancelárie PaulQ. Špecializuje sa na mediálne právo […]
Menej ako 1 min. min.
Zástupca žalobcu mi povedal, že súdy vyhrávam len preto, lebo pre nich nedopadli dobre voľby. Verím, že šlo iba o zlé vnímanie reality, lebo ak budeme vnímať súdy ako nástroj politickej pomsty, s touto spoločnosťou to nedopadne dobre, hovorí advokát TOMÁŠ KAMENEC.
Tomáš Kamenec je advokát a partner kancelárie PaulQ. Špecializuje sa na mediálne právo a je členom Tlačovo-digitálnej rady Slovenskej republiky. Zastupoval napríklad Televíziu Markíza v kauze falšovaných zmeniek alebo riaditeľku Nadácie Zastavme korupciu Zuzanu Petkovú v žalobe na Martina Daňa.
V rozhovore sa dozviete:
čo si myslí o žalobe premiéra Fica na novinára Bárdyho,
či by Slovensko malo prebrať odporúčania Európskej komisie na ochranu proti šikanóznym žalobám,
ako fungujú šikanózne žaloby na Slovensku,
a či majú súdy dosť nástrojov na ich skoré zastavenie.
Rozhovor je dostupný aj ako podcast.
Premiér Robert Fico žaluje novinára Petra Bárdyho za to, že na obálku jeho knihy dal Ficovu fotografiu. Bárdy a jeho vydavateľstvo mali súhlas fotografa a tlačovej agentúry, nemali však súhlas samotného premiéra. Je z hľadiska práva fotka premiéra na obale knihy v niečom iná, ako fotka premiéra na titulke novín alebo časopisu?
Obálka knihy by mala knihu predávať, čiže ide o komerčné použitie fotografie, na ktoré štandardne vydavateľ potrebuje súhlas zobrazenej osoby. Súhlas dotknutej osoby ale nepotrebujete, ak ide o nejaké umelecké zobrazenie alebo na účely spravodajstva.
Je rozdiel medzi spravodajstvom a knihou, pretože spravodajstvo používa túto zákonnú licenciu. Neviem si predstaviť, ako by sme informovali verejnosť o otázkach verejného záujmu a aktuálnom dianí, ak by sme potrebovali súhlas každého politika na to, aby sme ho v tých správach zobrazili. Čiže na to myslel zákonodarca už veľmi dávno. Je potom otázka, či obálka knihy je umeleckou tvorbou, alebo nie je umeleckou tvorbou, respektíve aké ďalšie zákonné licencie možno v tomto prípade využiť.
Čo v prípade Bárdyho knihy?
Ja by som sa skôr prikláňal k tomu, že tá obálka sama o sebe bude umeleckou tvorbou a napriek tomu, že ide aj o komerčné použitie tej fotografie, keďže je použitá na obálke knihy, by mala spadať pod túto zákonnú licenciu. Občiansky zákonník stanovuje ešte jednu podmienku. Využitie tej fotografie nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami dotknutej osoby.
Som hlboko presvedčený, že použitie decentnej fotografie od tlačovej agentúry nemôže byť v rozpore s oprávnenými záujmami predsedu vlády Slovenskej republiky. Môže byť v rozpore s jeho záujmami, keďže asi nie je spokojný s obsahom tej knihy. Ale z pohľadu práva by tie záujmy museli byť oprávnené a tam už mám pochybnosti. Zdôrazňujem však, že žalobu som nevidel, nečítal a nepoznám tú argumentáciu, či už jednej alebo druhej strany, čiže sa rozprávame skôr v nejakej akademickej rovine.
Žánrovo je táto kniha neautorizovaný životopis. Takých na Slovensku, ale aj na svete, vychádzajú stovky. Je v rámci slovenského práva nejaký problém s týmto žánrom ako takým?
Domnievam sa, že nie. Je dobrým právom každého autora popísať autorizovaný alebo neautorizovaný životopis známej alebo neznámej osoby. Ten životopis by mal byť autentický, nemali by tam byť uvádzané nepravdy. V rámci umeleckej tvorby, alebo aj v rámci publicistiky a v rámci novinárčiny ako takej, sú novinári oprávnení aj hodnotiť. Európsky súd pre ľudské práva k tomu hovorí, že má ísť o hodnotiace úsudky, ktoré majú dostatočný skutkový základ.
Čo to znamená?
Môžeme si to demonštrovať na príklade z Európskeho súdu pre ľudské práva. Bývalý krajinskej vlády v Rakúsku, Jörg Haider, ktorý bol s jedným z otcov pravicového populizmu v Európe, sa vyslovil na stretnutí s bývalými príslušníkmi zbraní SS, že sú to jeho kamaráti. Jeden rakúsky novinár napísal, že pán Haider nie je nacista, ale je idiot. Za to bol potom stíhaný a súd povedal, že to bol oprávnený hodnotiaci úsudok. Čiže mantinely sú široké.
Zo Slovenska môžeme napríklad spolu spomenúť spor pána Ľubomíra Feldeka a pána Dušana Slobodníka, bývalého ministra školstva, ktorý absolvoval kurz Hlinkovej gardy. Zatiaľ čo Feldek tvrdil, že Slobodník má fašistickú minulosť, Slobodník tvrdil, že on sa tam zúčastnil ako ping-pongista. Na úrovni Slovenska bol Feldek odsúdený za ohováranie, ale Európsky súdny dvore pre ľudské práva mu dal za pravdu.
Novinárovi a celej redakcii teraz hrozí, že budú musieť zaplatiť po 100 tisíc eur. Takýchto žalôb na novinárov pribúda. Sú v našom systéme novinári, komentátori alebo aktivisti chránenýípred tým, že musia chodiť po súdoch, tráviť tým čas a platiť si právnikov?
Novinári nie sú chránení a nemajú žiadnu osobitnú imunitu vo vzťahu ku konaniam, ktoré vedú orgány činné v trestnom konaní alebo na civilných súdoch. Samozrejme, požívajú nejakú mieru privilégií. Sloboda prejavu, ktorá je garantovaná novinárom, je širšia ako pri iných skupinách. Platí to najmä vtedy, ak novinár hovorí o politikovi. Politik je osoba absolútneho verejného záujmu, to znamená, že sám sa rozhodol ísť do politiky a vystaviť verejnej kritike, tak musí aj podľa Ústavy Slovenskej republiky, podľa rozhodnutí Ústavného súdu a podľa rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, zniesť podstatne väčšiu mieru kritiky, ako musí znášať obyčajný človek.
Je na orgánoch činných v trestnom konaní, na polícii, a na civilných súdoch, aby tieto podania správne vyhodnocovali a aby novinárov zbytočne nezaťažovali nezmyselnými výsluchmi a aby ich rozhodnutia boli v súlade s Ústavou alebo judikatúrou, ktorá sa na to aplikuje.
Kedy je to už príliš zaťažujúce?
Sám som zastupoval viacero osôb pri relatívne nezmyselných podaniach, či už to boli o žaloby na ochranu osobnosti alebo aj trestné konania. Musel som z Bratislavy chodiť s klientom na výsluchy do Košíc na NAKA, pretože niekto podal trestné oznámenie. To už považujem za naozaj obťažujúce. V tom prípade šlo o akt zlomyseľnosti a proces nesmeroval k nejakému výsledku, ale len k zastrašeniu novinára a navýšeniu jeho nákladov.
Takéto žaloby sú známe pod skratkou SLAPP. Európska komisia v roku 2022 vydala odporúčania, kde členským štátom hovorila, že by napríklad mohli dať sudcom právomoci na skoré zamietnutie takýchto žalôb. Chýba niečo také v našom systéme?
Rozumiem tým odporúčaniam aj tej smernici. Jej prebratie by si vyžiadalo zmeny v našom civilnom sporovom poriadku. Dnes totiž platí zásada rovnosti zbraní. To znamená, že strany v spore majú rovnaké práva aj povinnosti. Musia svoje tvrdenia preukazovať dôkazmi, či už v rámci útoku, alebo obrany. Je na súde, aby rozumne a v primeranom rozsahu, zvážil argumenty a čo najskôr rozhodol.
Ako to funguje v praxi?
Tento rok skončilo po viac ako 20 rokoch konanie o žalobe Ivana Lexu na vydavateľa denníka SME. To prešlo snáď všetkými stupňami slovenskej justície. Je absurdné, aby takéto konania trvali 20 rokov. Je to absurdné nielen z pozície žalovaného, ale aj z pozície žalobcu.
Preto by možno bolo namieste, aby boli zavedené takéto inštitúty, v rámci ktorých by súd mohol predbežným spôsobom posúdiť, že takúto žalobu zamietnu od stola. Ale zákonodarca by to mal spraviť tak, aby pritom neboli popreté práva žalobcov. Musí tam byť rovnováha.
Máte skúsenosť s vyslovene šikanóznou žalobou na štýl SLAPP?
Dlho som hovoril, že nemám dobrý príklad zo Slovenska, ale už ho mám. Zastupoval som jednu občiansku aktivistku, ktorá podala žalobu na investora. Týkalo sa to ochrany životného prostredia. Klientka s dotknutou osobou rokovala, ale nakoniec usúdila, že rokovania nikam nevedú. Štatutárovi napísala SMS-ku, že už v mimosúdnych rokovaniach ďalej nechce pokračovať a domnieva sa, že jej nehovoril pravdu.
Na základe tejto správy ju investor zažaloval a žiadal o náhradu nemajetkovej ujmy 10-tisíc eur od nej, ako aj od jej občianskeho združenia. Tvrdil, že bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv a do práva na ochranu dobrej povesti investora. Tu skutočne nešlo o to, že sa niekto cítil dotknutý. Chceli pritlačiť na aktivistku a chceli ju donútiť, aby sa vzdala.
Ako to dopadlo?
Okresný súd tú žalobu zamietol na prvom pojednávaní. Netrval na výsluchoch svedkov, ani nežiadal nejaké rozsiahle dokazovanie. Zdôrazňujem, že tá vec nie je právoplatná a uvidíme teda, že či sa žalobca odvolá alebo nie a ako sa s vecou poprípade vysporiada krajský súd.
Takže náš súdny systém má nástroje na to, aby nedovolil tomu žalobcovi šikanovať a roky niekoho ťahať po súdoch?
Som presvedčený, že súdy vedia efektívne vybavovať takéto žaloby v krátkom čase, pri rozumnej a ústavne-konformnej aplikácii súčasných procesných inštitútov. Zase je ale rozdiel medzi extrémne preťaženým mestským súdom Bratislava 4 a súdmi, ktoré nie sú priamo v Bratislave.
Ak má sudca povedzme 700 vecí na vybavenie, tak je otázka, či od neho môže čakať, že vytiahne práve takúto vec navrch a práve tej sa bude naplno venovať a túto uprednostní pred nárokmi na výživné alebo pred nejakou ochranou maloletých. Asi by sa procesne dalo takto postupovať, ale je otázka či sú dané aj nejaké materiálne predpoklady a personálne predpoklady pre takýto včasný a rýchly výkon spravodlivosti na niektorých extrémne preťažených súdoch.
Vrátim sa ešte k samotným nezáväzným odporúčaniam v roku 2022. Vtedajší minister spravodlivosti Viliam Karas povedal, že tieto odporúčania, keďže sú dobrovoľné, Slovensko kompletne nepreberie s tým, že od novinárov vtedy neregistroval sťažnosti na civilnoprávne šikanózne žaloby.
Ja vo svojej praxi asi 25 rokov zastupujem médiá. Čiže nie je to podopreté nejakú tvrdou štatistikou, ale osobne vnímam nejaké fázy. Vždy je nejaká fáza, keď politici začnú extrémne veľa žalovať médiá. Potom tá fáza upadne, lebo tie úspechy sú povedzme veľmi sporadické, ani tie súdy sa nedajú tak ľahko vybaviť a skôr ich vyhrávajú médiá ako politici.
Potom sa vymení vláda alebo príde k nejakému konfliktu a zase začnú vlny týchto žalôb a trestných oznámení. Chvíľu sa žalovalo na extrémne vysoké sumy, v miliónoch korún, v státisícoch eurách.
Teraz sme v ktorej vlne?
Po čase relatívneho pokoja začína prichádzať viac podaní zo strany politikov a verejne činných osôb. Sú aj viac špekulatívne. Napríklad tá žaloba predsedu vlády, v ktorej namieta využitie svojej fotografie na obálke, by som povedal, že je špekulatívna. Samo o sebe asi použitie fotografie na obálke predsedovi vlády nemusí byť príjemné.
Na druhej strane, keďže ide o normálnu fotografiu z agentúry, tá miera zásahu do jeho integrity je sporná. A aj to, že požaduje po 100 tisíc eur od vydavateľa a od samotného autora skôr signalizuje to, že sa chce pomstiť ako to, že má nejaký záujem na ochrane svojich dotknutých subjektívnych práv. Aj tá rétorika tých politikov je oveľa militantnejšia ako bola. Mám skôr dojem, že ide o nejak krížovú výpravu za účelom pomsty ako o ochranu dotknutých práv.
Stretávate sa s tým v praxi?
Zastupovali sme jedného nášho klienta v spore, kde bol zažalovaný na ochranu dobre povesti právnickej osoby. Právny zástupca žalobcu mi povedal, že sa nám darí, lebo pre nich zle dopadli voľby. Nech počkáme po voľbách, že ako s nami zatočia.
Verím, že je to skôr neznalosť a zlé vnímanie reality. Inak je to veľmi nepríjemné a nebezpečné vyhlásenie.
Čo ste odpovedali?
Odpovedal som, že neviem presne, čo hovorí, lebo som mal dojem, že súdy nerozhodujú podľa výsledku volieb, ale podľa práva. Ak budeme vnímať súdy ako nástroj politickej pomsty, myslím si, že to s touto spoločnosťou nedopadne dobre.
Politici nikdy nedokázali zabezpečiť rýchle fungovanie slovenskej spravodlivosti. Táto neefektivita nedopadá primárne na nich, ale na slobodné matky a na ľudí, ktorí sa nevedia dobrať rozhodnutia o starostlivosti o maloletých, o základných právach, pracovnoprávnych nárokoch. A práve títo politici teraz zaťažujú súdy takýmito pseudo-žalobami.
Členské štáty vrátane Slovenska majú teraz čas do roku 2026, kedy musia prebrať záväznú smernicu Európskej únie o ochrane pred SLAPP žalobami. Čo sa vďaka nej zmení?
Samotná transpozícia by sa mala týkať takzvaných cezhraničných sporov. To znamená sporov, v ktorých majú dve strany sídlo v odlišnom členskom štáte. Pri takýmto sporoch by im mal byť poskytnutý nejaký štandard zakotvený v smernici. Sú tam inštitúty včasného zastavenia zjavne bezdôvodnej žaloby, inštitút preddavku na trovy, alebo plnej náhrady trov konania.
Časť tých inštitútov už je obsiahnutá v právnom poriadku Slovenskej republiky. Časť ale určite nie a domnievam sa, že by bolo namieste zaviesť takéto inštitúty nielen pre cezhraničné spory aj na národnej úrovni.
Prečo?
Smernica v rámci princípu subsidiarity reguluje iba tieto cezhraničné spory. Na druhej strane, smernica hovorí, že ide o minimálny štandard. Ide o absolútne minimum a je na členských štátoch, ako s ním naložia. Či naozaj transponujú iba to minimum, aby neboli vystavené možným sankciám za netransponovanie legislatívy, alebo sa k tomu postavia rozumne a materiálne a transponujú túto smernicu ako takú do právneho poriadku aj s tým, že bude platiť aj pre lokálne spory.
V recitáloch smernice EÚ hovorí, že základom našej kultúry a našich hodnôt je sloboda slova, možnosť zúčastniť sa na správe vecí verejných a diskutovať, brániť sa, poukazovať na nešváry, poukazovať na problémy pri správe vecí verejných a každá vláda a každý parlament by mali spraviť všetko možné pre to, aby takáto sloboda bola ochránená. Žiaľ, namiesto toho počúvame skôr vyhrážky médiám a počúvame diskusie o národnom mediálnom úrade. Politici sa chystajú vymyslieť si ďalšiu palicu na médiá.
Mali by v takom prípade zahraniční novinári na Slovensku väčšie záruky ako tí slovenskí?
Teoreticky áno, ale ide tu skôr o nejaké procesné záruky. Okrem transpozície smerníc ale musíme dodržiavať aj Ústavu Slovenskej republiky, a tá hovorí o rovnosti pred zákonom a o obmedzovaní základných práv a slobôd len s ohľadom na ich podstatu a zmysel. Je vecou zákonodarcov, ako sa vysporiadajú s touto situáciou.
Je to možno otázka, ktorou by sa mohol potom zaoberať aj Ústavný súd?
Teoreticky áno, ale ja nemám krištáľovú guľu. Mám za to, že na Slovensku ešte nikto reálne neuvažoval nad tým, ako transponovať túto smernicu. Je to vecou ministerstva spravodlivosti, ako sa s týmto vysporiada.
