
Veľkonočné sviatky a ich oslavovanie siaha do pohanských dôb. Slovania, ako aj Germáni, tak oslavovali prebudenie prírody po zimnom spánku a obnovenie života.
V tom čase Židia oslavovali svoje oslobodenie z egyptského zajatia. Na tieto slávnosti sa snažila nadviazať aj novo kresťanská cirkev oslavou z mŕtvychvstania Krista. Až cirkevný snem v roku 325 n. l. ustálil termín konania veľkonočných sviatkov, a to v čase prvej nedele po prvom jarnom splne mesiaca. Preto každý rok to pripadne na nový dátum v období od 21. marca do 25. apríla. Veľkej noci predchádza svätý týždeň, ktorý sa začína Kvetnou nedeľou, potom Zeleným štvrtkom a Veľkým piatkom. Po nich nasleduje Veľkonočná nedeľa a Veľkonočný pondelok bol odjakživa ľudovým sviatkom, ku ktorému patrí šibačka a oblievačka. Sú to prastaré pohanské zvyky, ktoré cirkev zakazovala, no s podivuhodnou odolnosťou sa zachovali až do súčasnosti. Voda a šibanie malo prebudiť prírodu a vyhnať nečisté sily z tela a z príbytku. Bola to doména mužov, zvyk, že popoludní sa tejto činnosti zhosťovali ženy, už dávnejšie zanikol. Škoda, lebo niektorým mužom by bolo tiež treba vyhnať z tela nečisté a zlé myšlienky a činy.
V našom meste sa tradície zachovávali pomerne dlho, aj keď nie tak dôsledne ako v okolitých obciach. Na Veľký piatok, ešte nad ránom, sa dievky išli umyť do potoka, aby boli celý rok pekné a česali si vlásky pod vŕbou, aby ich mali husté a zdravé. V tento deň sa štepili stromky a z konárikov sa zapletali korbáče. V sobotu sa rozväzovali zvony a vyháňalo sa „ zlé“ z domu. No a v pondelok už bola šibačka a polievačka, chlapci za šibačku dostávali maľované vajíčka a peniažky. Tým veľkým chlapcom dávali do klopy dievky kvietok na znak jari.
Mgr. Peter Mosný, archeológ
