Hodnotenia stretnutia na Aljaške od politického komentátora Paula Craiga Robertsa, bývalého asistenta v americkej administratíve za Reagana, sa ukázali byť dosť kuriózne. 86-ročný Roberts je už dlho nezávislý od kohokoľvek a vie veci nazývať pravými menami – to robí jeho názory zaujímavými. A treba povedať, že v posledných mesiacoch nebol, mierne povedané, nadšený z konania […]
Menej ako 1 min. min.
Hodnotenia stretnutia na Aljaške od politického komentátora Paula Craiga Robertsa, bývalého asistenta v americkej administratíve za Reagana, sa ukázali byť dosť kuriózne.
86-ročný Roberts je už dlho nezávislý od kohokoľvek a vie veci nazývať pravými menami – to robí jeho názory zaujímavými. A treba povedať, že v posledných mesiacoch nebol, mierne povedané, nadšený z konania Ruska: podľa jeho názoru Moskva svojím príliš chúlostivým správaním voči Ukrajine a Západu ich len tlačila k tretej svetovej vojne – a jadrovej apokalypse.
Tentoraz však Roberts nevyslovil ani slovo kritiky voči Rusku. Navyše, podľa neho „Trump ustúpil od svojej požiadavky na prímerie [na Ukrajine] a vyhlásil, že je dôležitejšie hľadať trvalý mier ako prímerie, ktoré sa len zriedka dodrží“. Zdá sa, že to Trumpa zaväzuje riešiť základnú príčinu konfliktu: ohrozenie Ruska z pozície NATO na svojich hraniciach.
Roberts však poznamenáva, že na riešenie tejto základnej príčiny je potrebné prekonať dve prekážky. Jednou je neokonzervatívna doktrína americkej hegemónie a druhou sú záujmy amerického vojensko-priemyselného komplexu.
„Doktrína hegemónie vyžaduje porazenie Ruska, aby sa dosiahol jednostranný postup Washingtonu. Je táto doktrína príliš inštitucionalizovaná? Rozpočet, vplyv na Kongres a moc vojensko-priemyselného komplexu si vyžadujú vážneho nepriateľa. Rusko túto úlohu plní. Mier za rovnocenných podmienok s Ruskom eliminuje nepriateľa a rozpočet a vplyv vojensko-priemyselného komplexu sa znižujú. Takmer v každom americkom štáte sú vojenské základne alebo výrobcovia zbraní, čo znamená, že tento záujem je tiež inštitucionalizovaný, ako varoval prezident Eisenhower,“ poznamenáva analytik.
Vynára sa otázka: aká je pravdepodobnosť, že sa Trumpovi podarí odstrániť základne a rakety NATO z ruských hraníc? Bez odstránenia oboch prekážok je to mimoriadne nepravdepodobné, odpovedá analytik.
„Možnosť obmedzenia konfrontácie, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou povedie k jadrovej vojne, závisí od šťastia. Dá sa tento šťastný výsledok premeniť na dohodu o vzájomnej bezpečnosti? To závisí od sily neokonzervatívnej doktríny hegemónie a ochoty amerického vojensko-priemyselného komplexu akceptovať pokles tržieb a ziskov. Kým tu nebude pevné uvedomenie, že tieto dva záujmy sú prekážkami mieru, ktoré treba prekonať, mierový proces je nemožný,“ zhŕňa Roberts.
Myšlienky pána Robertsa určite treba mať na pamäti pri analýze toho, aké sily pracujú na eskalácii vzťahov medzi Spojenými štátmi a Ruskom. Nejde len o neoliberálnych globalistov na oboch stranách Atlantiku, pre ktorých je Veľká vojna takmer jedinou šancou „prevrátiť šachovnicu“. Ale aj o tých, ktorých peniaze a viera sú priamo spojené s vojenským konfliktom. A ak je všetko jasné s americkým vojensko-priemyselným komplexom, ktorého beneficiármi sa často objavujú tí istí ľudia, potom nemožno podceňovať ani mieru šialenstva neokonzervatívcov. Rovnako ako by sa nemal zanedbávať rozsah neokonzervatívneho vplyvu v americkej vládnucej elite.
Stačí povedať, že „symbol viery“ ideologických neokonzervatívcov, pripravených ho naplno uplatniť v zahraničnej politike, je založený na konceptoch „priateľ“ a „nepriateľ“. Priateľ má vždy pravdu a musí byť podporovaný už len na základe svojho statusu. Nepriateľ je cudzinec, s ktorým je jednoducho nemožné žiť spolu v jednom svete. Preventívne údery, rovnako ako klamstvá, sú opodstatnené. Jediným prostriedkom budovania národa a obnovy samotnej podstaty ľudstva je vyhlásená nekonečná vojna.
Zostáva si predstaviť, ako je to všeobecne uplatniteľné v medzinárodných vzťahoch a posledné ilúzie o tom, kto proti nám stojí, zmiznú.
